Mor na vás!

„Letí!“ zahrmelo z južnej veže a muži sa kryli za štíty. Krupobitie drobných kamienkov im už nenaháňalo strach. Dokonca ani dunivý náraz, ktorý po krupobití nasledoval, nebol tým, čoho sa vojaci báli.

Časť cimburia sa po náraze strely z trebuchetu rozdrobila ako suchý chlieb a so špľachotom sa zrútila do priekopy. Ten najdesivejší zvuk prišiel až teraz. Krik padajúcich mužov. Každý z obrancov pevnosti sa najviac desil toho, že ten krik bude počuť zo svojho hrdla.

Vo svetle ohňov v nepriateľskom tábore bolo aj napriek nočnej temnote vidieť rozložené trebuchety a mangonely. Tmavé bodky pobehovali okolo nich a pripravovali strelivo, iné stáli bez pohybu v dokonalých formáciách. Nedalo sa ani len odhadnúť, koľko mužov oblieha hrad, v lesoch za hranicami mohli byť celé oddiely bez toho, aby o tom obrancovia vedeli.

„Na miesta!“ znel veliteľov hlas a muži sa rameno vedľa ramena zoradili za cimburím, nechávajúc otvorený priestor na mieste, kde chýbalo murivo. Dobývacie veže boli už takmer pri nich. Niekoľko okamihov a začne sa boj muža proti mužovi. Obrancovia hradu pod Teretskou vlajkou nervózne prešľapovali.

Krupobitie ustalo. Trebuchety nenabíjali ďalšiu salvu, jediný zvuk na bojisku bol kovový škripot kolies veží. Nepríjemný, prenikavý a hrozivo pravidelný.

„Ovce na porážku...“ zašepkal niektorý z mužov. Jeho druhovia prerývane dýchali.

„Nedovoľte im vkročiť na hradby! Bojujeme do posledného!“ reval veliteľ, očividne sa však bál, že mu v strede povelu zlyhá hlas.

Tenik, muž stojaci priamo pred jedným z dvoch valiacich sa kolosov, si jazykom skontroloval zuby. Zatiaľ chýbal len jeden. Pri pohybe jazykom však znovu zacítil pachuť popola, krvi a kovu. Chuť vojny. Pokúsil sa odpľuť si, ale slina sa len lenivo natiahla z jeho úst a zavesila sa mu na krčný chránič. Nedokázal nemyslieť na to, čo má prísť. V hlave sa mu mimovoľne odohrával celý život. Veľmi krátke a nezáživné predstavenie. Nevedel, čo má robiť, vedel len, že nechce zomrieť. Možno tiež tušil, že ak budú so súperom bojovať o každý kus cimburia, budú v nevýhode. Chrbtami budú brániť v streľbe lukostrelcom, nastúpeným na nádvorí. Navyše pôjde o rovný boj, v ktorom ich podlomená morálka bude znamenať prehru.

Nový zvuk prehlušil škripot kolies, blčanie faklí, aj treskot horiacich nádob s olejom, ktoré niektorí vojaci ešte stále zúfalo vrhali na masívne kolosy, blížiace sa ku hradbám. Zborový spev stoviek hrdiel rezonoval oboma drevenými konštrukciami. Dral sa odkiaľsi z hĺbky a ak by to bolo možné, Tenik by prisahal, že hlasy prichádzajú spod zeme. Len máloktorý vojak pri tom zvuku neprestúpil z nohy na nohu. Ešte menej bolo takých, ktorým sa neroztriasli ruky. Spievajúce veže boli prinajmenšom o desať stôp vyššie ako hradby a na prednej strane mali dva tucty krytých otvorov, skrývajúcich smrtiace balisty. Nepriateľský generál rozhodne nepatril medzi hlupákov. S minimálnymi stratami sa mu podarilo vytvoriť premostenie priekopy a umožnil tak obom vežiam dostať sa až na dotyk ku hradbám.

„Nebyť moru, Garhad by mal velenie a tieto veci by sa nikdy nedostali tak blízko,“ premietal Tenik v hlave. Kvôli tomu istému moru bola posádka Hardu-Bassetskej pevnosti zredukovaná takmer na polovicu.

Mohla to tiež byť práca nepriateľa. Otráviť vodu v studni, počkať, kým sa jed rozšíri a zapôsobí. Pripraviť armádu a dotiahnuť k oslabenému cieľu. Bohafský generál rozhodne nebol hlúpy. A Tenik nepoznal ani jeho meno.

Bolo však nepodstatné, pretože o malý okamih sa všetko začne a zrejme aj všetko skončí. Najprv náraz „brány“ na cimburie, rev nepriateľa a prvá salva šípok z kuší. Drnčanie tetív a dupot nôh v kovových topánkach. Až potom rynčanie zbraní. Toho sa však zrejme nedožije. Má príkaz brániť každý kus cimburia a je v prvej línii. Ak ho nezrazí náraz „brány“, urobí to prvá salva. Jeho štít už dávno nebol dostatočnou ochranou. Najmenej tucet striel už prešlo skrz, zastavujúc sa zrejme len vďaka čistému šťastiu. Možno vďaka remeselnej zručnosti majstra, ktorý ho vyrobil. Čokoľvek to bolo, Tenik bol vďačný. Tentoraz však štít nepomôže. Zhlboka sa nadýchol a zmieril sa s osudom.

„Čo má prísť,

s tým sa pobijem,

kalich trpkosti,

do dna vypijem,“ zarecitoval polohlasne a vydýchol. Príbeh jeho života sa zastavil. Možno nebol najlepším šermiarom, možno nebol geniálnym taktikom, ale poznal svojich priateľov. Poznal Garhada. Dokonca dosť dobre na to, aby vedel, čo by na jeho mieste urobil on. Veci v jeho hlave dostali zmysel. Vykročil z radu a prebehol okolo prekvapených druhov. Schody na južnú vežu bral po dvoch.

„Vojak! Čo si myslíš, že ro...“

Tenik udrel tak rýchlo a s takou silou, že mužovi nepomohla ani zdobená prilba. Veliteľova osobná stráž tasila. Tenik sa však neunúval reagovať na ich gesto. Vyskočil na vnútorné cimburie a zvolal:

„Vojaci Teretského dvojkríža! Bratia!“

V tom okamihu sa všetky oči upreli na muža, balansujúceho na vnútornom opevnení južnej veže.

„Ja nie som pripravený dnes umrieť!“

Nikto nereagoval. Ani veliteľova osobná stráž. Stáli tam, zbrane tasené, ale bez povelu od veliteľa očividne nevedeli čo robiť. A ich veliteľ nevyzeral, že by sa mal prebrať z bezvedomia.

„Vy snáď áno!? Nečaká vás doma žena? Dieťa? Priateľ? Rodina?“

Približujúce sa veže boli odrazu len akousi vzdialenou hrozbou.

„Garhad by nedovolil, aby sa tí psi dostali tak blízko,“ pokračoval Tenik, keď sa uistil, že má pozornosť všetkých vojakov. „A náš nový veliteľ očividne nie je schopný vydať rozkaz, ktorý by nepáchol latrínou. Práve teraz nie je schopný vydať žiaden rozkaz! A to je dobre!“ uzavrel s prikývnutím. „Garhad by prikázal mužom na hradbách ustúpiť, keď spadnú brány veží. Vedel by, že bojovať na dvoch stranách nepriateľa a nedovoliť mu vystúpiť v plnom počte by bolo oveľa...“ zasekol sa. Nebol zvyknutý hovoriť pred veľkým obecenstvom. A teraz sa do neho zabáralo niekoľko stoviek očí. Preglgol a pokračoval.

„Oveľa lepšie. Naši lukostrelci budú môcť strieľať a ušetria nám prácu,“ chladivý strach sa vytrácal. Nahrádzalo ho odhodlanie. „Ušetria nám prácu so zabíjaním! Pretože ja sa nebudem prizerať, ako nejaký cudzí bastard kráča po mojej krajine so železom a ohňom v rukách! Do boja bratia! Do boja a do nich!“

Veže sa dotkli hradieb. Tenik sa popri mužoch rozbehol na svoje miesto. Ak mala mať jeho reč akýkoľvek efekt, musel bojovať v prvých líniách. Nesmel dať mužom pocítiť, že to urobil preto, aby sa vyhol boju tvárou v tvár nepriateľovi, aj keď to bolo jeho najvrúcnejšou prosbou. Najmä, keď smrť na bojisku zrejme nebude ani zďaleka taká rýchla ako smrť v rukách nepriateľa. Katovo ostrie by mu nedalo veľa času na pozemské utrpenie.

Keď bol dvadsať krokov od miesta, na ktorom mal stáť, brány spadli. Pod ich váhou popraskalo cimburie a z útrob veže vyletela salva šípok a šípov, spolu so spevom, ktorý už nemalo čo skresľovať. Tenik vyskočil na cimburie.

„Prežil som prvú salvu,“ zaznelo mu v hlave. Zrýchlil tempo a preskakoval medzery medzi jednotlivými zubmi hradieb. Nepočítal kroky, nepremýšľal nad taktikou, zbavil sa polámaného štítu a skočil priamo v ústrety vybiehajúcim nepriateľom.

„Mor na vás!“ zreval vo vzduchu. Prvého muža, ktorý sa dotkol teretských hradieb, zrazil priamo k zemi. Vojak nestihol ani len dvihnúť zbraň na obranu. Jeho spev prerušilo hrozivé praskanie a vŕzganie kostí.

„Čakali ste baránkov!?“

S pološialeným výrazom v tvári metal zbraňou, tentoraz však presekol len násadu krátkej kopije a stratil rovnováhu. Vojak so zlomenou zbraňou bodol, precízne vedený útok by zrejme prebodol aj divé prasa. Niektorý z teretských obrancov bol však rýchlejší. Čepeľou odklonil bodnutie a prešiel do protiútoku. A nebol sám. Masa na hradbách sa s hukotom dala do pohybu. Z oboch strán udrela na nepriateľa pri oboch vežiach a tlačila ho chrbtom na svojich druhov. Spolu s vojakmi sa v dunivom strete zrazili aj ich hlasy. Spev a krik. Pieseň útočníkov letela ako kováčske kladivo, krik obrancov však odolal ľahšie ako masívna nákova. Iskry a krv. Na malom kúsku hradieb celý svet zošalel.

„Vitajte v pekle! Odtiaľto niet návratu!“ reval ktosi z druhej skupiny teretských obrancov, ktorých od Tenika oddeľovali rady nepriateľov. Tenik očividne nebol jediný s chuťou žiť.

„Páľ! Strieľajte! Na čo čakáte?!“ rozkričal sa a pokúšal sa predrať dopredu. Postupujúci vojaci ho totiž tlačili za seba a on sa tak dostal na niekoľko krokov od bojiska. Povel k streľbe však kričať nemusel. Lukostrelci posielali do odkrytých vojakov už tretiu salvu.

„Olej! Prineste olej! Nech si zatancujú, bastardi!“ kričal vojak vedľa Tenika a reflexívne sa kryl pred útokom na tvár. Príliš pomaly, príliš neobratne. Palcát mu rozdrvil hlavu z pravej strany a ofŕkal Tenikovu tvár. Jeho povel však niekto vyplnil. Dva krčahy oleja dopadli do radov nepriateľa a Tenik sa chopil fakle. V okamihu zem, na ktorej útočníci stáli, pohltili plamene. Morálka sa veľmi rýchlo presúvala na stranu obrancov. Druhá veža na tom bola rovnako. Vojaci bojovali zúrivo, odhodlane a neúnavne. Nedovoľovali nepriateľovi roztvoriť boj a využiť svoje počty. Nastúpení lukostrelci plnili svoju úlohu zodpovedne, desiatky tiel zdobili operené konce šípov a trčiace hroty. Niekoľko ďalších sa už kopilo pod opevnením na nádvorí.

„Žeňte ich a spáľte im tie veže!“ kričali muži z nádvoria takmer zborovo. Boj sťažovala všadeprítomná krv a horiaci olej. Každý krok mohol byť zradný a skončiť dlhým pádom na nádvorie. Muži, ktorí nebojovali, zhadzovali z hradieb telá, aby sa ich priatelia pri manévrovaní nepotkli. Tenik stál v druhom rade, netušil, kam sa podel jeho meč, netušil, kto mu vtisol do ruky krátku píku. Nepotreboval to vedieť, zúrivo bodal spoza hradby tiel a každým bodnutím sa žlto-zelené farby útočníkov dopĺňali o červenú.

„Bite ich! Do priekopy s...“

Bojisko osvetlil výbuch, tlaková vlna zmietla niekoľko mužov z hradieb. Tí, čo zostali, sa neudržali na nohách. Všetky zvuky nahradilo monotónne hučanie a padajúce drevené trosky dopadali na zem v komickom tichu. Tenik sa pokúsil dvihnúť na ruky, v pravej však nemal cit. Dvihol len hlavu a poobzeral sa. Druhá veža chýbala.

„Všetci dolu!“ kričal, nikto ho však nepočúval. Boj sa začínal nanovo. Bez rinčania zbraní, bez pokrikov. V dunivom tichu sa znovu stretli obe strany. Obrancovia sa nezaoberali tým, čo prerušilo boj. Zaujímalo ich, čo ho ukončí. V drvivom strete sa zrazili so zoradeným nepriateľom na vežovej bráne.

„Von z veže! Vybuchne!“ kričal Tenik, ale nepočul ani vlastné slová. Ako by ho potom mohli počuť ostatní. Nemal dosť sily na to, aby sa stiahol do bezpečia, nedokázal sa ani postaviť na vlastné nohy. Prevalil sa na bruchu a pravou rukou si prikryl ucho. Výbuch však neprišiel.

***

Ťahavé zvuky prehlušované pulzujúcim pískaním zapĺňali celý priestor vo vnútri jeho hlavy. Sotva rozoznával prítomnosť nejakého svetelného zdroja. Oči nedokázali zaostriť, v ústach mal stále pachuť krvi. Pri každom nádychu cítil spálené mäso... Ľudské mäso. Každý pohyb mu zarezával putá hlbšie do zápästí a namáhal už tak dosť ubolené ramená. Napriek dezorientácii vedel, že visí za ruky. A práve tá dezorientácia bola na celej situácii najhoršia. Netušil čo to hučí, netušil prečo je zviazaný a už vôbec netušil ako sa dostal na miesto, na ktorom práve bol. Zrejme stratil vedomie krátko po výbuchu na hradbách.

Hukot sa postupne formoval do škrekov, škreky do kriku a krik do slov. A prvé slovo, ktoré zachytil, ho okamžite prebralo.

„... vlastizrada!“

Pokúsil sa žmurkaním zaostriť.

„Už sa prebral...“ komentoval situáciu preskakujúci hlas. Rozhodne to nebol ten istý, ktorý vyslovil to desivé slovo.

„Prečítajte mu rozsudok a vykonajte rozkaz!“ ozval sa prvý hlas a Tenik sa úplne prebral. Už vedel, že ho držia jeho vlastní. Vedel, že pokus o prerazenie sánky veliacemu dôstojníkovi nebude dobrý nápad, ale v tom momente nad následkami neuvažoval.

„Nie...“

„Ako to myslíte, že nie?“

Rozhovor oboch hlasov nedával zmysel. Prvý určite patril veliteľovi Neahovi. Druhý nedokázal zaradiť.

„Ak vykonám rozkaz, muži ma roznesú po nádvorí...“

„Ak nevykonáš rozkaz, roznesie ťa vojenský súd! Po celej krajine!“

Tenik cítil na tvári niekoľko kvapiek. Veliteľ prskal. Vždy prskal, keď bol v amoku.

Hlučný boľavý zvuk prerušil Neahov krik. Nasledoval dupot niekoľkých nôh a ostrá výmena názorov. Na Tenikove uši príliš hlasná. Náhle zvýšenie hluku mu znovu vyradilo schopnosť triediť jednotlivé zvuky. Oči začali pomaly zaostrovať. V kobke bolo asi dvadsať mužov. Predtým, ako zaostril na tváre, jeden z nich priskočil k nemu a švihol mečom.

***

„Zatlačil? Ako to myslíte?“

„Pane,“ vojak s previazaným ramenom v obhorenej žlto-zelenej uniforme sa znovu vystrel, „nepriateľ bol plne pripravený na boj. Neustupoval, nebál sa. Zrazili sme sa s nimi, ale na tých ich prekliatych hradbách sme boli ako na zabíjačke. Tlačili nás z oboch strán, muži narážali chrbtami na seba. A z nádvoria sa sypala jedna salva za druhou. Keď naši odpálili prvú vežu, Korhaz zavelil na ústup. Nepriateľ nám však nedovolil zapáliť sudy. Hnali nás až von. Ako šialení...“

„Rozumiem,“ prikývol bohafský generál a oprel sa hánkami o stôl. „veža stále stojí, využijeme to,“ pri posledných slovách sa obrátil na vojaka pri vchode a ten zrazil päty. Kov zazvonil a muž sa uklonil.

„Pane?“ hlas mal zvučný a pevný. Ako stvorený na kričanie povelov uprostred bojovej vravy.

„Rytier Maerrad,“ začal generál a sám pre seba prikyvoval, akoby si schvaľoval nasledujúce slová. „Vezmite polkrídlo mužov a pripravte sa vyraziť. Keď zaznejú výbuchy, chcem, aby ste sa dostali na hradby a udržali ich.“

„Rozkaz,“ prikývol rytier a znovu zazvonil pätami. Nepýtal sa, aké výbuchy. Mal plniť rozkazy a nie pýtať sa otázky.

„Kapitán Fallan,“ generál ani len nepohol hlavou. Hovoril priamo pred seba, napriek tomu, že muž, ktorý tentoraz zrazil opätky, stál priamo za ním. „Zasypte tú pevnosť z trebuchetov. Kým nevydám iný rozkaz, chcem aby sa im na nádvorí kopili naše kamene.“

Prikývnutie a zazvonenie.

„Kapitán Ji.“

Tentoraz nič nezazvonilo. Vojak ktorý predstúpil mal na sebe vysoké jazdecké čižmy a jediné brnenie bola krúžková košeľa a chrániče predlaktí. „Pripravte tretinu mužov. Chcem ich mať v pohotovosti, zoradených a pripravených vyraziť.“

Generál ešte stále hľadel priamo pred seba.

„Nejakým zázrakom prežili,“ zavrtel hlavou a prešiel si jazykom po predných zuboch. „Všetko dnešné šťastie si už teda minuli...“

***

Tenik ešte stále nechápal, čo sa deje. Muži stojaci okolo neho neustále hovorili jeden cez druhého, hádali sa, občas vyťahovali zbrane z puzdier, najčastejšie však pľuli. Celá scéna vyzerala prinajmenšom komicky. Vojaci z obliehanej pevnosti stoja na nádvorí, doslova po kolená v krvi a hádajú sa. Nie s nepriateľom, ale medzi sebou.

Pošúchal si ubolené zápästia a odretý bok a neubránil sa úškrnu. Vojak, ktorý mu rozsekol putá kým visel, jemne pozabudol na to, že Tenik ani pri najlepšej vôli nedočiahne na podlahu. Oslobodený väzeň sa tak okamžite zosypal na zem a nepríjemne si narazil bedrá.

Sluch sa mu pomaly vracal, jeho uši si z neho však zrejme uťahovali. Prisahal by, že ho vojaci oslovujú „veliteľ“.

„... by sme neubránili ani hovno!“ znelo z úst Cravisa, zrejme najstaršieho muža v pevnosti. „Povedal nám, aby sme sa otvorili a dostatočne nás nasral na to, aby sme nestáli jak panáci. Spravil to, čo by mal robiť veliteľ. A ty si robil čo? Reval si na nás, aby sme stáli a skapíňali. On kričal, aby sme žili.“

„On nekričal, on skuvíňal. Toto je vzbura a ty budeš visieť ako prvý!“ prskal Neah. Niekoľko mužov pred ním si utieralo tvár.

„Vzbura by to bola, keby si si robil svoje povinnosti a my nie,“ odpovedal chladne Cravis.

„Stál som tam, s vami!“

„Hovno s nami...“ odtušil niektorý z mužov spoza Cravisa. Podľa zbroje, jeden z dvoch osobných strážcov bývalého veliteľa. „Mladý bol vpredu. A ak som dobre videl, zložil prvého, ktorý sa vyrútil z tých veží. Ty si stál hentam na vežičke... teda... ležal...“ vojak dohovoril a prešiel za Cravisa. Jeho úškrn vytočil už tak červeného veliteľa kamsi za hranice možného.

„Napadol veliteľa! Za to bude visieť!“

„On je veliteľ. Ak napadol sám seba, je to jeho vec,“ odvrkol Cravis a svojim tónom ukončil akúkoľvek ďalšiu diskusiu. Na Neahovej strane zostali len dvaja muži. A aj tí teraz potichu prešli za Cravisa a Tenika.

Vtedy od severných hradieb zaznel výbuch a zo stien opadalo murivo. Tenik sa chytil za hlavu. Tlaková vlna sa mu opäť raz pokúsila vytlačiť mozog cez nos.

„Čo do...?!“

Niekoľko mužov sa podvedome prikrčilo, takmer všetci pozreli ku hradbám. Hliadkujúci muži napli tetivy a vypustili niekoľko prvých šípov. Tenik však mal pocit, že ani nevedia, na čo strieľajú.

„Muži na hradby...“ zašepkal ako vo sne.

„Počuli ste!“ zareval Cravis. „Na hradby! To bol rozkaz!“

Muži na nádvorí sa dali do pohybu. Hvízdajúci zvuk však upútal ich pozornosť. Dvihli hlavy a okamžite sa hodili k zemi. Mohutný kameň preletel ponad ich hlavy a zrovnal so zemou malú maštaľ.

„Trebuchety!“ kričal ktosi z južnej hradby.

„Presun na severné hradby!“ reval Cravis. „Nepriateľ udrie z druhej strany!“

Vojaci brali tulce, olej a kopije. Plnili severné hradby v očakávaní nepriateľa. Kamene z trebuchetov lietali vzduchom a menili drevené budovy na hromadu triesok. Narážali do južných hradieb, niekoľko sa ich odrazilo od cimburia a brali so sebou murivo i mužov, ktorí zostali pre každý prípad na tej časti hradieb. Lietajúce kamene sa obliehacej veži ako zázrakom vyhýbali.

***

Bohafský generál vyzeral spokojne. Jednotka pod velením rytiera Maerrada sa pod rúškom noci presúvala ku stojacej veži. Nepriateľ podľa očakávania sústredil mužov na náprotivnej hradbe, neočakával rovnaký útok v tú istú noc. Navyše sa spoliehal na svietiaci mesiac. Bohafskí vojaci však postupovali bez brnení, bez čohokoľvek, čo by mohlo vytvárať zradné odlesky. Ak počítal správne, boli už vo veži.

***

Položil fakľu na drevenú podlahu a z vrecka vytiahol kresadlo. Nechcel, aby si ho bohafskí lukostrelci pomýlili s poslom, alebo zvedom. Najväčšiu šancu prežiť má, ak pôjde so svetlom a priamo ku nepriateľskému táboru. Pevnosť je obkľúčená, prekĺznuť pomedzi hliadky by sa mu aj tak nepodarilo.

Preskočila iskra a suchý trúd zadymil. Naolejovaná fakľa vzbĺkla jasným plameňom a veliteľ dvihol hlavu. Z diery v podlahe sa k nemu vyhupol vojak. Odetý v ľahkom koženom brnení, prevažne v tmavých farbách. Len rameno mu zdobil žlto-zelený erb. Nevyzeral prekvapene, kresanie iskry muselo byť i napriek vrave v pevnosti počuť. Tasená čepeľ sa mihla vzduchom. Neah klesol na kolená, krv z preťatého hrdla nepríjemne hriala na hrudi. Posledné, čo videl, bola ďalšia trojica mužov vyliezajúca po rebríku a vojak v tmavom, ktorý sa zúfalo pokúšal zachytiť fakľu, kotúľajúcu sa do rohu veže ku dvom malým súdkom. Potom všetko stmavlo.

***

„Zastaviť paľbu!“ zavelil bohafský generál. „Kapitán Ji, keď uvidíte signál, vyrazíte vpred. Prvé tri rady behom, zvyšok pri postupe šetrí sily. Do rána chcem mať vonkajší okruh pevnosti plne pod kontrolou.“

Kapitán Ji prikývol zareval niečo na svojich mužov. Reagovali zborovým zrazením mečov o štíty. Ako na povel odpovedala aj veža. S ohlušujúcim treskom sa rozletela na všetky strany, metajúc horiace úlomky do výšky.

„Pane?“ kapitán Ji nedokázal zakryť prekvapenie. „To...“

„Nie,“ zavrčal generál. „To nebol signál.“

***

„Ten sukin syn je o krok predo mnou!“ zvraštil čelo a päsťou udrel do stola. Dokonalá replika pevnosti Hardu-Basset sa zachvela. Dve kruhové opevnenia chránili malý hrad v strede. Prístupová cesta sa kľukatila z juhu a smerovala ku desiatkam červených vlajočiek, znázorňujúcich pozície bohafskej armády. Severný svah bol neporovnateľne strmší, na niekoľkých miestach sa prepadával a tvoril skalné steny. Oba vonkajšie kruhy hradieb boli posilnené niekoľkými vežami a samotný hrad mal zhora tvar elipsy. Po generálovom údere sa však jeho dve najvyššie veže zachveli.

Kapitán Ji neodpovedal. Nebol tu na odpovede. Podľa jeho vlastných slov tu bol na to, aby sa generál necítil ako hlupák, keď vedie svoje monológy.

„Urobil všetko presne tak, ako som predpokladal... Okrem tej veže. Bastard ma prinútil uveriť, že v ňom čítam.“

Druhý uder do stola. Niekoľko vlajočiek nevydržalo a popadalo na miniatúrne nádvorie. Kapitán Ji prestúpil z nohy na nohu. Nepovedal však ani jediné slovo.

„Chorý pes! Obetoval jediného muža, aby vzal päťdesiat. Bodaj by mu drôtená kefa cez črevá prešla, hajzlovi!“ dve nadýchnutia boli len chabým pokusom upokojiť sa.

„Čo je to za chlapa?“

Tentoraz to bola otázka na kapitána.

„Veliteľ posádky Garhad, štyridsaťšesť rokov, posledných päť bez povýšenia.“

„Jeden chlap nemôže mať toľko šťastia,“ zasyčal generál a snažil sa upokojiť. „Kde sa to v ňom berie?“ dodal šeptom. Na dlhší čas sa odmlčal a pozeral na pevnosť. Keď prehovoril, neunúval sa ani len pohnúť.

„Kapitán Fallan, kropte ich až do svitania. Za jednotku rytiera Maerrada. Ráno vydám nové rozkazy.“

***

Úsvit so sebou pritiahol mračná. Nepríjemný, mrholivý dážď znižoval viditeľnosť a dral sa pod brnenia. V bohafskom tábore sa hýbali len posádky trebuchetov. Desiatky a desiatky kameňov lietali vzduchom a dorážali na popraskané hradby. Bohafský generál vyšiel zo stanu a potlačil zívanie. Jeho súper z pevnosti Hardu-Basset mu nedovolil zaspať. V hlave neustále premietal všetky svoje ťahy a reakcie súpera.

Dovolil mu dostať veže až k opevneniu, tváril sa ako neschopný veliteľ. Dokázal svojich mužov držať v beznádeji. Tie tváre na cimburí... Ich výrazy. To nemohla byť pretvárka. Prinútil ho uveriť, že boj je rozhodnutý. Bitka o hradby mala byť doslova len formalitou.

Ešte teraz musel zatínať zuby, keď na to myslel. Stojí proti géniovi, ktorý dokáže dokonale narábať s emóciami svojich vojakov. Behom krátkeho okamihu zmenil beznádej na skalopevné odhodlanie. Zlomil víťaznú náladu bohafskej armády ešte predtým, ako si ju začali užívať. Pred bitkou o hradby by jeho muži bez jediného slova bežali v ústrety hradbám a teraz sa im pri pohľade na pevnosť potili dlane. Rytier Maerrad bol mŕtvy a pokus o využitie domnelej chyby bol kruto potrestaný.

Generál si z tváre utrel kvapky vody.

„Zastaviť paľbu!“ zvolal a vŕzgajúce ramená trebuchetov vrhli poslednú salvu. Kapitán Fallan sa na rozmočenej pôde doslova došmýkal ku generálovi.

„Pane,“ pozdravil svojho veliteľa zrazením piet.

„Ukončite kropenie a urobte mi otvor, doobeda zlomíme vonkajší kruh, večer vnútorný.“

„Pane,“ znovu nasledovalo zazvonenie. Kapitán sa odšmýkal ku svojim posádkam a vydal niekoľko stručných rozkazov. Vojaci vymenili strelivo a znovu zamerali vrhacie zbrane. Bohafský generál sledoval ich prácu s rukami za chrbtom.

„Pripravte kušostrelcov, ľahkú pechotu a ľahkú jazdu. Ťažké zostanú v zálohe, kým nevyschne zem. Zoraďte sa na planine, prehovorím k mužom.“

Nastúpení kapitáni spoločne zazvonili pätami a kĺzavým behom sa vydali ku svojim oddielom.

***

„Prestali strieľať,“ zahlásil vojak z hradieb a Tenikom prešla vlna úľavy. Už hodnú chvíľu sa modlil, aby nepriateľovi došlo strelivo. Prechádzal sa po hradbách a povzbudzoval hliadkujúcich mužov. Na cimburí držal len minimálne posádky, väčšina vojakov oddychovala v bezpečí hradu. On sám veľa nenaspal. Cravis ho presvedčil, že ak ukáže čo i len náznak slabosti, muži, ktorí v neho veria, sa zosypú.

„Pane,“ pokračoval vojak po dlhšej odmlke, „čo sa bude diať teraz?“

„Zrejme zaútočia,“ odpovedal Tenik bez premýšľania, „buď postavili ďalšie veže, alebo skúsia urobiť dieru do opevnenia.

„Ako? Hradby doteraz odolávajú celkom...“

Ako na odpoveď, v nepriateľskom tábore znovu zadrnčali trebuchety.

„Letí!“ reval ktosi z južnej veže.

***

„Vojaci!“ zvolal generál a otočil koňa. „Muži bohafskí! Táto pevnosť je našou jedinou prekážkou v ceste na teretské planiny! Ak nás nepriateľ nezastaví tu, nepodarí sa mu to nikde!“

Muži sa pomrvili. Ešte včera by reagovali pokrikom. Predstava rýchleho obsadenia pevnosti a bezbolestného postupu sa vytratila. Odplavila ju krv vojakov. Všetkých tých, ktorí padli v prvom boji o hradby.

„Bohovia,“ pokračoval generál a očami vyhľadával pohľady jednotlivých mužov, „Bohovia boli nepriateľovi naklonení! Ušetrili ho, zľutovali sa! Dobre, nech je tak...“ prikývol a vzpriamil sa v sedle. „My nepotrebujeme zľutovanie, nepotrebujeme pomoc bohov,“ postavil sa do strmeňov a jemne sklonil hlavu. Vyzeral tak mohutnejšie a majestátnejšie. „Odvaha, sila a chladná čepeľ! Neste tieto zbrane a po dnešnom dni si i bohovia budú s úctou šepkať vaše mená! Mená víťazov!“

Muži odpovedali pokrikom. Generál tasil zbraň a kapitán Fallan pochopil signál. Ramená trebuchetov zavŕzgali.

„Žiadne šťastie im nepomôže v tejto bitke! Pretože my, vojaci Bohafského kniežatstva si vytvárame vlastné! Pevnejšie a ostrejšie ako ktorékoľvek iné!“

Muži zaburácali. Pevnosť tiež. Séria výbuchov predchádzala zvuku triešteného kameňa a padajúcich trosiek.

„Dnes padne pevnosť Hardu-Basset, zajtra celý Teret!“

Vojakom sa vracala odvaha. Ich pokrik mohol hravo súperiť s ohlušujúcimi výbuchmi.

„Vpred! Do boja!“ zavelil generál a čepeľou ukázal na dymiacu dieru v južnom opevnení pevnosti.

***

„Poplach!“ kričal Tenik, až ho samotný zvuk derúci sa z jeho hrdla bolel. „Muži na miesta!“

Päťdesiat mužov sa zoradilo na hradbách a okolo nového otvoru. Prach sa ešte stále neusadil a na zem dopadali drevené trosky.

„Priveďte všetkých mužov z pevnosti!“ dralo sa Tenikovi z hrdla. Dvojica mužov sa rozbehla ku bránam druhého opevnenia. Tenik stál hradbách, necelých päťdesiat krokov od okraja diery. Muž, s ktorým sa ešte pred okamihom rozprával, zmizol spolu s murivom.

Mrholenie pomohlo prachu usadiť sa a otvorilo tak výhľad na pochodujúcu masu. Bohafskí vojaci napredovali v úhľadných formáciách. Línie pechoty dopĺňali na oboch krídlach jazdci. Za nimi nasledovali kušostrelci v štyroch štvorcových skupinách. Mali prevahu najmenej osem ku jednému. Tenik však nikde nevidel ťažkoodencov.

Z pevnosti prúdili vojaci, niektorí si ešte v behu obliekali kusy brnenia. Vytvárali neforemnú líniu na ruinách preboreného opevnenia. Kopy kameňov našťastie znemožňovali priamy útok jazdy. Nepriateľská pechota sa k nim bude musieť vyštverať po kameňoch a oni budú môcť bojovať vo výhodnom postavení na vrchu trosiek. Pri nepriateľskej presile to však zďaleka nemusí stačiť.

Tenik pohľadom hľadal Cravisa. Starší vojak k nemu stúpal po schodoch.

„Čo teraz?“ zašepkal Tenik.

„Ty si veliteľ...“

Cravis vyzeral bezradne.

„Môžeme sa stiahnuť do vnútorného opevnenia.“

„Rozbijú aj to...“

„Získame čas.“

„Stratíme odvahu.“

Tenik zaťal zuby. Cravis mal pravdu. Pohľadom počítal mužov. Dve stovky. Možno o niečo viac.

„Zadná línia a oddiel lukostrelcov!“ zavelil. „Presun na severné hradby!“

Muži sa zatvárili zmätene.

„Vidíte niekde ich ťažkú pechotu?!“ kričal Tenik. „Ak udrú zozadu, pobijú nás od chrbta!“

Muži neodvrávali. Vybratí vojaci sa vďačne behom presúvali na nové stanovisko.

***

„Pane,“ poklonil sa posol v sedle, „rozviedka hlási pohyb v pevnosti.“

Generál podvihol obočie, nespomalil však koňa. Posol sa k nemu pridal a vyrovnal tempo.

„Predpokladám, že hovoríme o niečom inom ako o prípravách na boj...“

„Pane, zvedovia hlásia pohyb jednotiek na severnej hradbe.“

„Čože?“

Posol neodpovedal. Zopakovanie hlásenia by generál mohol veľmi ľahko označiť za urážku.

„Koľko?“

„Zo svojich pozícií nedokážu určiť presný počet. Najmenej však tridsať mužov.“

„Najviac?“

„Sto.“

Generál prikývol a naznačil poslovi, že sa môže vzdialiť.

„Čo máš zase za lubom, ty bastard?“ zašepkal sám pre seba.

***

„Ako by zaútočili ťažkou pechotou zo severu?“ zvraštil obočie Cravis. „Veď tadiaľ by ledva preliezla ľahká.“

„Vojaci útočiaci z veži mali pláty a šupinové zbroje,“ odpovedal Tenik, sám si však svojou úvahou nebol istý. „Teraz sa sem valia vojaci v kožených a krúžkových. Ťažká pechota niekde musí byť.“

„Ale ako by sa dostala cez previsy?“

„Mohli vymeniť zbroje...“

„Takže to, čo sa sem valí, môžu pokojne byť ťažkí...“

„Ja neviem!“ prerušil ho Tenik. „Netuším, ale ak sa mýlim, aspoň niekto prežije a bude môcť brániť druhý kruh.

***

„Kapitán Vardet, zlúčte jednotky kušostrelcov s pechotou,“ povedal generál, ale neunúval sa skloniť ku pešiemu vojakovi. „Potrebujeme miešaný oddiel, ak nechceme, aby to skončilo ako posledná bitka na hradbách. Keď sa zrazíme s nepriateľom, chcem aby ste vy osobne obsadili hradbu a otvorili bránu. Jazda definitívne rozhodne a nedovolí im stiahnuť sa.“

Kapitán len prikývol, počas chôdze na takom rozmočenom povrchu by sa päty zrážali veľmi ťažko.

„Pane?“ spýtal sa, keď mal pocit, že muž na koni skončil. „Prečo neodpálime celú pevnosť?“

„Vieš, koľko stojí jeden taký sud?“

„Nie, pane.“

***

„Jazda sa zastavila! Pechota sa mieša!“ kričal lukostrelec z hradieb.

„Vojaci!“ zvolal Tenik a postavil sa do prednej línie. „Náš nepriateľ nepochopil našu lekciu! Zopakujme im ju ešte raz!“

Muži sa zasmiali.

„Ak ich udržíme tu a teraz, neverím, že nazbierajú dosť odvahy na tretí útok!“ dodal pokrikom a muži sa k nemu pridali. Tenik si oblízal pery a poriadne zovrel meč. Niekto z prvej línie ho však potlačil dozadu.

„Čo do...“

„Veliteľ nestojí v prvej rade,“ odpovedal vojak. Druhý, stojaci vedľa neho ho posunul ešte ďalej.

„Ak zomrieš ty, zomrieme všetci,“ zazubil sa naňho spod helmy. „Nenecháme si ťa dosekať,“ dodal.

***

Dvesto krokov od zborenej hradby sa bohafskí vojaci dali do behu. Ak by nešlo o útočiaceho nepriateľa, ten pohľad by mohol byť komický. Zástupy mužov sa totiž vpred pohybovali kĺzavým behom. Obiehali a preskakovali popadané kamene i brvná a s divokým revom sa hnali vpred. Sutiny spomalili ich postup, masa tiel však vyzerala hrozivo. Spŕška šípov zo zvyškov hradieb nemala takmer žiaden viditeľný efekt. Každého mŕtveho a raneného nahrádzal ďalší. Bohafský útok sa dal prirovnať ku záplave.

Generál, stojaci na koni neďaleko bojiska, sám pre seba prikývol.

„Si na ťahu.“

***

Zvonenie zbraní a pokriky mužov zaplnili každý kút nádvoria. Spočiatku ťažili teretskí obrancovia z výhody ťažkých brnení a lukostrelcov postavených vysoko nad bojiskom. Kožené zbroje nepriateľa navyše nekládli svištiacim šípom takmer žiaden odpor.

Bohafskí útočníci však dokonale využívali pohyblivosť a s výdatnou pomocou ťažkých kuší vytvorili dieru v teretskom postavení. Tridsaťčlenná jednotka prenikla otvorom v postavení a popri hradbách sa dostala ku schodom na cimburie. Kým sa dostali na dosah mečov od nastúpených lukostrelcov, zostávalo ich len dvadsať. Prinútili však strelcov tasiť zbrane a dvihli tak morálku svojim druhom na nádvorí. Spŕšky šípov už neprichádzali z oboch strán.

Kapitán Vardet sa vyhol oblúkovitému seknutiu a ráznym bodnutím prebodol súperovi rameno. Ohnal sa pravou rukou a chrbtom ruky ho zasiahol do tváre. Stačilo to na to, aby ho zrazil z hradieb. Vyrazil vpred a druhého lukostrelca sekol krížom na kľúčnu kosť. Zasiahol presne v momente, kedy sa chystal vypustiť šíp. Letiaci projektil ho minul len o fúz a zabodol sa do vojaka za ním. Teretský lukostrelec a bohafský šermiar sa zrútili z hradieb takmer súčasne. Kapitán vtrhol do hlásky nad bránou a chopil sa kľuky.

Brána sa začala dvíhať.

***

„Žiaden protiútok?“ zamračil sa generál a pomrvil sa v sedle. „Žiaden manéver? Čo je s tebou priateľu? Došlo šťastie alebo nápady? Máš predsa ešte svoju zálohu,“ uškrnul sa a spokojne pozeral na rozbiehajúcu sa jazdu, smerujúcu hore cestou ku otvorenej pevnosti.

***

„Mor aby vás...! Zavrite bránu!“ kričal Tenik a len s vypätím všetkých síl odrazil oba útoky obojručného meča. Nejaký muž mu priskočil na pomoc a palcátom zrazil útočníka na kolená. Tenik dokončil jeho prácu pohotovým seknutím.

„Mladý, trúb na ústup!“ reval naňho vojak. Tenik s prekvapením zistil, že je to Cravis. Chýbala mu ľavá ruka, mal ju useknutú hneď pod lakťom. Vojak si však zranenie pramálo všímal. Pohľad mal sklenený, akoby zasnený a farba sa mu vytrácala z tváre, ale stále vyzeral rovnako nebezpečne.

„Trúb!“ zopakoval a vtisol mu do rúk teretský roh.

Tenik sa zhlboka nadýchol a priložil naň pery. Hlasné trúbenie museli počuť aj obsluhy trebuchetov v nepriateľskom tábore.

***

„Ústup?“ zarazil sa generál. „Pobijeme vás od chrbta...“ dodal pre seba.

„Nejaké rozkazy pane?“ spýtal sa posol, ešte stále sediaci na koni vedľa veliteľa.

„Už nie, všetko ide podľa plánu.“

Posol spokojne prikývol a ďalej sa venoval konskej ohlávke. Generálov monológ si nevšímal.

„Že by som sa mýlil?“ pousmial sa generál a spokojne pokrútil hlavou. „Že by som nestál proti géniovi?“

***

Teretskí obrancovia ustupovali len veľmi pomaly. Roztvorili oblúk, podvedome však odmietali zlomiť formáciu a dať sa na ústup ku druhej bráne. Pri úteku by nemali proti ľahko odetým bohafským vojakom šancu, nedostali by sa ani na okraj sutín. Jednoducho by sa tak nechali posekať od chrbta.

Tenik zatrúbil znovu. Bohafská jednotka na hradbách už tlačila lukostrelcov na okraj zboreného opevnenia. Vtedy im do chrbtov udreli hvízdajúce šípy. Ťažko prehnutú formáciu s pokrikmi posilnili muži, ktorých Tenik pred chvíľkou prevelil na severné hradby. Píky a kopije si nachádzali cestičky pomedzi predné teretské línie a zhadzovali nepriateľov z dobytého vrchu sutín.

Čerstvý lukostrelecký oddiel veľmi rýchlo vyčistil hradby a vtrhol do hlásky. Brána spadla len niekoľko krokov pred prvým jazdcom.

Dovtedy bojujúci lukostrelci pozbierali svoje zbrane a desiatky šípov pokropili otáčajúce sa rady ľahkej jazdy. Ranené zvieratá sa dvíhali na zadné a zhadzovali vojakov zo sediel.

Prehnutá formácia na nádvorí dovolila veľkému množstvu nepriateľov natiecť na sutiny v snahe dostať sa na nádvorie. Stali sa tak až príliš ľahkým cieľom pre lukostrelcov z oboch strán.

Bohafskí vojaci pod krupobitím šípov a tlakom z príchodu posíl začali ustupovať. Erdžanie splašených koní a pokriky umierajúcich vojakov spoza hradieb im na odvahe rozhodne nepridali.

***

„Keď nie za nič iné, za toto tvoje načasovanie skapeš,“ pokrútil generál neveriacky hlavou. „Trúbte na ústup,“ precedil pomedzi zuby a otočil koňa. Prehral bitku, ale nechcel stratiť viac mužov ako bolo nutné.

***

V teretskej pevnosti nikto neoslavoval. Vyhrali bitku, vojna sa však ešte neskončila. S ustupujúcim hnevom a bojovým ošiaľom prichádzala beznádej. O chvíľku sa znovu rozozvučia trebuchety.

„Cravis!“ kričal Tenik a obzeral sa. V posledných momentoch boja sa mu starší vojak stratil v mase postupujúcich tiel. Teraz ležal opretý o jeden z masívnych kameňov.

„Muži!“ zavelil Tenik. „Odneste ranených do pevnosti. Na hradbách zostáva oddiel lukostrelcov.“

Muži reagovali bez pokriku. Pomáhali raneným, odnášali mŕtvych, dorážali bohafských. Tenik a akýsi vojak so šrámom na líci odniesli Cravisa.

„Čo bude teraz, pane?“ spýtal sa zjazvený, keď obviazal Cravisove rameno.

Tenik mlčal. Pozeral na staršieho vojaka a chcelo sa mu kričať. Chcelo sa mu plakať. Bojoval o holý život, nemal už ani priateľa, na ktorého by sa mohol obrátiť. Mal len svoj život. To všetko pre konflikt, ktorému nerozumel, kvôli vojne, o ktorej ani nevedel, kedy začala. A všetko z rúk generála, ktorého meno ani nepoznal.

„Teraz,“ povedal po chvíli, keď si už bol istý, že sa mu nezlomí hlas, „nanosíme zásoby a zbrane do vnútorného okruhu. Vonkajší neubránime.“

„Nemali by sme vyjednávať?“

Tenik odpoveď nepoznal a Cravis neotváral oči.

„Uvidíme...“

***

„Pripravte posla,“ zavelil generál a zoskočil z koňa. Pozostatky jeho útočných oddielov práve dorazili naspäť do tábora.

„Kapitán Ji,“ pokračoval generál. „Povediete vyjednávanie. Vezmete si päť mužov, ako sprievod. Ťažkoodencov.“

Kapitán Ji zrazil opätky.

„Aké podmienky...“

„Neskončil som,“ umlčal ho generál. „Chcem, aby ste našich priateľov vzali do väzby.“ „Pane, to je proti...“

„Opakujem,“ zablýskal generál očami. „Neskončil som.“

Kapitán zmĺkol.

„Neverím, že sa generál ukáže osobne. Pošle svojho najlepšieho muža. Chcem, aby ste ho zajali i s celou družinou.“

„Ak ich príde viac?“

„Nepríde. Protokol.“

„Protokol vraví aj o ...“

„A naše rozkazy vravia, že táto pevnosť musí padnúť.“

„Pane, prečo ju neobídeme?“

„Nemôžeme si nechať nepriateľa v tyle.“

„Dve, tri stovky? Možno menej. Čo spravia?“

„Pod velením tohto generála? Čokoľvek.“

Kapitán Ji prestúpil z nohy na nohu.

„Ak je taký dobrý, prečo stráži túto pevnosť?“

Generál otvoril ústa, ale neodpovedal. Nepoznal odpoveď. Mráz mu prebehol po chrbte. Zrejme najlepší taktik Teretu stráži jedinú pevnosť. Nemá dosť mužov, aby ju bránil dlhodobo, nemá podporu vrhacích zbraní.

„Pri krvi démonov...“ zašepkal generál.

„Pane?“ zarazil sa kapitán.

„Ten bastard nás tu má udržať. Máme mať pocit, že pevnosť je ľahký cieľ!“ generálovi prebehol mráz po chrbte. „Rozošlite rozviedku do okolitých lesov! Dvoch poslov pošlite domov! Niečo nie je v poriadku!“

„Vyjednávanie teda...“

„Vyjednávanie je presne to, čo urobíme. Ponúknete im voľný odchod z pevnosti. Podpíšete dohodu. Budete požadovať len vydanie veliteľa. Cez túto pevnosť musíme pochodovať do západu slnka.“

„Rozumiem.“

Zrazené päty zazvonili.

„Využite informáciu o ich poslovi, čítajte reakcie. Využite všetko a čokoľvek. Ak vyjednávanie zlyhá, pokračujte s pôvodným plánom.“

Muž znovu zrazil päty a vysadol na koňa. Generál zatínal zuby.

„Kde je kapitán Fallan?“

Posol za generálom spravil krok dopredu a odkašľal si.

„Pri trebuchetoch, pane.“

„Zavolajte mi ho, okamžite.“

Generál intenzívne premýšľal. Ak kapitán Ji zlyhá, pevnosť musia zrovnať so zemou. Aj keby mal náklady na Gapské sudy hradiť z vlastného vrecka.

***

„Poslovia!“ kričal ktosi z hradieb. Tenik spal sotva hodinu. Vzal zo zeme meč a rukami si pošúchal tvár. Ešte stále na nich mal zaschnutú krv.

Na hradby dorazil v momente, kedy sa nepriateľskí poslovia so zástavou vyjednávačov zastavili. Šesť mužov na koňoch v ťažkých brneniach. Ak by bolo jasnejšie, ich pláty by sa na slnku ligotali. Neboli to radoví vojaci. Každý z nich bol zrejme šľachtic.

„Chcú vyjednávať,“ okomentoval očividné Tenik. „Konečne pochopili,“ dodal a pokúsil sa o úsmev. Netušil, ako v tom momente vyzeral. Rozhodne to však nebolo tak, ako by chcel.

***

„Ani jeden z nás vám nedovolí ísť tam,“ razantne protestoval vojak, ktorý Tenikovi pomáhal niesť Cravisa.

Tenik netušil, čo robiť. Ak by bol Cravis pri vedomí, poslal by jeho. Takto nevedel, čo by od svojho posla mohol čakať.

„Pôjdem ja, o tom nebudem diskutovať.“

„Nepriateľ netuší, kto nám teraz velí. Prečo by sme vás mali riskovať?“

„Ako teda bude vedieť, že som váš veliteľ?“

Muži stíchli.

„Je to nebezpečné, ale je to naša obrovská šanca dostať sa odtiaľto alebo získať čas. Náš posol je už pár dní preč. Som si istý, že posily sú na ceste.“

Vojaci si niečo nesúhlasne mrmlali.

„Potrebujem mužov, ktorí pôjdu so mnou. Hlási sa niekto?“

Každý vojak zdvihol ruku. Niektorí obe.

***

Cestou ku nepriateľským jazdcom sa muži za Tenikovým chrbtom nerozprávali o ničom inom, ako o geniálnom nápade nechať si rezervy na kľúčový moment bitky. Tenikovi chvíľku trvalo, kým si uvedomil, že tak nazývali jeho prevelenie jednotiek na severné hradby. Niektorí argumentovali tým, že ak by boli na dohľad od bojiska, zasiahli by určite skôr a nevystihli by ten správny moment. Veliteľ domnelých rezerv zomrel pri hnaní ustupujúcich bohafských jednotiek, a tak mohli len hádať, či bol s Tenikom dohodnutý, alebo šlo o jeho vlastnú iniciatívu. Väčšina sa ale prikláňala ku prvej verzii a trúbenie na ústup považovali za dohodnutý a dokonale načasovaný signál na útok.

Vojaci dorazili na miesto. Bohafská strana prikývla na pozdrav. Teretskí neodpovedali. Muž s generálskymi insígniami na bohafskej strane prehovoril.

„Ak opustíte pevnosť, zaručím vám voľný odchod do vašej domoviny.“

Hovoril priamo. Rovno k veci.

„Ako?“

„Spíšeme dohodu o ústupe. Podpíšu obe strany.“

Jeden z teretských vojakov nevydržal.

„A keď sa na ňu vyseriete?“

Tenik reagoval ostrým zahriaknutím.

„Tento holobriadok nemôže byť ich veliteľ. A rozhodne to nie je najlepší muž!“ zanadával v duchu kapitán Ji. „Ak ich pobijem, alebo zatknem, nepriateľ nás vysmeje.“

„Naše posily sú na ceste,“ odpovedal Tenik. „Váš ústup je otázkou dní.“

„Jossif Kamchad Bassei, teretský kráľovský posol, videl tak dvadsať zím. Jazdil na sivej kobyle, nosil tento prsteň,“ reagoval kapitán, prezlečený za generála jedným dychom. Z vrecka vytiahol prsteň so zeleným kamienkom.

Tenik sa nezmohol na slovo.

„Je v našej opatere,“ vysvetlil kapitán. „Žiadne posily neprídu. Nikto o útoku ešte nevie.“

Tenikovi muži zalapali po dychu.

„Opakujem podmienky, opustíte pevnosť a vydáte nám svojho veliteľa. Môžete tak varovať svoju krajinu.“

„Budeme bojovať,“ odpovedal Tenik. Jeho muži už nevyzerali tak rozhodne. S poslom na ceste mali nádej na posily. Bez neho len čakali na smrť.

„Bojovať sa nebude,“ zavrtel hlavou Ji. „Do západu slnka zrovnáme celú pevnosť so zemou. Tak ako vaše hradby. Zomriete všetci,“ dokončil Ji a otočil koňa. „Máte čas, kým sa najem. Potom spustíme paľbu. Po prvom výbuchu už nevyjednávame.“

***

„... poslal na vyjednávanie zberbu,“ pokračoval s hlásením Ji. „Neboli schopný argumentovať, dobre že nekoktali. Muži prekrikovali svojho „veliteľa“. Nemalo zmysel zabíjať ich. Nakazili sa strachom. Ten sa teraz šíri pevnosťou. Najeme sa a počkáme na ich odpoveď.“

Generál si vypočul celé hlásenie. Zakázal si však tešiť sa. Jeho nepriateľ sa doteraz dokázal dostať aj z horších situácií. Pomaly v ňom prevládala chuť stretnúť sa so svojím súperom zoči-voči. Bez zbraní, bez nenávisti. Napiť sa a hovoriť. O vojne, taktike, manévroch... o živote. Mal toľko otázok a jeho súper sa zdal byť plný odpovedí.

***

„Mali by sme hlasovať!“ a „Musíme bojovať ďalej!“ boli najčastejšie pokriky vojakov na nádvorí. Časť mužov sa aj napriek informácii o poslovi odmietala vzdať nádeje. Až príliš často pri svojich hlasných obhajobách boja pozerali na Tenika. Ten stál mimo hlúčika a pozeral do neba. Ak by sa ho teraz niekto spýtal, ako vyzerá bezradnosť, nakreslil by seba. Nemal ani najmenšie tušenie, čo má robiť. Veril, že si vyberá medzi smrťou pod troskami pevnosti, alebo pod katovým mečom.

„Seman, zrejme si to nepochopil,“ zavrtel hlavou jeden z mužov, ktorí boli s Tenikom vyjednávať. „Bojovať sa nebude! Ne-bu-de!“ hláskoval a zúrivo pri tom gestikuloval. „Rozmetajú nás na kusy tým Zúriacim ohňom ako tie veže a presne tak, ako tieto hradby,“ kričal a kopal do kúskov muriva, ktoré sa váľali všade naokolo.

„Možno im došlo strelivo,“ opáčil ktorýsi z mužov, ale jeho poznámka nikomu nestála ani len za komentár.

„Posledné slovo má veliteľ,“ zavrtel hlavou Seman a pozrel na Tenika. Ten mal stále zaklonenú hlavu a hľadel do neba. Nemal dosť odvahy pozrieť sa Semanovi do očí. Nechcel vidieť tú nádej. Nechcel, aby on videl tú beznádej.

„Budeme hlasovať...“ prehovoril po dlhej chvíli. Snažil sa mať rozhodný a pevný hlas. Sám však počul, že neuspel. „Nemôžem nikoho z vás nútiť, aby obetoval svoj život. Len netuším, ako zaručíme, aby nás nepobili, keď opustíme pevnosť.“

„A keby sme počkali na noc a ušli severným svahom?“

„Noci sa nedočkáme,“ odpovedal zjazvený vojak a zavrtel hlavou. „Máme najviac hodinu, kým zavŕzgajú trebuchety.“

„A potom asi hodinu, kým padnú hradby,“ doplnil ho muž, na ktorého Tenik nevidel.

„Ešte stále môžu klamať. Možno už žiaden Zúriaci oheň nemajú.“

„Zvolajte mužov, budeme hlasovať,“ zopakoval svoj pôvodný povel Tenik. Jeho vlastný hlas mu znel cudzo. Vedel, ako budú muži hlasovať. A vedel, že to znamená jeho smrť.

***

„Kto je za opustenie pevnosti a podpísanie zmluvy?“ spýtal sa pokrikom Tenik, pretože tú otázku už nechcel opakovať štvrtý krát. Nikto z mužov, ktorí s ním boli vyjednávať sa nezmienil o tom, že budú musieť vydať jeho ako ich veliteľa. Jeho sa voľný priechod netýkal, muži o tom však mlčali, tak mlčal aj on. Ešte stále si nahováral, že muži budú stáť za ním.

iechod netýkal, muži o tom však mlčali, tak mlčal aj on. Ešte stále si nahováral, že muži budú stáť za ním.

Prvá zdvihnutá ruka ho zabolela ako nôž vrazený do chrbta. Nasledovala druhá a osem ďalších. Postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie a ani jedna nebolela čo i len o trochu menej. Nemusel počítať vojakov. Väčšina bola za.

***

Na planine pred pevnosťou stáli zoradené obe armády. Špinaví a zúbožení teretskí obrancovia ostro kontrastovali s uhladenými a čistými vojakmi z bohafského tábora. Krvavé fľaky proti lesknúcim sa brneniam. Zbrane všetkého druhu pozbierané od mŕtvych druhov i nepriateľov proti predpísanej výzbroji. Najjasnejším rozdielom však boli oči mužov na oboch stranách. V očiach obrancov sa zračila beznádej, útočníci boli, jemne povedané, zmätení. Prehrali bitku a teraz si diktujú podmienky. Ich súper, ktorý sa úspešne ubránil, teraz podpisuje kapituláciu.

„Zmluvu podpisuje veliteľ,“ povedal Ji a na pripravený stolík v strede planiny položil listinu, husie pero a nádobku s atramentom. Nastúpení teretskí muži zborovo pozreli na Tenika.

Vystúpil z radu s pohľadom upretým na kus pergamenu.

„Opakujem,“ zvýšil kapitán Ji hlas, „Zmluvu podpisuje veliteľ Garhad. Nikto iný.“

Tenika zamrazilo.

„Veliteľ Garhad je mŕtvy,“ odpovedal. Muži súhlasne prikývli a niečo zahundrali.

„Kto teda velil pevnosti?“ opáčil kapitán.

„Ja,“ odpovedal Tenik a jeho hlas sa mierne zachvel.

„Ty?“ pobavene sa zasmial Ji. „Ty nerozoznáš jazdecký oštep od píky.“

„Nemám dôvod vám klamať.“

„Dojímavá vernosť ku veliteľovi a svojím druhom,“ zavrčal Ji a prezrel si nastúpených mužov. „Ak sa váš veliteľ neukáže do desiatich úderov srdca, dám vás popraviť všetkých!“

Teretskí nervózne prešľapovali z nohy na nohu. Niekoľkí sa odvážili pokrikom ozvať, všetci však nespúšťali zrak z Tenika a aj naďalej tvrdili, že on je ich veliteľom.

Ji ich pokrikom umlčal a z konca radu veľmi namáhavo vykročil Cravis. Ledva stál na nohách, pleť mal bledú, ako by v ňom už nezostávala žiadna krv. Pozeral kamsi pred seba a predtým, ako prehovoril, odhodil barlu a hrdo sa vystrel.

„Ja... Ja som veliteľ tejto pevnosti...“ povedal polohlasne. Na viac nemal síl.

Kapitán Ji zaškrípal zubami. Generál prestrojený za vojaka, stojaci vedľa neho si povzdychol.

„Ešte niekto mi bude tvrdiť, že je veliteľ?“

„Ak vám dvaja nestačia, ja sa pridám,“ vykročil Seman a hrdo vypol hruď. Najradšej by svoje slová vzal späť, ale dúfal, že sa ku nemu pridá ešte niekto a spustia tak vlnu. Nestalo sa.

„Dobre,“ prikývol kapitán Ji. „Nie je podpis, nie je zmluva...“ s tými slovami roztrhal pergamen a stolík zvalil na bok. Toto diplomatické znamenie poznal každý z vojakov. Vyjednávanie sa skončilo.

„Veliteľ,“ prehovoril prestrojený generál ku nastúpeným teretským vojakom a odhalil generálske insígnie na retiazke na krku. Nenápadne naznačil svojim najlepším mužom aby sa pripravili. Veril, že jeho súper už dávno prekukol lesť s prestrojením, nemohol však tušiť, ktorý z vojakov bol skutočným generálom. Ak ho celý čas plánoval zabiť, urobí to teraz. Nikto z obrancov sa však nepohol, nezaleskla sa žiadna čepeľ, žiadne zavŕzganie tetivy. Generála to na moment vyviedlo z miery, ale pokračoval.

„Ako najvyšší dôstojník bohafskej armády vám zaručujem váš život, ak vystúpite z radu. Uznávam vašu výhru a víťazovi patrí cena. Vaša cena je váš život.“

Po jeho slovách si teretskí vojaci vymenili pár pohľadov, nikto však nevykročil. Zúfalstvo v ich očiach sa prehlbovalo.

„Päťsto takýchto mužov a pokorím svet...“ preletelo mu hlavou. „Verní do posledného dychu, zocelení bojom napriek tomu schopní zahrať porazených. Nie zahrať... Stať sa porazenými,“ generál premýšľal a so svojou osobnou strážou v pätách sa prechádzal pred nastúpenými vojakmi. Pozeral z tváre na tvár, z očí do očí. „S nimi a s ich veliteľom by som sa nebál vyzvať všetky kniežatstvá, kráľovstvá a ríše sveta. Pri bohoch a ich krvi! S nimi a ich veliteľom by sme z toho boja vyšli víťazne!“

Prebral sa zo zamyslenia a s hlbokým nádychom sa zastavil.

„Ty, ty a ty,“ ukázal na Tenika, Cravisa a Semana. „Vystúpte z radu,“ zavelil. Trojica sa ani nepokúšala klásť odpor. Bohafských vojakov bolo nepomerne viac a nepriateľskí kušostrelci až príliš nedočkavo hladili hroty šípok na nabitých kušiach.

Generál pohol rukou a tucet kuší sa dvihlo smerom k nim.

„Dávam vám poslednú možnosť určiť vášho veliteľa a zachrániť tak všetkých svojich druhov, vrátane seba,“ povedal generál chladným hlasom a hľadel pri tom na zvyšok teretských obrancov.

„Ja som velil pevnosti,“ zajachtal Tenik. „Od stretu na hradbách až doteraz. Garhad zomrel na ten váš mor a náš posledný veliteľ bol...“

Generálové myšlienky preťala ľadová dýka. Ustúpil od obrancov a pokúšajúc sa zachovať ľahostajný výraz im prebehol po tvárach. Prečo si to nevšimol skôr? Niekoľkí z nich mali na lícach a čele nepravidelné kruhovité jazvy.

Teraz pochopil, čo sa tu celý čas dialo.

„...váš mor...“ ozývalo sa mu v hlave. Znovu a znovu. Žiadna armáda, žiadne teretské vojsko skryté v lesoch, pripravené na úder. Iba mor. Jeho súper nepotreboval vyhrať. Len sa tak mal tváriť. Preto pri strete na zborenej hradbe obrancovia spočiatku ustupovali. Preto po výhre na hradbách nechali časť bohafských vojakov ujsť do tábora.

Generál premýšľal rýchlejšie, než predpokladal, že je možné. Jeho pechota sa dvakrát doslova brodila v nepriateľskej krvi. Nakazenej krvi. Ak bude tiahnuť ďalej, teretská armáda len počká, kým mor udrie, a aj v malom počte dorazí to, čo zostane.

Len veľmi ťažko ovládol nutkanie zakryť si ústa.

„Rozumiem,“ prikývol a pohľadom hľadal v radoch vojakov úškrny. Hľadal nepriateľského veliteľa, ktorý sa bude usmievať, pretože vyhral. S pár stovkami mužov zaistil, že dvanásťtisícová bohafská armáda neohrozí jeho krajinu. Žiaden úsmev však nenašiel.

„Víťazstvo je tvoje...“ zašepkal generál a dvihol ruku do vzduchu. Jeho muži vykonali rozkaz. Pochopiť ho však nedokázali. Bohafská okupačná armáda sa dala do pohybu a ustupovala do lesov.

Generál, teraz už v sedle, zatvoril oči a premýšľal. Bol by on schopný takej obety? Položiť za svoju krajinu život a pred smrťou prejsť peklom? Nechať sa nakaziť morom a odolávať obliehaniu, obetovať svojich mužov, vidieť priateľov umierať... Otvoril oči a obzrel sa. V duchu ďakoval všetkým svojim predkom za to, že ho naučili ovládať hnev. Ak by teraz dal povel popraviť teretských obrancov, zabil by s nimi aj ich veliteľa. A tým nemohol byť nik iný ako samotný syn boha vojny. To si ako generál rozhodne nemohol dovoliť.

Navyše jeho nepriateľ bol ten, kto spravil prvý ústretový krok. Spomenul mor, dal mu tak možnosť stiahnuť sa a zachrániť tisíce mužov pred záhubou. Mal by byť spokojný, nemohol predsa vyhrať. Čelil démonovi, synovi boha vojny. Zabrániť totálnej prehre bolo to jediné, čo mohol urobiť. Napriek tomu v duši cítil prázdno, pretože aj keď s ním skrížil zbrane, nespoznal jeho tvár.

Tenik, Cravis, Seman, ani žiaden z teretských mužov nedokázali pochopiť, čo sa práve stalo. Vyzeralo to tak, že vojna sa práve skončila. A v ich krajine nikto ani len netušil, že sa niekedy začala.