Kúsok nebies alebo Hapčišmukov pochod

Je málo známym faktom, že maliari sú v skutočnosti neuveriteľne škodoradostní bastardi.

Špeciálne portrétisti. Práve oni patria do úzkej skupiny povolaní, ktorým ľudia platia nehorázne peniaze za aktivity, pri ktorých títo „umelci“ napĺňajú svoje skryté sadistické chúťky.

Zaujímavosťou je, že v spletitom kolobehu dejín sa len dvom osobám podarilo objaviť „Puertovu zradu“. Tento matematický vzorec má slúžiť na výpočet dĺžky trvania tvorby portrétu. Je pomenovaný podľa najslávnejšieho z portrétových maliarov a zhodou okolností aj podľa oboch objaviteľov. Treba len dodať, že obaja Puertovia zomreli násilnou smrťou krátko po odhalení hrozivej pravdy. Strojcom smrti vraj bolo maliarske náčinie.

Puertova zrada jasne udáva, že rýchlosť práce portrétových maliarov klesá priamo úmerne s hmotnosťou predmetov v rukách ich objektu, a taktiež so zložitosťou a nepohodlnosťou polohy, v akej sa nachádzajú. Jednoduchými výpočtami teda zistíme, že portrét nebožtíka bude hotový v priebehu niekoľkých minút, zatiaľ čo obraz dvoch artistov v Kenoppovom zdvihu balansujúcich s tuctom závaží, bude vznikať približne šesť rokov.

Muž kráčajúci galériou nikdy v živote o Puertovej zrade nepočul. Nemal teda najmenšiu šancu pochopiť, prečo gróf Debon, pôvodný majiteľ zámku, na svojom obraze neustále menil výraz tváre z hnevu na utrpenie. Ak by sa svižne kráčajúci muž na moment zastavil a zohnal si dostatočne dlhý rebrík, určite by sa pobavil aj nad skutočnosťou, že niekto veľmi dômyselne zoškrabal posledné písmenko grófovho mena na ráme. Premenovaný gróf Debo mal tak na svoj výraz o dôvod viac.

Mladík v elegantnom, i keď trochu výstrednom odeve sa zastavil a zhlboka sa nadýchol. Upravil si našuchorené rukávy, prekontroloval účes, vyhrnul límec a kývol na uvádzača. Staručký pán sa prekvapivo hlboko uklonil a spýtal sa na meno. Následne sa s ťahavým zachrčaním zhlboka nadýchol, okázalo otvoril dvere a zdobenou palicou dvakrát tresol o zem.

„Kapitán Nathaniel Haddam z jedenástej kráľovskej jazdnej divízie, veliteľ siedmeho a ôsmeho útočného krídla špeciálneho určenia so základňou v Berašských horách, reprezentant ozbrojených síl jeho veličenstva, poverený plukovníkom Von Brichte!“ oznámil zvučným hlasom bez jedinej prestávky, nikto v sále mu však nevenoval pozornosť.

Nathaniel sa v bezpečí chodby poškriabal na zadku. Prestúpil z nohy na nohu, napravil si pančuchy, ktoré sa mu zarezávali nepríjemne hlboko do citlivých miest a ladným krokom vykročil do oslňujúceho svetla.

*

Kontesa Aelinn bola najmasívnejším živočíchom, akého Nathaniel vo svojom živote stretol. Keď ju videl prvýkrát pri vojenskej prehliadke v centre Brišpolku, zdala sa mu ešte väčšia. Vtedy v nejakom rozhovore zachytil aj jej meno a napriek vskutku krátkemu trvaniu toho stretnutia by ju rozhodne spoznal aj potme. Niekoľko dní po stretnutí ešte stále premietal, ako taká obrovská žena mohla nosiť také jemné meno. Jediným vysvetlením sa zdalo byť, že zjedla niekoľko desiatok elfiek.

Stála pri jednom zo stolov s občerstvením a tvárila sa nasýtene. Pohľadom prechádzala po okolí, zrejme sa chcela uistiť, že sa na ňu nikto nepozerá predtým, ako sa pustí do chlebíčkov.

Nathaniel nestihol uhnúť pohľadom a kontesa sa na neho široko usmiala. Na kapitánovo zdesenie sa živá masa dala do pohybu a presúvala sa smerom k nemu. Stalo sa to, čoho sa najviac obával - žena si vyložila jeho pohľad ako výzvu na rozhovor. Nemal čas nájsť únikovú cestu, v dave nezahliadol nikoho, ku komu by sa mohol rozbehnúť. Zhlboka sa nadýchol a z hĺbky pamäte vylovil neformálny úsmev.

„Nááádherný bál, nemyslíte?“ zatiahla Aelinn a predpažila jednu ruku pred seba. Jej pohyb bol napodiv ladný a elegantný, čo prispelo k celkovej miere zmätenia, ktorú Nathaniel nedokázal spracovať. Žena sa očividne čosi pokúšala naznačiť.

„Čo som komu urobil?“ zaplakalo jeho vedomie. „Ospravedlňte, prosím, moje spôsoby,“ zalovil kapitán v pamäti, „mnohé roky na bojiskách a v táboroch mi nedali veľa...“ zarazil sa, pretože si nepamätal presné znenie tej vety. Pamätal si ako asi vyzerala napísaná a čítal ju najmenej trikrát, ale aj tak mu jej koniec unikal. „Ééé...“ dostal zo seba a kontesa dvihla obočie. „Veľa príležitostí zoznámiť sa so spoločenským bonbónom,“ doimprovizoval a spokojne pre seba prikývol. Viac si toho z brožúrky „Petit etique“ nepamätal. Lepšie povedané, viac si toho nestihol prečítať, papier ešte v ten večer použil oveľa nehygienickejším spôsobom.

Kontesa sa zachichotala.

„Ospravedlnenia nebudú potrebné,“ pokračovala a začervenala sa. Nathaniel s hrôzou zisťoval, že sa mu žena napriek svojej obdivuhodnej veľkosti zdá veľmi príťažlivá. Navyše do jej výstrihu by pokojne mohol zabodnúť halapartňu a už nikdy ju nenájsť. „Ak vám dáma takto podáva ruku, jemne ju uchopíte za prsty a naznačíte bozk na hánky.“

„To by som ich musel najprv nájsť.“

Nathaniel vzal ženu za prsty a pokúsil sa zopakovať jej inštrukcie. Polohu hánok mohol len odhadovať. Pristihol sa však pri tom, že mu celý pohyb pripomína vojenskú paralyzačnú techniku používanú pri boji muža proti mužovi. Tam sa tiež pracuje s prstami nepriateľa.

„Čo predstavuje váš skvostný kostým?“ pokračovala Aelinn v rozhovore.

„Môj čo?“ preletelo mu hlavou.

Nathaniel otvoril ústa, ale neprehovoril. Netušil, že šaty, ktoré si bol nútený obliecť, predstavujú kostým. Dávalo by to zmysel, nakoniec, všetci v sále boli taktiež v maskách.

„Skúste hádať,“ vynašiel sa a kontesa zaplieskala rukami. Doslova.

„Výýýborne!“ potešila sa.

Nathaniel si k jej reakcii proti svojej vôli priradil slovo „rozkošná“ a taktiež slovo „tuleň“. Kontesa sa odsunula asi o krok dozadu a celého si ho prezerala. Zložitý účes prešpikovaný kovovými ozdobami, košeľa s našuchorenými rukávmi a naúzko zapnutá vesta, na páse pripomínajúca korzet – obe vo farbách zapadajúceho slnka. Tmavočierne nohavice s vyšívaným vzorom na stehnách a vysoké čižmy s tuctom praciek na lýtkach. Nespočetné pierka a rôzne detaily odevu by nedokázal vymenovať ani jeho nositeľ. A bol presvedčený, že ani jeho tvorca.

„Oheň!“ zvolala víťazoslávne kontesa a s nádejou zdvihla zrak.

Predtým ako Nathaniel stihol odpovedať, okolitý dav zachvátila panika. Ľudia začali pobehovať rôznymi smermi, snažiac sa dostať čo najďalej od domnelého požiaru. No keďže žiadny požiar nikde nebol, ľudia len behali, zrejme aby nadobudli pocit bezpečia a úniku pred nebezpečenstvom.

Niekoľko členov služobníctva sa objavilo v dave, nesúc vedrá s pieskom a vodou. Dvaja z nich sa pripravili na hasenie a nebezpečne si premeriavali kapitána z kráľovskej jazdnej divízie. Predtým ako jedného z nich napadlo obliať pestrofarebne oblečeného vojaka, tento reagoval zamávaním rúk a krikom:

„Nehorí!“

Na čo sa ozval ktosi z davu zvolaním:

„Kde?!“

„Nikde!“ odpovedal Nathaniel, ani sám nevedel prečo.

„Sláva hrdinovi!“ dodal ten istý hlas a ľudia sa pomaly začali upokojovať.

Kontesa Aelinn sa červenala a pozerala do zeme. Slovo „rozkošná“ znovu drzo preletelo Nathanielovi hlavou.

„Ďakujem vám,“ zašepkala, keď sa sála vrátila do svojho pôvodného stavu.

„Za čo?“ dvihol kapitán obočie a so zakoktaním dodal: „Madam?“ dúfal, že titul trafil správne.

„Za odvedenie pozornosti...“ žmurkla naňho. „Máte u mňa jednu láskavosť. A nebojte sa, ja nezabúdam,“ usmiala sa.

„Ďakujem...?“

„Nemáte vôbec začo,“ mávla rukou. Nathaniel by prisahal, že ho pri jej pohybe ovial závan vetra. „Ešte to môže byť jeseň.“

„Prosím?“

„Vaša maska.“

„Moja...“ zarazil sa. Aelinn zrejme nadväzovala na ich predošlý rozhovor.

„Uhádla som?“

„Svojím spôsobom,“ prikývol kapitán. Nechcel aby hádala ďalej, druhú paniku by možno nestihol zastaviť včas.

„Takže toto je váš prvý bál?“

„Svojím spôsobom,“ prikývol znovu.

„Páči sa vám?“

Nathaniel sa hryzol do pery a potlačil tak nutkanie odpovedať: „Svojím spôsobom.“ Namiesto toho zo seba dostal:

„Je to iné, než som čakal.“

„Som si istá, že tanec vám ide dobre,“ zmenila tému.

„Ééé,“ reagoval obratne a s hrôzou sa pozrel na tanečný parket. „Nemal by som, zranenie ... kolena ... mi to veľmi sťažuje.“

„Rozumiem,“ prikývla sústrastne. „Nechcete hádať, čo som ja?“

„Strelivo do katapultu,“ preletelo kapitánovi hlavou a v jeho predstavách rovnako preletela vzduchom aj kontesa.

„Netrúfam si hádať.“

„Poradím vám,“ zachichotala sa, našpúlila pery, vydala niekoľko mľaskavých zvukov a svoju nápovedu zakončila žmurknutím.

„Tuleň!“ presvišťalo Nathanielovým vedomím. Potriasol hlavou a preletel pohľadom po jej odeve. Ak by bola celá zelená, vyzerala by ako šalátová hlávka. So zdesením však zistil, že jeho pohľad sa príliš často vracia do výstrihu šľachtičnej.

„Neodvážim sa to vysloviť,“ dostal zo seba.

„Správne!“

Nathaniela zamrazilo. Aelinn pokračovala.

„Nebojte sa, nezoberiem to ako urážku,“ žmurkla znovu. Nathaniel pri pohybe jej viečok podvedome očakával jemný závan vetra. „Je zo mňa podarená konkubína, nemyslíte?“

„Ó bohovia!“ „Fantastická.“

„Vidím,“ pokračovala potešene a jej prsia sa pri chichote natriasali. Tento dôležitý komický detail si kapitán predtým nevšimol. „Že najdôležitejšia súčasť mojej masky funguje.“

„Prepáčte,“ vyjachtal zo seba kapitán. „Ne...“

„Netreba sa ospravedlňovať. Zvykne priťahovať zrak.“

„Ja...“

„Častejšie však zrak žien ako mužov, nežnejšie z nás predsa len vedia lepšie oceniť jeho krásu. A veľkosť. Nezabúdajme na veľkosť.“

Kapitán zabudol prehĺtať.

„Viete,“ pokračovala kontesa, nevšímajúc si mužove rozpaky a naklonila sa k nemu bližšie. „Aj mne je oveľa príjemnejšie, keď si ho prezerá žena. Viete, jej dovolím dotknúť sa, hladiť... A verte alebo nie, nájde sa nemálo takých, ktoré by rady vtisli jeden či dva bozky.“

„Čože?“ zapípalo zúfalo mužovo vedomie.

„Mužské prsty sú často príliš mastné, tuhé, neobratné, málo láskavé,“ vymenúvala Aelinn a Nathaniel strácal farbu.

„Kam som sa to dostal?“ zapípal hlások v jeho hlave zúfalo.

„Rozumiem,“ vyjachtal. Jeho oči hľadali únikovú cestu.

„Ak chcete, dovolím vám pohrať sa, poťažkať...“

„Nôž! Potrebujem nôž!“ letelo mu hlavou. „Neviem, či je to vhodné...“ zahmkal a odkašľal si.

„Rozumiem vašim rozpakom, ale nebojte sa, to sa tu deje skoro stále. Musíte si uvedomiť, že ste na bále. Tu niečo také nie je zriedkavé.“

„Možno keby som proste prestal dýchať...“ „Ja...“

„No tak, nehanbite sa...“ usmiala sa a siahla do svojho výstrihu. Hlboko zalovila a vytiahla odtiaľ belasý drahokam, veľký ako päsť. Nathaniel do tohto momentu ani len netušil, že kontesa má na krku nejaký šperk.

„Bože,“ vydýchol s úľavou a položil si ruku na hruď.

„Viem,“ prikývla pyšná majiteľka, „môj Kúsok nebies. Vezmite ho do ruky. Aj počas zimy hreje...“

Ochromený kapitán vzal drahokam do dlane. Naozaj hrial. Ale vzhľadom na to, kam bol doteraz vnorený, to naozaj nebolo prekvapivé.

„Tá žena má prsia väčšie ako môj zadok,“ prechádzalo jeho hlavou. „Nádherný kúsok.“

„Má väčšiu cenu ako celý tento zámok,“ usmiala sa Aelinn. „Pomenovala som ho podľa jeho farby.“

„Odkiaľ je?“

„Nevidel si? Teraz ho vytiahla zo zadku na svojej hrudi...“

„Spadol k nám z neba...“

„Nádherný...“ predstieral nadšenie. Zrejme úspešne.

„Viete, teraz by bol vhodný moment na vaše predstavenie?“

„Čo som cirkusant?“ „Pardon?“

„Vaše predstavenie, meno, titul... Rozumiem, že toto je váš prvý bál a etika vám robí menšie ťažkosti, tak sa vám to snažím uľahčiť. Kdesi som počula o maličkej brožúrke ktorá zahŕňa všetky podstatné veci. Mali by ste si ju zohnať, veľa vecí by vám uľahčila.“

„Mal som, uľahčila. Skončila na dne latríny.“ Nathaniel bez slova prikývol.

„Takže?“ nedala sa grófova dcéra.

„Pardon, bol som mysľou kdesi... „V latríne.“ ... Inde.“

Aelinn sa usmiala a zo stolíku si vzala drobulinkú paradajku. Distingvovane sa do nej zahryzla, ofŕkala pri tom misu s ovocím a zahanbene sa poobzerala. Nathaniel si odkašľal, mierne sa uklonil a zopakoval svoje meno: „Nathaniel Haddam.“

„Ale, ale...“ zavrtela hlavou. Alebo urobila niečo, čo sa na to mimoriadne podobalo. „Buďte hrdý na svoje zásluhy. Musíte sa predstavovať aj s titulmi.“

Nathaniel potlačil chuť povzdychnúť si a prevrátiť očami.

„Kapitán Nathaniel Haddam z jedenástej kráľovskej jazdnej divízie, veliteľ siedmeho a ôsmeho útočného krídla špeciálneho určenia.“

„Aelinn Debon,“ mierne znížila ťažisko. Zrejme simulovala úklon. „Otec Henrich Debon, starý otec Roderik Debon, prastarý otec Ulmein Debon.“

„Fantastické zásluhy!“ komentovalo kapitánovo vedomie.

„Priama nástupnícka línia až po Manfreda Debon, pôvodného majiteľa tohto zámku,“ dokončila hrdo.

„Uber z mena posledné písmeno,“ navrhlo Nathanielove vedomie a on ledva zadržal smiech.

Netušil však, ako odpovedať. Rozhodol sa pre uznanlivé prikývnutie a úsmev. Zrejme si vybral správne, kontesa Aelinn sa milo usmiala a zrejme sa začervenala. Bolo celkom ťažké presnejšie to určiť, zdalo sa, že sa zadýchava aj pri bežných pohyboch, takže rumenec v tvári mohol mať viacero príčin.

„Čo keby ste sa poprechádzali a naplno si vychutnali tento večer?“ navrhla a pohľadom preletela z urasteného vojaka na stôl s občerstvením. „Ak dostanete chuť na ... priateľský rozhovor, budem niekde v okolí.“

„Stolov s jedlom,“ doplnilo Nathanielovo vedomie.

„Dobrý nápad, madam.“

„Nezabudnite, pri dáme bozk na hánky, pri mužovi stačí jemný úklon,“ vypočítavala na prstoch. „Ak sa prihovoríte väčšej skupinke, najprv oslovte mužov, potom ženy. A nenechajte si ujsť vystúpenie Sheilalie, myslím, že sa vám bude páčiť.“

„Koho?“ „Ale samozrejme...“ prikývol, mierne sa uklonil a s obrovskou úľavou sa stratil v tancujúcom dave.

*

Z toho mála informácií, ktoré mal Nathaniel o plesoch, báloch a slávnostiach vyšších vrstiev, bola najdôležitejšou táto:

„Nikdy, za žiadnych okolností, ani ak by to bolo otázkou prežitia nejakého živočíšneho druhu, sa nenechajte zatiahnuť do tanca známeho ako „Hapčišmukov pochod“. Ak vás o tento tanec požiada ktokoľvek, utekajte, skryte sa, vyhovorte sa na žalúdočné problémy, staré zranenie z vojny, alebo simulujte srdcový záchvat. Urobte čokoľvek... Hlavne nebuďte na parkete, keď sa ozvú tie štyri údery...“

Štyri údery dirigenta na kratučký moment utíšili celú sálu. Počas tohto okamihu, ktorý by nestačil ani na plnohodnotné žmurknutie, prebehla kapitánovi v mysli nasledujúca myšlienka:

„Do riti!“

Pri odchode od kontesy Aelinn si skracoval cestu ku východu cez tanečný parket. Štyri údery ho zastihli presne v strede. Nebol čas ani na paniku. Svet okolo neho sa zbláznil a tanečný parket sa premenil na vojnovú zónu.

Hapčišmukov pochod bol podľa definície oslavou slobody a spontánnosti. Jeho jediným pravidlom bolo naplno sa oddať svojim inštinktom v momente, keď zaznejú jeho prvé tóny. V tomto „tanci“ nebolo miesto na premýšľanie, nebolo miesto na rozum. Štyri údery znamenali, že treba začať oslavovať slobodu tu a teraz.

Hudobníci spustili šialenú kakofóniu zvukov, nezhodujúcu sa ani len v najzákladnejších rytmoch. Najfascinujúcejší výkon podával rozhodne muž s krátkou trúbkou, ktorý trúbil zdanlivo nepretržite. Veľmi tesné druhé miesto si vybojoval hudobník , ktorý podľa zvukov zrejme trieskal stojanom na noty o dva stredne veľké činely. Prvú trojku uzatváral violončelista, ktorý vymenil slák za triangel. Celá „symfónia“ tak náramne pripomínala zvuky bojiska.

Masa vojvodov, princov, barónov a grófov, markízov a ich ženských polovičiek sa začala arytmicky natriasať a poskakovať. Ak by existovalo nejaké číslo vyjadrujúce inteligenčný potenciál každej osoby na parkete, štyri dirigentove údery ho efektívne odmocnili. S výnimkou Nathaniela.

Jediný letmý pohľad okolo seba mu stačil na to, aby vedel, že je v pasci. Ak by poznal všetky mená a tituly, vedel by, že zo severu k nemu na pravej nohe skacká upotený a tučnučký Šampión Slnečnej koruny a Štít národa v jednej osobe – rytier Meofann Poedefuil. Jeho tanečná kreácia pripomínala čosi medzi oslavou Slnovratu a padúcnicou. Západnú cestu odrezával manželský pár Van Geacheitelovcov poskakujúc v nepravidelnom kruhu za pohybov vojaka počas amputácie končatiny. Východ zahatala masa tiel synovcov markíza Pointe, každý z nich svojím „tancom“ zrejme napodobňoval obeť amatérskeho exorcistického rituálu, a juhu dominovala vojvodkyňa Rotunda Debraušet, verná svojmu menu, vo vírivej špirále s jej neuveriteľne dlhými rukami.

Celú situáciu však zhoršoval fakt, že psychoticky dusajúca masa zmenšovala svoj kruh okolo bezradne sa otáčajúceho kapitána. Ten sa počas celej svojej vojenskej kariéry necítil bezradnejšie a ohrozenejšie. Jeho jednotky sa neraz dostali do zovretia nepriateľskej pechoty a kropili ich šípy a oštepy, no vtedy mal aspoň meč a mohol sa presekať von. Tu... tu nemohol vyrážať zuby ani trieskať niečiu hlavu o tvrdý povrch. Alebo si to aspoň zatiaľ nepripúšťal.

Kruh sa uzavrel. Šampión Slnečnej koruny a Štít národa sa pri neohrabanom výpade, sprevádzanom chraptivým nádychom, celou váhou postavil Nathanielovi na nohu a v kapitánovej hlave zazneli poľnice.

Útok bol prudký a zdrvujúci. Veliteľ siedmeho a ôsmeho útočného krídla špeciálneho určenia so základňou v Berašských horách nestihol ani zareagovať. Pri pokuse o ústup od ťažkotonážneho rytiera ho jeden zo synovcov lakťom zasiahol do krku. Nemohol trafiť lepšie. Chrčiaci kapitán sa zohol a len so šťastím sa tak vyhol spŕške útokov od vojvodkyne Debraušet. Tá sa ako vĺčik zarazila hlboko do šľachtických radov a zmizla v zmesi výskania, chrapotu a lietajúcich pokrývok hlavy.

Van Geacheitelovci však mali presnejšiu mušku. Sir Geacheitel nakopol skláňajúceho sa muža do holennej kosti a lady Geacheitel ho dorazila buchnátom po krížoch.

Vojak so zaťatými zubami potlačil bolesť a udržal sa na nohách. Jediné pravidlo, ktoré hovorilo o samotnej účasti na tomto „tanci“, bolo: „Nespadnúť na zem!“

Tu treba uviesť, že Hapčišmukov pochod nemá presne určenú dĺžku. Môže sa hrať minútu, ale aj štvrť hodiny. Nathaniel Haddam, vedomý si tejto informácie, v duchu skladal prísahu, na základe ktorej mal vystopovať „vynálezcu“ tohto „tanca“ a vykynožiť celý jeho rodokmeň.

Titulovaná masa sa za arytmického „Duc! Duc! Chrrr! Kch!“ znovu na moment vzdialila od kapitána lapajúceho po dychu. Nathaniel nezaváhal, ak chce prežiť, musí preraziť. Ako skúsený taktik zaútočil na zdanlivo najslabšie miesto v hradbe tiel a pokúsil sa odsunúť najmladšieho synovca z cesty. Odpoveďou mu bolo zaglgotanie hodné moriaka a dve rany do žalúdka. Predral sa však ďalej smerom ku východu. Pri ďalšom kroku o niečo zakopol, takmer stratil rovnováhu, ale dlhým skokom sa mu podarilo znovu získať stabilitu. Jeho pohyb si vyslúžil obdivné prikývnutie od dusajúceho markíza Kenneaup.

Nathaniel sa obzrel a pochopil, o čo zakopol. Na zemi ležal bradatý starček stočený do klbka, chrániaci si prepletenými prstami krk.

„Nie je to obranná poloha pri napadnutí medveďom?“

Starček zrejme situáciu považoval za rovnako nebezpečnú. Kapitán v sebe nedokázal zaprieť vojaka a podľa hesla: „Nenechať nikoho pozadu!“ ho zdvihol do náručia a razil si cestu preč z parketu.

Cez masu tiel to nemohol vidieť, ale od okraja ho oddeľovali dvaja markízi, vojvodkyňa, dve kontesy, baronesa a aspoň tucet šľachtických príbuzných.

Ako na zavolanie sa odkiaľsi z davu vyrútila vojvodkyňa Debraušet a svojou bravúrnou technikou sa znovu zavŕtala hlboko do nepriateľských línií. V Nathanielovej hlave predstavovala výborne načasovanú posilu. Bez zaváhania vyrazil po ceste, ktorú pre neho vysekala. Skrčený so starým mužom v náručí pribehol k nej a držiac sa pod líniou vírivých útokov jej končatín sa dostal na dohľad okraja parketu.

Arytmické „Duc! Duc! Chrr! Kch!“ sa zmenilo na „Chrr! Kvíí! Achk! Duc!“ a kapitána delili od bezpečia len baronesa a jej vzdialený bratranec. Nevidiac iné východisko, rozhodol sa poraziť ich vlastnými zbraňami. Prehodil si starčeka cez rameno a s fanatickým poskakovaním si doslova prerazil cestu von.

*

Kakofónia stíchla. Chrčanie, škrípanie, trieskanie, dupanie, glgotanie a zavýjanie vystriedal ohlušujúci potlesk. Nathaniel sa uistil, že spiaci starček vo vyťahanej róbe sedí pevne na kresle do ktorého ho zložil, a veľkým oblúkom okolo parketu vyrazil ku východu.

„Svoje som si už odreprezentoval, stávku som dodržal...“ premietal. „Je na čase vypadnúť.“

Uniknúť zo sály, sa však ukázalo ako veľmi ťažký oriešok. Nestačilo, že mu chôdzu znepríjemňujú hlboko zarezané pančuchy, nejaký spoločensky unavený pán sa rozhodol vtackať sa mu priamo do cesty. Ba čo viac, narazil do neho ramenom a takmer ho zvalil na zem.

„Dáva pozó, kam uteká!“ zabľabotal pohotovo podnapitý muž a okamžite tak slovne odzbrojil habkajúceho Nathaniela. „Ešte byzom padó na zem...“ dodal a pokúsil sa elegantne si oprášiť odev. Vyzeralo to skôr, akoby sa pokúšal zabiť nejaký hmyz ktorý sa mu dostal pod košeľu.

„Toto mi chýbalo...“ povzdychlo si vojakovo vedomie.

„Endalian, Smétiaca Luna, k vaším službám,“ pokračoval unavený minstrel a vystrúhal neohrabaný úklon.

„Smrdiaca Luna? Výstižné... I keď pasovalo by aj Smrtiaca Luna...“

Minstrel sa následne hlavou napred pokúsil zvaliť na Nathaniela. Kapitán ho pohotovo zachytil a znovu postavil vzpriamene. „Kuém, madam!“

„Madam?“

„Sím uznať, že máte nehorázne ekné šaty,“ nasledujúci „zvodný“ úsmev by prinútil vodu kvasiť. „Také,“ zamliaskal a prstom naznačil aby sa jeho poslucháč priblížil bližšie.

„Ešte to tak,“ reagoval Nathaniel v duchu.

Kapitán sa ani nepohol, bardovi to však očividne neprekážalo.

„Živočíšne!“ prikývol sám sebe, potešený fantastickým slovom. „Zadošek jak arhuľka.“

„Čože?“

„Bude nereprezentatívne, ak mu jednu natiahnem?“

„Smjem sa spýtať na aše eno?“

„Pozerá sa sem vôbec niekto?“

„Nemusíte niiiič vravieť,“ zatiahol Smrdiaca Luna. „Tajomstvo... ozumjem!“

„Puk! A ležal by...“

„Oviem vám,“ začal minstrel a na moment sa odmlčal. Vyzeralo to, akoby zaspal postojačky.

„Ach jaj...“ povzdychol si Nathaniel v duchu a očami hľadal nejakú možnosť úniku.

„Áči sa vám apšišmuchov pochot?“ prebral sa náhle bard.

„Zbožňujem ho...“

Bard sa prikrčil, aby zdôraznil dramatickosť a dôležitosť ďalšej informácie, alebo tiež preto, aby sa nepovracal.

„Já som eho otec!“

„Ale nepovéédz!“

Nathanielov záujem o dotyčného náhle prudko vzrástol.

„Ti roky dozadu ma taktok kopla múza,“ simuloval kopnutie a veľmi neohrabane sa zrútil na chrbát.

„Ja by som si teraz kopol,“ zavrčal vojak v duchu. Jeden zo šľachticov sa však pozrel ich smerom, hluk z pádu bol v tanečnej sále po burácajúcom potlesku prvým zaujímavým zvukom. Nathaniel so zaťatými zubami pomohol bardovi vstať.

„... som im poedal, že taktok sa tancúva na Beeinjijskom dvore!“

Bard zrejme pokračoval so svojou historkou ešte aj ležiac na zemi. Nathanielovi tak unikli „podstatné“ informácie. O žiadnej podobnej krajine však nikdy nepočul, takže išlo zrejme o výplod prepitého mozgu, rovnako ako celý tanec a hudobný sprievod k nemu.

„Koho by to napadlo,“ okomentovalo sucho jeho vedomie.

Kapitán objal bľabotajúceho barda okolo ramien a poobzeral sa. Akákoľvek vedľajšia miestnosť, chodba alebo výklenok by mu stačili. Začal by s plnením svojho sľubu tu a teraz. Nemusel by ho rovno zabíjať, ale pár nakopnutí múzou by mu doprial. Do rozkroku.

„Tu je! Hldina! Záchlanca! Spasitel!“

Nathaniel sa v duchu pomodlil ku všetkým bohom, aby tieto slová neboli smerované na neho alebo jeho „zverenca“. Zrejme to však robil nesprávne. Dvojica mužov kráčala jeho smerom, vyšší a očividne mladší z nich ukazoval na kapitána.

„Nezištný doblodinec!“ pokračoval v pokrikoch nižší z dvojice. Nathaniel v ňom spoznal starčeka z parketu. Očividne sa prebral z bezvedomia, široko sa usmieval a pomerne svižným krokom mieril k nemu.

„Hldina básní a eposov!“ pokračoval v nekonečnom výpočte račkujúci muž a zakopol o vlastnú róbu. Nathaniel reagoval inštinktívne. Pustil ledva stojaceho barda a zachytil padajúceho dôchodcu. Zastavil ho však tak prudko, že mu súčasne vypadli zuby z úst a okuliare z tváre.

Aby doplnil absurdnosť situácie, potácajúci sa bard si odkašľal a zvučným hlasom zatiahol:

„Béééžóóóváá!“

„Prosím?“

„Béééžóóóváá!“ zopakoval o stupnicu nižšie. „Jééé zo šeckých farjéééb najkrajšááá!“

„Epos,“ okomentovalo Nathanielovo vedomie.

Mladík, ktorý sprevádzal bezzubého dôchodcu len bezradne stál a sledoval výjav. Ledva stojaci bard začal skandovať:

„Áj kebý má dnés z kóže dráli,

Pápríkú by mí néépréédááli!

Néébóójíím sá vóbecničoho!

Póóóďméé chlápi poďmedotoho!”

Smrtiaca Luna svoju kreáciu sprevádzal pokusom o rytmické tlieskanie a roztočila sa na mieste, čo malo za následok neodvratný pád a tupý náraz. Smrtiaca Luna sa odmlčal.

„Vafe fte ma vachlánili! Fo ple váf môfem fplaviť na oplátku?“

„Nasaďte si zuby... A okuliare. Hovoríte ku stĺpu.“ „To je v poriadku. Urobil som to isté, čo by ste urobili na mojom mieste vy.“

„Non velus!“ pokračoval starček, mávajúc svojim chrupom pred kapitánovou tvárou. „Ja fom omdlel a vy nie! Vúlivá banda ma vaftihla nepliplaveného,“ zašomral a pošúchal si umelý chrup o hábit. Nathaniel si až teraz všimol, že má odev zdobený striebornými hviezdami.

„Dovoľte, aby som uviedol meus nomen,“ pokračoval Hviezdnatý starček, keď si nasadil zuby. „Hvezdál a vedec, Manfléd von Hlt.“

„Manfléd von Hlt?“ zopakoval Nathaniel.

„Nie nie, Manfléd! Manfléd Von Hlt!“

„To som povedal...“

„Povedali ste Manfléd. Ale ja som Manfléd. L ako lytiel.“

„Prosím?“

„Ehm...“ odkašlal si starček a gestom ruky zavolal mladíka. Ten sa úslužne uklonil a spustil:

„Predstavujem vám hvezdára a vedátora Manfréda Von Hrt z Barberštajnu, vynálezcu sirupu, nerozbitných presýpacích hodín a vzorca na výpočet dĺžky života.“

Nathanielovo vedomie sa s prevrátením očí tľaplo dlaňou po čele.

„Zachlánili ste mea vita!“

„To nestojí za reč,“ mávol kapitán rukou, dúfajúc, že tak ukončí rozhovor.

„Tomuto mladému „umelcovi“ tiež pomáhate,“ pri slove „umelec“ sa hvezdár zatváril znechutene a okamžite si tak získal kapitánove sympatie. „Sklomnosť a šlachetnosť. Plavé znaky lytielstva.“

„Ďakujem,“ prikývol vojak rezignovane.

„Smiem vedieť vaše meno?“

„Nathaniel Haddam, reprezentujem ozbrojené sily jeho veličenstva.“

„Taký mladý a už genelál?“

„Len kapitán,“ upresnil kapitán.

„Ale čoskolo!“ zdvihol prst vedátor. Jeho hlas prebral Ležiacu Lunu.

„Čoskoróóó má na vojnu zoberúúú!

Človekááá človječkáá, zó mňáá zoderú!

Len nech nééénííí falošná!“ dokončil absurdnú skladbu a stíchol.

„Delilium tlemens alebo mielna demencia,“ okomentoval sucho hvezdár. Bard sa začal uchechtávať a poslintal podlahu. „Alebo obe,“ uzavrel Manfréd.

*

„... a hneď pri vstupe je blana,“ hovoril Von Hrt a utrhával si pri tom bobuľky veľkého hrozna. Nathaniel ho doteraz úspešne ignoroval, posledná veta ho však okamžite prebrala. Hlavne preto, že sa pri nej skoro zadrhol dúškom vína, ktoré počas hvezdárovho rozprávania popíjal. Taktiež preto, lebo sa zľakol, že hvezdár medzičasom zmenil tému. Kapitán totiž celý čas prikyvoval a súhlasne pohmkával.

„Povedzte mi, keď sa tadiaľ má chodiť stále dnu a von, načo je tam blana? Čo za blázna dá blanu kúsoček od hlavného vchodu?“

Kapitán mlčal. Zdesene pozeral na starčeka, ktorý mu momentálne nevenoval pozornosť. Neobratne sa nožom pokúšal vykôstkovať bobuľku hrozna.

„Vlavím vám, sú tam tli a všetky majú blanu hneď za hlavným vchodom.“

„A kde inde by ju mali mať?“ odvážil sa kapitán, dúfal že mu odpoveď napovie, či sa naozaj rozprávajú o blanách.

„Vôbec nikde!“ zdvihol vedátor prst. „Nemajú čo mať blany, stlašne to zdlžuje.“

Nathaniel sa v duchu prežehnal.

„Vlavím vám, keby jednu z tých pevností nechali stavať nolmálneho lozumného staviteľa, takéto alchitektonické faux pas nemôže nastať!“

„Mhm,“ prikývol Nathaniel a vydýchol si.

„Naplíklad Alchibald Pe...“ starček nestihol dohovoriť. Tri údery uvádzačovej palice ho umlčali.

„Sheilalie!“ zaznelo v sále. Bez titulov, bez zásluh. Bardi na pódiu spustili rytmickú, tanečnú hudbu a opona tvoriaca celú jednu stenu sály sa pootvorila.

Dvanásť žien so zahalenými tvárami a v trblietavých krátkych šatách vtancovalo dnu. Prvé tri nežne odsúvali stojacich šľachticov a šľachtičné z cesty a celá skupina sa zastavila až v strede parketu. Jedenásť žien sa v dokonalom kruhu vzdialilo od poslednej z nich a nežnými dotykmi a úsmevom vytvorili v strede parketu kruh.

Hudba stíchla, svetlá pohasli. Nathaniel využil príležitosť a nenápadne sa vytratil od stola. Pomaly kľučkoval davom, mieril k východu. Pohľadom hľadal najvhodnejšiu cestu, jeho oči sa však zastavili v strede parketu. Žena, zložená ako okvetie ruže si okamžite získala jeho plnú pozornosť. Priehľadná hodvábna šatka na tvári dodávala jej úsmevu čaro. Vlasy mala spletené do komplikovaného účesu, ktorý držalo niekoľko ihlíc. Kratučkú sukienku zo zlatých krúžkov dopĺňali dlhé priehľadné závoje a podprsenka vytvorená zdanlivo z jediného kusu ligotavého kovu. Jej telo si pýtalo pohľad. Žiadalo pozornosť. V kapitánovej hlave taktiež túžilo po sexe. Samozrejme, po sexe s ním.

S prvým tónom sa pohla aj nehybná žena. Jej ruky sa neriadili podľa hudby, ony ju vytvárali. Vlnila sa ako had, prepletala rukami a veľmi pomaly vstávala. Jej bosé nohy nežne cupkali po kamennej dlažbe, jej boky vzbudzovali túžbu.

Nathaniel sa predral na okraj kruhu a fascinovane sledoval tancujúcu vílu pred sebou.

„Tak tú by som oprel...“

Výrazy tvárí okolostojacich mužov dávali kapitánovmu vedomiu za pravdu. Sheilalie tancovala ako ranná hmla, zvírená prvým denným vánkom. Ako jazyky plameňov. Ako potôčik nad novou prekážkou. S každým pohybom jej bokov zacinkotali stovky zlatých krúžkov, s každým dupnutím jej spolutanečníčky tleskli. Rytmus ktorý vytvárali udržiaval každého diváka v hypnotickom tranze.

V strede parketu sa tanečníčka zastavila a zaklonila sa dozadu. Prehla sa tak, že sa súčasne dotýkala zeme chodidlami a špičkami prstov na rukách. V tomto mostíku sa stretol jej pohľad s pohľadom kapitána. Na moment sa mu zdalo, že sa usmiala, hneď potom švihla nohami a v obratnom premete vzad sa vzpriamila.

Vtedy sa hudba rozbehla naplno.

*

Nathaniel kráčal dlhou chodbou, zvuky z tanečnej sály k nemu doliehali len veľmi skreslene. Veril, že dvere, ktorými po Sheilaliinom tanci prešiel, ho vyvedú von, namiesto toho blúdil zdanlivo nekonečnými chodbami zámku.

„Ale treba uznať, že tá ženská vedela, ako zaujať. Aspoň niečo dobré z tohto večera vzišlo,“ premietal.

Dvere na konci chodby strážil vojak, opretý o halapartňu.

„Východ,“ potešil sa kapitán a bez akýchkoľvek rozpakov prešiel okolo driemajúcej stráže.

Rozhodne však nevyšiel zo zámku. V miestnosti bolo teplo a počul tečúcu vodu.

„Kam som sa to zase...?“ nestihol ani dokončiť myšlienku a inštinktívne sa skryl za mohutný kvet v rohu miestnosti. Urobil tak v poslednej chvíli. Cez korálkový záves prešla žena v ľanovej utierke a posadila sa na lavičku. Nathaniel vykukol von. Snažil sa zistiť, komu to vpochodoval do kúpeľa.

Na malom stolíku neďaleko neho ležala sukienka z krúžkov a niekoľko závojov.

„Samozrejme...“ povzdychlo si jeho vedomie. Neberúc v ohľad možné komplikácie, Nathaniel sa úprimne potešil. Práve dostal možnosť sledovať Sheilalie pri kúpeli.

Žena zo seba zhodila ľanovú utierku a vstúpila pod prúd vody vychádzajúci z úst kamennej ryby na stene. Nathaniel sa zatváril ako dotyčná ryba a zalapal po dychu. Žena mala tetovanie od krku až po vnútornú stranu stehien. Na dokonale tvarovanom zadočku sa rozdeľovalo a zrejme sa znovu spájalo kdesi vpredu.

„Tak, keď už som tu...“ poddalo sa Natanielovo vedomie a svedomie súčasne. „Aspoň sa otoč!“

Ako na povel sa tanečnica otočila, zaklonila hlavu a nechala teplú vodu zmáčať jej vlasy. Kapitánova pozornosť však bola upriamená na úplne iné časti jej tela. Presne ako predpokladal, jej tetovanie sa spájalo kúsok nad bruškom a spolu končilo v pupku.

Sheilalie bola elfka. Jej uši boli počas tanca skryté pod hustým závojom vlasov a jej črty tváre skresľovala priehľadná šatka. Prezrádzala ju však príliš dokonalá telesná stavba. A samozrejme, absencia ochlpenia na miestach, ktoré kapitán tak horlivo sledoval.

Je dobre preštudovaným fenoménom, že tekutina stekajúca po peknom tele, zvykne skrášľovať a skrývať nedostatky, zatiaľ čo tekutina stekajúca po nepeknom tele, má presne opačný efekt.

Telo tanečnice Sheilalie rozhodne nepatrilo do druhej skupiny. Mala dosť tuku na to, aby jej nebolo vidieť každé rebro a súčasne dostatok svalov na to, aby si udržala ploché bruško aj pri bežnom postoji. Nohy, ohybné a nadpozemsky dlhé, prsia dostatočne veľké na to, aby zamestnávali celé ruky a úsmev... Ku úsmevu sa kapitán doteraz nedostal. Mal príliš veľa práce s prsiami, nohami, zadkom a ... predkom. Tanečnica sa umývala naozaj dôkladne. Skláňala sa, naťahovala niektoré svaly, natierala sa vonným olejom... Nathaniel si bol istý, že aspoň jedna časť z neho trčí z úkrytu.

Umývajúca sa elfka prehodila niečo v materčine a spoza závesu pribehla jedna z jej sprievodných tanečníc. Niekoľko krátkych viet, chichot. Kapitán prepásol šancu zistiť, aký má úsmev. Znovu. Pribudlo totiž nové nahé telo, ktoré udržiavalo jeho pozornosť.

Sheilalie sa sklonila a nechala svoju kolegyňu, aby jej umyla chrbát. Z toho, čo kapitán vedel o anatómii, mu bolo jasné, že ak do miestnosti vkročí ešte jedno nahé dievča, bude v ohrození života. Už teraz jeho mozog pracoval len s pohotovostnými zásobami. Všetka ostatná krv sa nasťahovala... južnejšie.

Sprievodná tanečnica, očividne spokojná so svojou prácou, prehodila čosi v materčine a odcupitala cez záves do vedľajšej miestnosti. Sheilalie však nevyzerala, že by mala chuť ukončiť kúpeľ. Sedela pod prúdom vody a privrela oči.

„Asi by som mal odísť,“ prebehlo Nathanielovi hlavou. Tam sa taktiež jeho plán na ústup skončil.

O pár minút sa spoza závesu vyrojilo jedenásť dievčat, oblečených do večerných rób, a džavotajúc prešli okolo ukrytého vojaka von z kúpeľov.

„Teraz je tvoja šanca!“ zaznelo v jeho hlave. Netušil, odkiaľ sa to nabralo, ale ironický prízvuk bol neprehliadnuteľný.

Napriek svojmu úsiliu a pevnému odhodlaniu zostať a sledovať nebeské divadlo, vykročil z úkrytu a pomaly kráčal ku východu.

„Tam je stráž,“ poradil mu hlas v jeho hlave. „Možno je vo vedľajšej miestnosti okno.“

To ale znamenalo, že by musel prejsť priamo okolo meditujúcej elfky. Iná možnosť však nebola. Džavotajúce tanečnice určite driemajúceho vojaka prebudili.

Opatrne vykročil smerom ku korálkovému závesu. Istá časť jeho tela využila chvíľkovú nepozornosť a ozvala sa hlasným zatrúbením. Zvuk pripomínajúci vábničku na kačicu dvakrát zmenil tón a zakončil sa sériou efektných rytmických dodatkov.

Elfka, samozrejme, otvorila oči.

„Dokonalé načasovanie...“

„Wau,“ dvihla obočie, „ale dúfam, že si sem neprišiel urobiť len toto!“

Nathaniel spanikáril.

„Len som sa potreboval uvoľniť!“ zahlásil prvú vec, ktorá ho napadla a frajersky sa oprel o zárubňu dverí. Jeho vedomie si treslo dlaňou po čele.

„Si tu aj kvôli sexu, nie?“

„To som povedal ja alebo ona?“ „Prosím?“

„Milé,“ pousmiala sa kývla mu, aby podišiel bližšie. Zrejme sa bála vkročiť do kontaminovanej oblasti.

„Pasca!“ zhíklo kapitánovo vedomie a vojak ustúpil o krok dozadu.

„Hádam si si to nerozmyslel...“

„Prosím?“

„Si v poriadku?“

„Zrejme nie... zdalo sa mi že si povedala...“

„Chcem sex. Úplne obyčajnú súlož. S tebou.“

„Presne to...“

Elfka prevrátila očami a postavila sa vedľa vodopádu.

„Už mám dosť všetkých tých vyznaní, básní, eposov... elfovia sú neuveriteľne nudní, i keď oveľa menej hluční. Raz si to chcem len užiť.“

V Nathanielovej hlave niekto práve odpálil ohňostroj. Nepovedal ani slovo, stiahol zo seba košeľu, doslova roztrhal pančuchy a oprel ženu o stenu. Kontrolu prevzali južnejšie oblasti.

*

Elfka prehnutá cez masívny klavír pradením dávala najavo svoju spokojnosť. Nathaniel stál hneď za ňou, držal ju za vlasy a celkom obyčajne s ňou súložil. Ako sa sem dostali z kúpeľov a či táto miestnosť priamo susedila s tou, v ktorej sa elfka kúpala, si už nepamätal. Zrejme nemal dostatok krvi na plnú prevádzku mozgu a niektoré centrá boli jednoducho odstavené. Okamžite však spoznal tie štyri údery, vychádzajúce spoza opony pred ním.

Na tanečnom parkete sa práve začal Hapčišmukov pochod. Elfka ho privítala hlasným zastonaním. Pri šialenej kakofónii nepotrebovala ďalej držať svoj prejav na uzde a z plných pľúc vyjadrovala svoju radosť.

Jeden z hudobníkov, ktorý zrejme kopal bubny po schodoch hore a dolu dokonale prehlušil aj jej najhlasnejšie výkriky. Celkovo to znelo, akoby celý orchester padal po troch tisíckach schodov Slnečného paláca Beijann-ku.

Kapitán, udivený svojou vlastnou výdržou otočil elfku na chrbát a ona ho opásala nohami. Jej sklenený pohľad a chvejúcu sa vrchnú peru považoval za dobré znamenia. Sheilalie nechtami škriabala drevené krídlo klavíru a jej mokrý zadok vydával pri kapitánových pohyboch komické zvuky.

„Ja súložím s elfkou na šľachtickom plese,“ preblyslo kapitánovi hlavou a na moment prestal s pohybom. „Ak sa teraz zobudím, prisahám, že sa niečím tresnem po rozkroku...“

„Aj tak...“ zahabkala zadýchane elfka, „aj tak je to obdivuhodný výkon...“ dokončila s úsmevom.

„Ešte som neskončil,“ zavrtel hlavou kapitán, spokojný sám so sebou, „len som premýšľal.“ „To som vážne povedal? Pri sexe? S eflkou?“

„Výborne!“ potešila sa Sheilalie a dvihla sa k nemu. „Chodíš na plesy často?“

„Prvý... krát,“ dostal zo seba Nathaniel a zrýchlil tempo.

„Mal.. by... si... cho... diť... ča... stej...šie...“

*

Presúložili neuveriteľne dlhý Hapčišmukov pochod, tri valčíky, menuet a dve prestávky na občerstvenie. Bolo zaujímavé, že za celý ten čas nikto nepotreboval klavír. Nikomu taktiež nevadilo, že sa spoza opony občas ozval nejaký tón, keď mokrý zadok Sheilalie zavŕzgal na leštenom dreve, alebo dosadol na klávesy.

Ak si mladý kapitán pamätal správne, súložili ešte aj v kúpeli a raz dokonca chrbtom opretí o dvere, za ktorými driemal strážnik. Keď premietal v hlave svoje dovtedajšie sexuálne skúsenosti, nedokázal prísť na to, kde sa v ňom takýto výkon nabral.

„To majú všetci ľudia takúto výdrž?“

„Len tí najlepší...“ počul zo svojich úst.

„To čo si robil s malíkovou hranou,“ odfúkla elfka spokojne a lenivo pohľadom hľadala svoj odev, „bolo dokonalé.“

„Čože? S čím?“

„Kde si sa to naučil?“

Nathaniel na chvíľku zabudol odpovedať. Pohľad na usúloženú elfku ležiacu na stole s jedlom mu bral slová z úst. Žena sa dvihla na lakte, vzala z misky jahodu a s chuťou sa do nej zahryzla. Potom sa pohľadom zaryla do vojaka.

„Tajomstvo,“ usmial sa neisto.

„Zaujímavé,“ zavrtela hlavou elfka, nespúšťajúc ho z očí.

„Čo také?“

„Nie si najväčší, rozhodne nie si najvoňavejší a vôbec nie si najkrajší, akého som kedy mala...“

„Ďakujem,“ komentovali súčasne jeho ústa a vedomie.

„Nechaj ma dohovoriť,“ usmiala sa. „Nie si najkrajší, akého som kedy mala, ale aj po všetkom tom sexe dúfam, že ešte raz zahrajú ten streštený pochod. Vykričala by som si hlas,“ žmurkla.

Nathanielovo vedomie sa potľapkalo po ramene. Následne o čosi južnejšie.

„Ďakujem,“ zopakoval bez irónie.

„Malo to niečo spoločné so spôsobom, akým sa pred sexom uvoľňuješ?“

Nathanielovi zabehla kôstka z čerešne.

„Prepáč,“ zasmiala sa Sheilalie, „ale ak hej, pokojne sa choď vyprdieť vedľa, ja ťa tu počkám a môžeme pokračovať.“

Kapitánovi sa až teraz podarilo vykašľať kôstku z hrdla a otvoril ústa, aby niečo povedal. Z tanečnej sály k nim však doľahol hluk rozbíjajúcich sa okien a obaja spozorneli.

„Že by začínal Hapčišmukov pochod?“ potešilo sa vedomie.

„Čo sa deje?“ zneistela Sheilalie.

Kapitán neodpovedal. Načúval. Zmes hlasov utíšilo hlasné zapískanie.

„Všetci sa pekne upokojíme!“ zaznelo do ticha. „Nikomu sa nič nestane, sme profesionáli! Nikto sa nebude hrať na hrdinu a ráno sa môžete stretnúť so svojimi detičkami.“

Eflka vyzerala vystrašene. Nathaniel si ľahol nabok a opatrne podvihol oponu. Videl akurát tak niečie nohy.

„Prišli sme po jeden šperk! Ktože ho má?“ zaznievalo spoza opony.

„To má byť súčasťou večera?“ zašomral Nathaniel a pozrel na tanečnicu.

„Určite nie,“ zavrtela hlavou a posadila sa.

Od nahej elfky to tvrdenie nevyznievalo veľmi dôveryhodne.

V prístupovej chodbe sa ozvali rýchle kroky. Kapitán okamžite prebehol ku dverám a cestou schmatol jednu zo stoličiek. Pokiaľ si pamätal správne, na tejto nesúložili.

„Čo sa...?“ zneistela Sheilalie a pozerala na Nathaniela.

„Seď tam a usmievaj sa!“

„Prosím?“

Do miestnosti vtrhli dvaja ozbrojení muži v tmavom. Jeden s dvoma krátkymi mečmi, druhý mal ľahkú kušu.

„Ani h...!“ zreval ten s kušou a jeho hlas prudko zmenil tón. Pri pohľade na nahú elfku s nahryznutou jahodou v ruke, sa mu okamžite odkrvil mozog.

V tom istom momente sa ozval praskavý zvuk a prvý z mužov sa zviezol k zemi spolu s pozostatkami stoličky. Druhý sa otočil a stihol zaregistrovať len päsť bleskovo sa blížiacu k jeho tvári.

„Stálo to za to!“ bola jeho posledná myšlienka pred tým, ako stratil vedomie.

„Uau!“ prikývla uznanlivo Sheilalie.

„Mala by si sa niekam skryť,“ povedal kapitán napriek tomu, že jedna jeho časť navrhovala sex na oslavu víťazstva. Hocijaký dôvod bol dobrý.

Ani nehľadal svoje pančuchy, pamätal si, že ich roztrhal na kusy, keď vychádzal spoza kvetiny. Pohľadom prezrel oboch lupičov. Obaja mali sotva cez meter a pol. Ich nohavice by neobliekol ani na ruky. Povzdychol si. Zostávala mu jediná možnosť.

„Čo urobíš?“ spýtala sa tanečnica zúfalo.

„Podľa toho, koľko ich je,“ odpovedal a pohľadom prebiehal po miestnosti.

„Ak ich je veľa?“

„Zmením bandu šlachticov na armádu.“

„Prosím?“

„S tým mi ale budeš musieť pomôcť...“ dohovoril. Jeho pohľad sa zastavil kdesi pod stolom s jedlom. Našiel, čo hľadal.

*

Veliteľ banditov začínal byť nervózny. Všetci šľachtici sa tvárili ako trpaslík pred kúpeľom. Chýbal im len hnev a potrebná dávka agresivity. Vyplašení grófovia, baróni, markízi a vojvodovia neboli schopní slova. Boli rozdelení do menších skupiniek a každú strážili dvaja – traja banditi. Spolu bolo v miestnosti možno tridsať lupičov.

„Pýtam sa poslednýkrát!“ funel veliteľ a hrozivo sa pohrával s tŕnitým cepom. „Kto má Kúsok nebies!?“

Ako asi desaťkrát predtým, ani tentoraz sa nikto neozval.

„Ty!“ zavelil veliteľ a ukázal na jedného zo šľachticov. Zhodou okolností išlo o hlavného predstaveného rádu Útrpných mučeníkov Rannej hviezdy.

„Poď sem!“

„Nemám strach z bolesti,“ zašepkal polohlasno dotyčný a pevným krokom vykročil ku banditovi.

„Nemáš?“

„Nie, moja pani mi tento strach vyňalááááá!“ zakvílil mučeník, keď mu bandita nožom prirazil ruku ku stolu a od strachu sa pomočil.

Opona sa pomaly začala rozhŕňať.

„Už bolo na čase,“ zašomral veliteľ. „Brogar, Fenrik, čo vám to tak...“ zarazil sa.

Spoza opony nevypochodovali jeho muži, ale akási tanečnica v krátkej sukienke v takom množstve závojov, že ju takmer nebolo vidieť.

„Čo do riti sa tu deje?!“ zahučal lupič a cepom tresol o stôl.

Predstavený rádu Útrpných mučeníkov celkom obyčajne omdlel.

Chumáč závojov sa pretancoval do stredu parketu a dvakrát tleskol. Šľachtici i banditi podvedome ustúpili a utvorili zväčšujúci sa kruh.

„Vymláťte jej niekto tú hlúposť z hlavy!“ vrčal veliteľ.

Dvaja banditi vykročili ku nej a jeden sa ju pokúsil chytiť za rameno. Zo závojov vyletela päsť a udrela ho do odkrytého brucha. Muž zaškúlil a padol hlavou do svojho práve vyvráteného obeda.

Druhý muž pohotovo strhol chumáč závojov. Pred ním stál urastený vojak a práve sa pripravoval na úder.

„Do tváre nie!“ pípol muž v koženom odeve oboma rukami si chránil hlavu. Nathaniel ho nakopol do rozkroku a zazubil sa.

„Zlá voľba.“

„Obkľúčiť! Obkľúčiť, zabiť a vykastrovať!“ reval veliteľ banditov.

„Zaujímavé poradie...“

Tridsať banditov sa rozostavilo v kruhu okolo vojaka v krúžkovej sukienke. Štyria vyrazili do útoku a kapitánove sa usmial. Muži nemali výcvik, odvahu, silu ani rýchlosť. Poniektorí po strete s kapitánovými päsťami už ani schopnosť udržiavať moč.

Šesť úderov stačilo. Natnaniel zložil troch banditov, kým štvrtý stihol tasiť zbraň. Vyplašený lupič sa dal na ústup s kapitánom v pätách. Krok od svojich druhov pocítil ruku na zátylku a v duchu sa uchýlil k modlitbe. Nedostal sa ani k druhému veršu a po silnom údere stratil vedomie.

Nathaniel sa zazubil. Naľavo od neho ktosi veľmi prudko tasil zbraň.

Dôležitým kúskom informácie je, že jediný ozbrojený šľachtic v sále bol Šampión Slnečnej koruny a Štít národa v jednej osobe – rytier Meofann Poedefuil. Tento muž s pompéznym titulom vedel o šerme asi toľko, ako divoký moriak o stavbe pevnosti. Švihnutím vytiahol meč z púzdra a s neomylnou presnosťou ho nasmeroval Nathanielovi na stehno. Keďže kapitán mal na sebe len krúžkovú sukienku, ostrej čepeli nestálo nič v ceste.

„Pardon!“ reagoval vyplašene rytier a zbraň trhnutím vytiahol von.

Nathaniel klesol na koleno a pred očami mu zaiskrilo.

„Ste v poriadku?“ zaúpel Meofann. Jeho otázka skutočne vyznela trochu provokatívne.

„To si robí srandu!?“

„Si dobrý, hrdina,“ zavrčal pobavene veliteľ, „ale tridsať nás nedáš! Rozhodne nie s kordom v nohe!“

„Ohó!“ zazubil sa Nathaniel a potlačil bolesť. Štít národa mal našťastie taktiež toľko sily, ako spomínaný divoký moriak. Meč sa nedostal veľmi hlboko.

„Horšie zranenia som si porobil z hecu!“ zahučal a vyrazil proti veliteľovi. V behu tasil oba krátke meče. Čepele zazvonili len dvakrát a kapitán mal veliteľa v Godfreyho slučke. Jeden pohyb a odzbrojí ho.

„A ja nie som len hrdina,“ zasmial sa zvučným hlasom, „ja som hlavný hrdina!“ Následne sa naklonil ku veliteľovi a pošepkal mu do ucha:

„Navyše tu mám celú armádu,“ a pohybom zápästia ho odzbrojil. Jeho cep zarotoval vzduchom, Nathaniel zasunul jeden meč do puzdra a v duchu sa pomodlil.

„Chyť!“ zavelilo jeho vedomie a on sa načiahol po padajúcu zbraň. Prstami ju zachytil a víťazoslávne dvihol vysoko nad hlavu. Následne sa usmial a dostal zo seba pokrik artistov po vydarenom šermiarskom vystúpení:

„Olé!“

Veliteľ banditov nechápal. Sheilalie áno. Spoza muzikantov sa ozvali štyri údery.

Banditi padli do dokonalej pasce. Stáli v kruhu okolo Nathaniela, ale zo všetkých strán boli obkľúčení kapitánovou provizórnou armádou.

Kakofónia škrekov, zvukov a treskotu tak okamžite rozpútala peklo. Vojvodkyňa Debraušet zaútočila prvá svojím nenapodobiteľným lopatkovým útokom. Vrazila do formácie banditov a troch z nich vyfackala do červena. Poskakujúci rytier Meofann Poedefuil celou svojou úctyhodnou váhou narazil do jedného zo zmätených lupičov a ten získal neuveriteľnú kinetickú energiu. Zatancoval niekoľko prekvapivo inovatívnych krokov z Hapčišmukovho pochodu a preletel cez stôl s občerstvením. Nathaniel dvomi dobre mierenými údermi zabránil veliteľovi banditov vydávať akékoľvek ďalšie rozkazy v blízkej aj vzdialenej budúcnosti.

Kontesa Aelinn sa vynorila z dusajúcej masy a tlieskaním svojich masívnych končatín sprevádzala svoju tanečnú kreáciu. Dvaja lupiči mali tú smolu a dostali sa medzi jej mohutné ruky. Tlesknutie ktoré nasledovalo, im skoro vytlačilo mozog cez nos.

Banditi nemali kam ujsť, neboli ani schopní bojovať. Boli presvedčení, že sa ocitli v strede samotného pekla a šľachtici okolo nich sa premenili na besniacich démonov. Facky, kopance, štuchance a údery prichádzali zdanlivo zo všetkých strán a bez varovania. Škreky, glgotanie, fŕkanie a kvílenie sprevádzali hudobný rámus zmietajúcich sa bardov a dokresľovali obraz konca sveta. Mnohí lupiči odhodili zbrane, niekoľkí ďalší na Nathanielovo prekvapenie zaujali rovnakú polohu ako vedátor Von Hrt.

Z tridsiatky banditov zostali len piati bojaschopní. Nathaniel sa obratne predral šialeným davom ku skupinke tlačiacej sa na seba chrbtami a pohľadom zhodnotil situáciu. Ak budú šľachtici pokračovať v hopsaní a dusaní, vyplašení lupiči sa uchýlia ku boju o holý život a môžu niekoho zraniť.

„Pante!“ zvolalo víťazoslávne jeho vedomie. Týmto slovom sa v trpaslíčtine označoval obojstranne výhodný obchod.

Kdesi v dave Nathaniel zbadal tackajúcu sa Smútiacu Lunu.

„Dnes ma bohovia milujú!“

Dostal sa na tri kroky od banditov a úmyselne si veľmi neohrabane prehodil zbraň v ruke. Krátka čepeľ so zazvonením dopadla na zem a dvojica lupičov sa to pokúsila využiť.

„Príliš ľahké,“ zhodnotilo kapitánovo vedomie. Bleskovo tasil druhý meč, obe čepele nepriateľov zrazil pred seba a naznačil pohyb telom. Lesť vyšla dokonale. Obaja sa pokúsili napadnúť ho neozbrojenou rukou. Nathaniel sa prikrčil a bard inkasoval dva priame zásahy do tváre. Tackavo sa odrazil od markíza Monetai a preletel cez prikrčeného kapitána. Elegantne pristál na tvár bez akéhokoľvek pokusu o zjemnenie pádu.

Obaja banditi potešení tým, že trafili aspoň niekoho, úplne zabudli na čupiaceho vojaka. Behom krátkeho okamihu dotyčný taktiež spôsobil, že lupiči zabudli aj svoje mená. Tvrdý úder do brady oboch odstavil z boja.

Zvyšní traja pozreli jeden na druhého a so zúfalým pokrikom sa vrhli do útoku. Ani jeden z nich nemal najmenšiu šancu. Kapitán bol jediný, kto mal prax v pohybe v takto stiesnených priestoroch. Prvého doslova prevalcoval rytier Poedefuil, druhý zakopol o Smrtiacu Lunu, a nabehol si tak priamo na dobre nasmerovaný úder a tretí jednoducho zmizol kapitánovi z dohľadu.

Nathaniel zdvihol jedného z bezvládnych banditov za golier a obzrel sa. Rytier Poedefuil sa blížil. Načasoval útok, pustil banditu a zdanlivo nechtiac trafil Štít národa celou silou do brucha. Kapitánova ruka sa zaborila až po lakeť. Šampión Slnečnej koruny zaškúlil, pípol, zrejme si prdol a následne sa zviezol na zem ako vrece zemiakov.

„Krásny večer,“ uzavrelo Nathanielovo vedomie.

*

„...skutoční banditi?!“ zvolal Meofann Poedefuil a pokúsil sa nahmatať svoju zbraň. „To keby som vedel! Ukázal by som im, ako sa šermuje v Garmonte!“

„Takáto ukážka bohate stačila maestro,“ preletelo Nathanielovi hlavou a pošúchal si zranené stehno.

„Meč, dajte mi meč!“ pokračoval rytier v pokrikoch a zamliaskal.

„Kto to urobí, tomu rozbijem hubu!“

Ktosi podal tučnučkému šľachticovi dlhý jednoručný meč a Nathaniel sa na moment zamračil.

„Teba si nájdem!“

„Ééé...“ dostal zo seba rytier. „Aké je vaše ctené meno, vojak?“

„Kapitán Nathaniel Haddam.“

„Správne!“

„Kapitán Nathaniel Haddam, pokľakni!“ zavelil pompéznym hlasom.

„Najprv nech odloží tú zbraň,“ protestoval hlas v jeho hlave.

„V mene Slnečnej koruny! Za ochranu národa, záchranu desiatok životov, preukázané vodcovské schopnosti, britký rozum, statočnosť a odvahu v boji, hodnú zúrivého medveďa, ochranu panenstva spanilých dám...“

„Čoho?“

„... neochvejnú vernosť kráľovi, skromnosť, šľachetnosť, bezúhonnosť, čisté srdce...“

„Hovorí ešte stále o mne?“

„...ťa povyšujem do stavu rytierskeho a do hodnosti poručíka!“

„Čože?“

„Pardón!“ zahučal rytier rovnako pompéznym hlasom po upozornení kohosi z davu. „Do hodnosti plukovníka!“

„Do hodnosti?“

„Povstaň, sir Haddam!“

„Fláva hldinovi!“ zreval ktosi z davu. Nepochybne Smútiaca Luna. Absencia predných dvoch zubov sa určite prejaví na kvalite jeho spevu.

Plukovník vstal a prebral si zbraň od vážne sa tváriaceho rytiera. Keď ráno prehral v kartách a musel tak ísť reprezentovať v šatách, ktoré navrhoval generálov prihriaty syn, ani v najmenšom netušil, aký krásny večer sa z toho vykľuje.

Rozbil hubu niekoľkým šľachticom, nakopal pár banditov, preriedil chrup Endalianovi Smútiacej Lune, zasúložil si s elfkou a ešte ho za to povýšili.

Od skutočne dokonalého večera ho už delila len veľká potreba a tri až šesť litrov alkoholu.