Rytieri

Krčmár odhodil cigaretu a sledoval, ako jej žeravý koniec dohasína. Otvorili sa dvere a prievan odvial vajgel kdesi pod stoly.

Všetci počuli rachot spaľovacieho motora, najskôr motorky, a zvedavo hľadeli ku dverám. Pohľad na muža, ktorý vstúpil, ich nesklamal. Oblečený nie do pozošívaných zdrapov látky, bežnej miestnej garderóby, ale v čiernej uniforme z hrubej kože. Prilba s čiernym chocholom rámovala pestovanú tvár s orlím nosom a krátkou briadkou. Muž nebol vysoký, ale mohutnej postavy, akú bolo ťažko v tomto biednom kraji vypestovať a ešte ťažšie zdediť.

„Krčmár!“

„Áno pane?“ prišuchtal sa krčmár úslužne.

„Kde je tu sídlo oblastného veliteľa. Je tu snáď niekto taký, nie?“ dodal, keď uvidel krčmárovu prekvapenú tvár.

„Ale iste, Samuel Roberts je jeho meno, sídli na druhej strane mesta“ informoval ho hostinský, pričom sa snažil spojiť si v hlave pojem oblastný veliteľ s Robertsom, zlomeným alkoholikom nulovej autority. Všetko tu fungovalo už len zo zotrvačnosti.

Osmelil sa na otázku: „Smiem vedieť pane, čo vás privádza? Už dávno sme žiadali Radu o pomoc, ale ostali sme tu na juhu zabudnutí...“ „Isteže neostali. Ale ani na severe nie je kľud. Na hlavné mesto smerovali od západu už tri veľké nájazdy. Rostariáni takmer vyvolali občiansku vojnu. Ale Rada si je vedomá svojich poviností voči občanom, čoho dôkazom je aj moja prítomnosť tu.“

Miestnosť stíchla.

Predstavoval si svoje uvedenie na scénu dôstojnejšie, ako tu v zapľuvanom šenku, ale kedže situácia si to žiadala, vstal, rozkročil sa a prehlásil: „Som Gort Mallory, prvý rytier pána Worzmina, protektora pre južné kraje.“

Jeho prejav ani decentné odhalenie znaku s býkom, ktorý mal vyšitý na boku, nevzbudili očakávaný ohlas, pretožu ľudia tu mali len matné

predstavy o členoch Rady a vládnych rodoch na severe.

„Takže ste nás prišli zachrániť pred tými malými diablami?“ spýtal sa ktosi od stola, ale bol to zároveň hlas všetkých prítomných.

„Ak máš na mysli tie rýchlo sa množiace xenomorfné tvory stvorené radiáciou podmienenými mutáciami, tak áno, to je hlavný cieľ mojej návštevy,“ odvetil mu a gestom zastavil príval ďalších otázok.

„Musím ísť. Ďalšie otázky rád zodpoviem na stretnutí s celou obcou“.

„Pošlem s vami chlapca, aby ste našli toho...zástupcu,“ ponúkol krčmár a kývol na strapatú hlavu, trčiacu z dverí kuchyne.

Mladík k nim rýchlym krokom priskákal a trochu zmätene sa postavil do pozoru. Mal okolo sedemnásť rokov, nízkej, slnkom a vetrom vyšlahanej postavy, ktorá poznala prácu už roky.

„Výborne. Ako sa voláš chlapče?“ potliapal ho Gort po pleci.

„Rory, pane,“ odvetil chlapec a keď si spomenul na rytierovu reč, doložil, „Matson. Rory Matson, pomocník v kuchyni“

„Poďme. Možno si ťa požičiam na dlhšie.“

„Iste, pane!“ vykríkol nadšene chlapec.

Krčmár radšej neprotestoval.

Prešli mesto krížom a vystúpili na drobný pahorok, kde stála radnica. Správa o Gortovom príjazde sa už rozbehla po meste a miestni vychádzali z domov, aby sa pozreli na muža zo severu. Fúkal silný vietor od spadoviska, takže všetci mali naviac k šedivým handrám aj rúšky na tvárach a vytvárali tak dojem masy púštnych prízrakov.

Rory ukázal na veľkú, ešte predvojnovú budovu a Gort vošiel dnu.

Vnútro budovy nepríjemne páchlo. Kde-tu posedávali muži, ale nezdalo sa, že by konali nejakú prácu.

„Hej ty! Kde nájdem Robertsa?“ zahučal na kohosi ovievajúceho sa papierom.

Podriemkávajúci muž na neho poriadne cez prítmie nevidel a tak len odsekol: „V tej jeho kutici, kde inde. Po schodoch na druhé poschodie a veľké dvere na konci chodby.“

Gort bral schody po dvoch. S juhom bolo zlé spojenie už dlho a väzby neboli pevné. Ale že príde až k takému úpadku, to nečakal. Zákony a poriadok Ríše tu skutočne nemajú dosah ani v najmenšom.

Rázne otvoril hľadané dvere. Miestnosť vyzerala ako vyrabovaný sklad. Na zemi sa válali knihy, papiere a rôzne drobné prístroje, väčšinou výrobky spred vojny. Nad tým sa vznášal liehový opar, vychádzajúci z niekoľkých poloprázdnych fliaš.

„Čo je, kto zas?“ zahundral zarastený bledý chlap, asi päťdesiatnik, ktorý sa prekvapivo rýchlo vyhrabal spod deky. Byť vyrušený zo spánku sa tu zväčša spájalo so život ohrozujúcimi udalosťami.

„Som Gort Mallory, prvý rytier pána Worzmina, protektora pre južné kraje,“ ohlásil sa rytier predpisovo, ale opäť s chabým efektom.Táto úradná osoba už dávno stratila stavovskú hrdosť, ak niekedy nejakú mala, takže Gort zvolil ostrejší tón.

„Rada ma vyslala, aby som to tu vyčistil od mutantov, rozumiete? Potrebujem asi desiatku chlapov a dáme sa do toho. A rýchlo. Služba ma volá na spústu ďalších miest.“

Muž chvílu vyjavene klipkal očami.

„Vy...Rada...sám...zmutované potvory....“ zívol a pretrel si oči, „ ...áno, áno. Sme tu takmer odrezaní od sveta, potulujú sa všade po okolí. Nemôžme vystrčiť ani nos. Obchodníci to tu z ďaleka obchádzajú. Ale Rada zjavne žije v inom svete, ak sem poslala jedného muža.“

Gort sa zhlboka nadýchol: „ Akého jedného muža? Som rytier. Celý život bojujem s podobnými tvormi. Dáš mi desať chlapov na pomoc a hotovo.“

„Ale ctený pane,“ zaprotestoval oblastný veliteľ, ako hlásal zažltnutý dekrét na stene, „sú ich tisíce. Z posledných síl sme bránili farmy, ale ako zhorela elektráreň, tak len počítame dni, kedy skapeme. Bez elektrických plotov nemáme šancu. A nie sa im ešte postaviť v planinách,“ dodal znechutene a napil sa z jednej z fľaší.

„ Nebudeme ich samozrejme zabíjať po jednom. Skolíme kráľovnú a zvyšok bez nej do pár dní vymre.“

„Kráľovnú?“ nechápavo sa zakrútil Roberts.

„Áno, podľa dodaných správ je to jeden z nám známych druhov. Kráľovná si vybuduje hniezdo niekde v jaskyni a plodí robotníkov. Nerobím to prvý krát“

„Jaskyne... Jediné v širokom okolí sú pri Červených kopcoch. V poriadku, možná máte pravdu. My sme ich nemali ako skúmať, je to tu samý farmár a buran a informácie k nám už dávno neprúdia. Ale aj tak neverím, že tam proste nabehnete, zotnete jej hlavu tým výbojovým mečom ako v nejakej rozprávke a zase odkráčate,“ zazíval Roberts opäť bez nadšenia a prezeral si pritom rytierov meč zavesený na chrbte.

„Vidím u vás len letargiu. Škoda času. Idem prehovoriť k ľuďom,“ povedal Gort potichu a otočil sa.

„Ja som stvorený z životnej letargie tohto mesta, tak aby ste nebol sklamaný!“ odprevadil ho slovami Roberts.

Pôvodne chcel dať zvolať zhromaždenie, ale dav ľudí pred budovou naznačil, že nebude treba. Hľadeľo na neho najmenej tristo mužov, žien a detí.

Gort si ich prehliadol. Nedočkavé tváre plné nádeje. Nikto nepracoval. Vyjsť na polia za sieť hradieb, plotov a zopár hliadok, ktoré držali tie príšery od mesta bolo nebezpečné. Remeselníci zas nemali suroviny. Tak mesto sedelo, míňalo zásoby a čakalo na zázrak.

„Priatelia, občania Ríše!“ začal. Pri slove „Ríša“ sa z davu ozval smiech a nespokojné mrmlanie.

„Viem, že ste prežili ťažké časy, ale Rada na vás nezabudla. Prišiel som, aby som splnil svoju povinnosť a pomohol vám zbaviť sa nepriateľa. Sľubujem, že skôr ako zajtra zájde slnko, moja úloha bude splnená. Potrebujem však aspoň desať schopných mužov, ktorí sa neboja zbrane v ruke a nepriateľa pred sebou“ dohovoril a napriahol pravicu v ktorej držal meč. Ten zabzučal a po čepeli sa rozbehli modrasté výboje. Okolie zaľahol pach ozónu. Gort vedel, ako lacno umocniť atmosféru.

V dave to šumelo, ale nikto neopustil jeho chaotickú formáciu. Len ako šípy vyletovali útržky viet: „Sám?! Blázon...Na to mu neskočím! Bez armády sa môže vrátiť...“

Jediný, kto sa postavil k jeho pravici bol Rory. Gort na neho spokojne pozrel.

„No toho si kľudne môžeš nechať,“ zakričal niekto. „Prišiel si sa pozrieť na chudákov, čo!“ priletelo zas zozadu.

„Kto ďalší?“ zahrmel do davu a vykročil vpred.

Muži sklápali pohľady a snažili sa nebyť v prvej línii.

„Pekní zbabelci! Ste hrdinovia len keď ste nachlastaní!“ zapišťala akási žena a ukázala prstom na muža, ktorý si pohľadom študoval topánky. „No ukáž sa Brad! To bolo nedávno rečí o tom, ako tu všetkým ukážeš!“

„Ty suka! Takto so mňou roprávať na ulici nebudeš!“ zasypel Brad, schytil ju za vlasy a chcel vtiahnuť do davu. V druhom kroku ho však zastavila rukovať meča, ktorá ho trafila do hlavy a poslala k zemi.

„Áno, aj ochraňovať ženy stále patrí k nášmu kódexu,“ okomentoval to Gort sucho a zdvihol meč z prachu. Bolo mu jasné, že takto to nepôjde.

Začal chodiť pomedzi ľudí a vyberať:„Ty, ty, ten vo veste, ty plešatý...“ Okolo poznačených mužov sa ihneď utvárali kruhy, akoby ich zasiahol mor.

Predposledný, veľký červenovlasý muž začal protestovať. „Ako si dovolujete takto vyberať? Ja odmietam!“

„Konám podľa vyhlášok Rady a rytierskeho práva. Ste povinný poslúchnuť moje rozkazy!“

„Strč si to rytierstvo aj s Radou do riti. Nikoho to tu nezaujíma!“ zašumel hlas davu.

„Aký rytier. Na čo sa tu hráte. Pred vojnou vaši predkovia možná zametali ulice, a teraz nám tu idete rozkazovať a oháňať sa akýmsi titulom,“ prskal ryšavec, posmelený masou.

Gort ho chytil za límec a pritiahol k sebe, až mu čelom narazil do prilby. Chvílu mu hľadeľ do očí a potom ho odhodil späť. Múž zahrabal nohami a spadol do prachu.

„Máš pravdu. Že sa hlásim k rodu Mallory, je iba moja úcta k predkom. Ale nemám kroniku s ich skutkami, naša pamäť končí vojnou, tak ako pamäť mnohých iných rodín. Rytierom som sa stal činmi. Slúžim Rade a Ríši od detstva. Od ranného veku som nasadzoval život v boji s nepriateľom, či už ľudským alebo stvoreným dedičstvom vojny.

Nebezpečenstvu, aké číha tu v jaskyniach som už čelil stokrát. Preto viem čo hovorím. Ale nebudem vás nútiť. Takí bojovníci sú mi nanič. A nemôžem ani zanechať svoje poslanie a vás osudu. Na svitaní vyrážam. Takže kto chce a dokáže, nech sa ráno pripojí. Zbrane dostane,“ dokončil a odkráčal k hlavnej budove.

Rory sa so zatajeným dychom vydal za ním, ale rytier ho gestom zastavil.

„Zatial si vystačím sám. Ale neskôr by si ma potešil teplou večerou,“ povedal s úsmevom, ktorý však nemohol zakrýť vrásku sklamania v jeho tvári.

Po zotmení zamieril do hostinca. Veril, že spolu vypité poháriky dokážu viac ako hodinový prejav.

V šere petrolejok to tu vyzeralo ešte horšie ako cez deň- obyčajná pivnica s niekoľkými ledabolo zbúchanými stolmi. Vo vzduchu sa povaľoval ťažký dym z domáceho tabaku, ktorý nemal kade uniknúť.

Sadol si za najväčší stôl, kde vládla bujará vrava, ktorá však okamžite utíchla. Zrazu všetci hľadeli do pohárov.

Rytier sa pokúsil o niekoľko konverzačných fráz, ale stôl sa pomaly vyprázdnil. Ostal iba jeden muž.

Zarazený Gort spoznal Robertsa. Istý náznak sviežosti v tvári dokonca napovedal, že momentálne nie je na mol.

„Asi ste sklamaný, čo. Tú mizivú trochu ideálov, čo ostala po vojne, ste všetku vykúpili u vás na severe. Tu ich neostalo ani štipka,“ prvý začal Roberts a napil sa z pohára žltej tekutiny, z ktorej nepáchol alkohol, ale akési byliny.

Gort si prisunul bližšie stoličku:„Povedzme, že som očakával trochu viac nadšenia. Veď situácia tu je už kritická. “

„To sú rolníci. Zasejú a do poslednej chvíle veria, že zožnú. Neriskujú. Ak by ste prišli s armádou, prevolávali by vám slávu. Ale sami sa boja o svoje životy. Myslím, že je to pochopiteľné.“

Gort sa nervózne zahniezdil. „ Radšej by som vydával rozkazy vojakom ako rolníkom. Ale väčšina síl ochraňuje priemysel na severe. Nielen pred mutantnými zvermi, ale aj pred nájazdníkmi a rebelmi. Ak padnú továrne a rafinérie, Ríša sa rosype na mestečká bez práva a systému, ako je vaše. Preto som nemohol priviesť ľudí. Je mi ľúto, ale toto mesto je takmer bezné pre chod Ríše. Dokonca už ani neviem jeho názov.“

Roberts sa pousmial: „Nedivím sa. Je to diera. Ale človek sa snaží prežiť, aj keď sa topí v latríne.“

„Ale ak nezasiahneme teraz, o niekoľko týždňov vás premôžu. Čo si to tu nikto neuvedomuje?“

„Uvedomuje si to každý, ale nepripúšťa nikto. Dúfajú, že práve ich koleso šťastia neukáže na bankrot. Že práve oni sú tí vyvolení. Preto nechcú riskovať. Nechcú rozhúpať váhy osudu“

Gort prerušil chvílu ticha, ktorá nastala: „Vy nie ste rolník, ani remeselník. Zabudnutý ríšsky vyslanec? Nakoniec, oblastným zástupcom nebýva menovaný hocikto.“

Roberts chvíľu váhal, potom vytiahol spod dotrhanej košele prívesok, ktorý mal na retiazke okolo krku.

Bol to masívny zlatý prsteň s emblémom ruky držiacej meč. Gort zalapal po dychu. Vystrel svoju dlaň a neveriacky porovnával dva prstene.

„Takže aj ty!“ zašepkal a podvedome sa od muža odtiahol. Nepochopil ako niekto, komu bol udelený rytiersky titul, kto musel mať kedysi skvelé osobné kvality, mohol tak hlboko klesnúť.

Roberts to postrehol.

„Nebolo to tu vždy bezvýznamné. Kedysi tu mala viesť trasa ropovodu, priamo zo zálivu. Mal som vyčistiť a zaistiť okolie, vybudovať pozície, starať sa o bezpečnosť. Stať sa veliteľom oblasti s budúcnosťou, krásna kariéra pre mladíka, ktorý práve dostal prsteň. Stavba sa však odkladala a odkladala a ja som starol, zatiaľ čo iní získavali skúsenosti. Nakoniec som tu ostal zaseknutý medzi kukuričnými poliami a pobehujúcou hydinou. Až príliš jednoduchý príbeh.“

Gort nevyzeral uspokojený takýmto vysvetlením, ale zatváril sa trocha prívetivejšie. „ Je to tvoja cesta. Ja sa posnažím udržať sa na mojej. Takže ráno sa asi pomoci nedočkám?“ vrátil späť tému.

„Nie. A radím ti, vykašli sa na to. Je škoda kvôli tomuto tu,“ kopol názorne do rozheganého stola, „vôbec nohy prekrížiť.“

„Ty si na to už síce dávno zabudol, ale ja si pamätám slová, ktorými som prisahal. Keď ma titulovali rytierom, bolo to preto, lebo vedeli, že v takýchto chvíľach dodržím zásady.“

Roberts vyprskol: „Ale prosím ťa, tieto zásady sú len nezmyselný nános prachu, ktorý rozfúka najslabší závan vetra. Neplatia a nikdy v skutočnosti neplatili. Ak sa chceš niekam vyhrabať, nemôžeš byť zásadový. Aké zásady myslíš že majú títo tu naokolo?“ rozhodil rukami, „prežiť! To je jediná rozumná zásada!“

„Práve preto som tu ja. Preto mám tento prsteň, ktorý má byť svetlom pre tých, ktorí už ničomu neveria. Zvolil som si v živote istý poriadok. A ten hovorí, že zajtra pôjdem do tej diery a urobím všetko preto, aby som okolie spravil bezpečné, bez ohľadu na to, či ma niekto ocení.“

„Pozri sa na to takto,“ vzdychol Roberts, „so všetkou úctou, pochybujem, že tam sám prežiješ. Čiže budeš mŕtvy. A tu sa nič nezmení. Nikoho ďalšieho nepošlú. A o pár týždňov bude koniec aj pre nás. Takže výsledok rovnice je nula.“

„Žiaden boj nie je dopredu prehraný,“ prehlásil stroho Gort, „a tým som skončil.“

Vstal. „A ešte niečo. Ak by si mal nekľudnú noc a moc premýšľal nad starými časmi, rád ťa ráno uvidím.“

Roberts zdvihol ruku. Nekontrolovateľne sa mu triasla ako práve narodené šteňa. „Bol by som ti len na obtiaž. V tomto udržím sotva pohár.“

Gort mlčky odkráčal k radnici.

Roberts pozeral do prázdna, len rukou podvedome rozohnal kúdol dymu, ktorý sa k nemu privalil od susedného stolu.

Ráno na námestí nebola ani noha, ale z každého okna a otvoru nenápadne nakúkal pár očí. Gort sa zastavil na prahu a z hlboka sa nadýchol.

Uniformu doplnil pancierovou vestou a drôteným límcom, ktorý mu chránil krk. Z prilby zmizol chochol a naopak, objavil sa tam mrežový chránič tváre, momentálne však odklopený. Meč, prehodený cez chrbát, križovala rýchlopalná puška s nábojmi plnenými ortuťou, najlepší výrobok severských zbrojoviek. Na páse mal okrem nábojov puzdro s veľkou automatickou pištoľou, zjavne hlboko predvojnový kus.

V jeho tieni stál Rory, ktorý dostal tiež pancierovú vestu, ktorá ho spravila dvakrát tak mohutnejším. Hlavu mu kryla škrupinová prilba, z ktorej na zátylok klesala zásterka z oceľových vlákien. Ozbrojený bol len revolverom a dýkou, avšak vliekol množstvo nábojov, baterky a svetlice.

„Pripravený? Dokiaľ so mnou nenasadneš, môžeš hocikedy odísť!“ uistil ho Gort, hoci vedel, že v takejto sitácii sa už nedá ustúpiť, ak má človek v sebe aspoň za necht hrdosti.

Rory prikývol a otvoril ústa, aby stvrdil svoje gesto, keď ich vyrušili rinčavé kroky. Gort sa usmial.

„No, aj tak sme obaja vedeli, že to takto dopadne, takže žiadne zbytočné reči!“ zavolal na neho Roberts.

Mal kožené oblečenie, ktoré vydúvala skrytá vesta, podobné ako Gort. Bolo popraskané starobou a slabou údržbou, jediným netknutým miestom bol znak na hrudi, ktorý predstavoval medveďa, zviera zo starých čias.

„Takže býk a medveď,“ pozdravil ho Gort a prezrel si jeho výzbroj. Mal len dve zbrane- brokovnicu a zdobenú sekeru, ktorej ostrie bolo vyvedené do špicu.

„Nikdy som nemal rád technické hračky,“ povedal Roberts,

akoby na ospravedlnenie svojej zbrane pred výbojovým mečom.

„Krásny kus,“ pohľadil Gort zbraň, ktorú starý rytier počas alkoholických melanchólii dlhé večery leštil, „ale máš na čom ísť?“

„Neprišiel som sem ako rytiet protektora a oblastný zástupca peši,“ zalomcoval zámkom na akejsi kôlni. O chvíľu z tade vytlačil zaprášenú motorku, ťažký terénny typ, aký teraz dostávali už len prospektori, hľadajúci posledné suroviny v divočine.

„Ešte že som ju nezazimoval,“ zasmial sa.

Doplnil petrolej do nádrže a motorka chytila na tretie kopnutie.

„A on?“ kývol Roberts na chlapca. „Dosť, že sa tam bude motať taká troska ako ja. Nie je to zbytočne pompézne riskovať jeho život?“

„Nie, jeho život v je tu aj tak stratený. Chcem mu dať šancu. Ak uspeje, pošlem ho s odporúčaním do hlavného mesta. Ak potvrdí charakter, fyzické vlastnosti sa už rýchlo natrénujú.“

„Nie ak bude mŕtvy...“

„Vždy treba do hry niečo vsadiť, inak nielenže nevyhráš, ale ani sa nezúčastníš. Že Rory?“

Chlapec cez dunivý klapot motorov nerozumel, ale horlivo prikývol. Doplnil ešte do kanistry vodu, pripevnil ju k stroju a nasadol za Gorta. Motory zavyli a mračná prachu zakryli odchod jazdcov.

Cestou zahliadli niekoľko skupín mutantov, ale tí sa radšej držali v úctivej vzdialenosti od hrmiacich strojov. Cesta bola náročná, a tak úpätie Červených kopcov vzdialené pätnásť míľ dosiahli až o dve hodiny. Slnko sa rýchlo štveralo hore a páľava sa znateľne stupňovala. Zastali v malom kráteri, ktorý poskytoval aspoň chabý úkryt.

„Počas najväčšieho horka dájú na pár hodín pokoj. Aspoň vonku,“ povedal Roberts Gortovi, ktorý si prezeral stopy.

Asi tucet mutantov v diaľke mieril do jaskyne. Tucet tmavých oblých tiel bez srsti, lesknúcich sa na slnku. Malá hlava, k teľu pripojená takmer bez krku, kožovitá a vráskavá so štyrmi mohutnými tesákmi trčiacimi z papule. Tie nepredstavovali veľké nebezpečenstvo, vzhľadom k obmezenej pohyblivosti hlavy. Oveľa horšie boli mohutné predné paže, zakončené pilovitými zahnutými bodcami. Toto zviera, na ktorom mala príroda len malú zásluhu, dokázalo kráčať vzpriamene, ale len krátko v čase útoku, inak bežalo po štyroch, takmer tak rýchlo ako pes. Každá končatina mala šesť silných prstov, takže hravo dokázali liezť po stenách a niekedy aj po strope.

V knihách, ktoré na severe sporadicky vznikali, sa tieto mutanty označovali za gorilomorfy, kedže sa všeobecne predpokladalo, že vznikli z goríl chemickými alebo rádiačnými mutáciami prvé dve desaťročia po vojne. Nikdy sa ich nepodarilo bližšie preskúmať, pretože bez prístupu ku královne rýchlo hynuli.

„Starí známi. Vybil som už osem takých hniezd. Najväčšia pliaga posledných rokov,“ odpľul si Gort.

„Keď som sem prišiel ja, boli ešte len hmlistými historkami z okrajových oblastí. A kým sme si uvedomili, že sú tu, boli ich rozlezené po okolí stovky. Vravíš, že stačí zabiť kráľovnú?“

„Áno, to je tá ľahšia časť. Ale najprv sa tam treba dostať. A potom utiecť. Jej smrť ich väčšinou pekne naserie.“

„Ešte že z tadiaľ nepovlečieme princeznú,“ zasmial sa Roberts.

„Hlavne, aby som nevliekol teba, starče,“ pridal sa Gort a všetci traja sa rozosmiali.

Natiahli nad kráterom maskovaciu plachtu a rozdelily vodu z kanistra do flľaší.

„Na, budeš to potrebovať!“ podaľ Roberts kanister so zvyškom vody Rorymu.

„Toto ešte viac,“ sňal Gort z chrbta pušku a predviedol mu ju.

„Cvičnú streľbu si tu nemôžeme dovoliť, tak nie že nás strelíš do čela, keď z tadiaľ pobežíme!“ naoko pohrozil starší rytier.

Chlapec pozeral na zbraň s rešpektom, ale Gort ho ukľudnil: „Je to hračka. Strieľaj ako som ti ukázal a nemôžeš minúť. Verím ti.“

Vykročil k okraju, ale hneď sa otočil. „A ešte niečo,“ podal mu papier, „ak sa už nestretneme, s týmto sa prihlás v akadémii v hlavnom meste. Teda, ak si zvolíš takú budúcnosť.“

O dvadsať minút ich Rory videl, ako miznú v čiernych ústach jaskyne.

Vonku bol pokoj, ale v tieni pri vchode sa povaľovali traja mutanti na stráži. Vyštartovali po nich, ale o dve sekundy už bolo cítiť len spáleninu z posekaných kusov na zemi. Robets ich nápor neustál a teraz sa previnilo zdvíhal zo zeme.

„Prepáč,“ zahundral.

„Daj s tým pokoj,“ odvetil Gort a podal mu ruku.

Vošli dnu. Ocitli sa v širokej chodbe, z ktorej odbočovalo množstvo menších chodbičiek a dier.

„Nechaj ma ísť prvého, nech radšej skáču na hlavu najskôr mne,“ navrhol Roberts a vyrazil vpred.

Keď sa im stratilo svetlo z dohľadu, zapálili prvú svetlicu.

„Môžeme začať,“ zašepkal Gort do sykotu chemickej reakcie.

Roberts zapol baterku na brokovnici. „Už som sa tu pekne nudil.“

Rozbehli sa po najširšej chodbe a svetlicami značkovali cestu. Mutanti boli najskôr prekvapení intenzívnym svetlom a dráždivým pachom votrelcov, ale čoskoro sa spamätali. Pri tretej svetici prvýkrát treskli výstrely a mrciny pleskli na zem.

„Už sme tu! Cítim to!“ dychčal Gort a uťal hnáty netvorovi pred sebou.

„Aj ja, smrdí teda strašne,“ zafučal Roberts.

Zahli za roh a zastali. Chodba sa bez upozornenia zmenila v halu.

„A sme v prdeli!“

Gort mlčal. Bál sa. V dvojici. Útok na toto...Bál sa že to nedokáže.

Ale aj pre neriešitelné situácie majú rytieri riešenie.

„Za Radu! Za Ríšu! Za česť rytierstva! Za ľudstvo!“ zreval, zdvihol meč nad hlavu, vyvolal zo slabnúcich článkov maximum energie a vrhol sa vpred.

„Nikdy som tým rádovým drístom neveril. Ale vždy je čas začať,“ zakričal za ním Roberts a vyrazil bojový pokrik, ktorý zabudol už pred desaťročím. Odpovedal mu škrekot stoviek netvorov.

Nad nimi zahučal dunivý hlas kráľovny.

Vedel, že sa niečo deje. Škrekot a dunenie výstrelov doliehali až k nemu. Už polhodinu ležal na bruchu a oko neodlepil od zameriavača. Kríž umiestnil trochu doľava, aby v prvom zľaknutí nestrelil niektorého z nich. Trápil ho smäd, ale neodvážil sa napiť.

Keď konečne zbadal dve potácajúce sa postavy, takmer si to neuvodomil. Až tieň, ktorý vyskočil za nimi ho prebral. Puška kopla, ale oveľa menej ako čakal. Odstrelil zveru zadnú nohu a ten sa teraz metal na zemi. Ďalších a ďalších umiestňoval do stredu kríža. Skutočne to bola hračka, netrafil len dvakrát.

Po druhom zásobníku ich prúd ustal. Motali sa pri vchode, čakali, kým ich bude viac. Konečne odlepil oko od ďalekohľadu.

„Mám naštartovať stroje, pane?“ zvolal na Robertsa, ale keď zbadal Gorta, ktorý visel na jeho ramene, zarazil sa.

„Áno, a upaľuj preč! Naučil ťa na tom jazdiť, nie?“

„Á-áno, včera som to skúšal, ale...“

Roberts sa zvalil aj so svojím bremenom na zem. „Bež, o chvíľu vylezú ďalší. Vidíš, že my sa už nikam nedostaneme...“

Rory pozrel na Gorta. Rytier mal strašne zranenú tvár, chýbali mu nos aj oči. Jedno rameno mal úplne rozmliaždené.

Rory sa ho opatrne dotkol. „Pane...“

„Nevníma. Sťal hlavu tej obrovskej beštii, ale potom sa ich na neho zosypalo celé peklo.

Chlapcovi vybehli slzy.

„Ale no tak, takto predsa má skončiť rytier. Myslíš že on by chcel zomrieť na húpacom kresle?! Ja som mohol a nakoniec som si to nezvolil,“ povedal Roberts, ale vzápätí rozškľabil ústa od bolesti.

„Aj vy ste ranený?“

Rytier sa pootočil a ukázal chrbát. Krk aj lopatky mal poleptané, až na niekoľkých miestach presvitali kosti. Zle vyzeral aj kus drápu, ktorý mu zboku vbiehal pod vestu a mizol v tele.

Roberts si uvolnil límec a sňal prsteň na retiazke. Spolu s Gortovým ho podal chlapcovi. „Na. Môj si môžeš nechať. Nemá ho kto zdediť...“

„Ale, vlastne takto som vám ja nijak nepomohol!“ protestoval chlapec a bezradne sa pozeral na ranených.

„Išiel si s nami. To stačí. Keby takých ako ty bolo viac, nemuseli sme tu teraz ležať. Ale to už je údel rytierov. Bojovať tam, kde iní utekajú. Nedávno mi to ktosi vysvetlil,“ zasmial sa. „A teraz už bež, o pár minút sú tu. Je to rozkaz!“

Chvíľu prešlapoval z nohy na nohu, pozeral striedavo na rytierov a na jaskyňu. Potom nabil a podal Robertsovi pušku a stisol mu ruku. Chytil slepého Gorta za rameno. Ten trochu zachrčal a pohol hlavou. Rory zaváhal, ale napokon zodvihol jeho meč a prehodil si ho cez chrbát. Roberts súhlasne pokýval hlavou.

Vedel, že tu sa nitky jedného príbehu končia. Nasadol na motorku a vydal sa k mestu. Radšej sa neobzeral. Na rázcestí zastal. Napil sa vody a otočil stroj na sever. Túžil utkať vlastný príbeh.