Cesta peklem

Cesta peklom tam a zase späť
   
    Bol chladný piatkový večer a ja som si, ako obvykle, vzal svoje rumové daiquiri a sadol si do kresla. Na vedľa poličke ležala kniha, ktorú som chcel začať čítať. Naklonil som sa pre ňu a zrazu bum, svišt, tresk, oči sa mi zavreli, svet sa so mnou zatočil a ja som omdlel. Od tejto chvíle sa začali diať divné veci a na tomto mieste sa začína náš príbeh o cestovaní peklom.
    Keď som sa prebral a otvoril oči, zistil som, že som vo veľkej miestnosti celej červenej. Postupne sa mi začínali prebúdzať aj ostatné zmysly a zacítil som dym, veľké teplo a zvláštny zápach. Ten zápach sa nedal s ničím pomýliť. Takto smrdí jedine síra. Keby to bol strašný sen, všetko by do seba zapadalo až na to, že tu je počuť aj niečo iné ako len výkriky. Akési šomranie. Posadím sa a rozhliadnem okolo. Všetko je tu červené. Na pravo odo mňa sú dvere, malý stôl a stolička, na ľavo zas druhý stôl (omnoho väčší) a veľké pohodlné kreslo. Tu som objavil pôvodcu toho zvláštneho zvuku. Z vysokého kresla pri stole sa na mňa zaškľabil ten najčudnejší tvor. Bol to asi osemdesiat centimetrov veľký poločlovek s hnedými kučeravými vlasmi, ktoré mu nie celkom dobre zakrývali rohy (mimochodom, krásne naleštené) s ústami plnými ostrých zubov a dvoma veľkými modrými krídlami. Na veľkých, chlpatých nohách má obuté kristusky! "Á, vidím, že si sa už prebral" - ozval sa. Nedokázal som nič povedať, a ani som nemusel. Tvor konverzoval sám so sebou, akoby sa nič nedialo. "Asi by si chcel vedieť, kde si, čo tu robíš a ako si sa sem dostal" - nadhodil otrávene ako človek, ktorého už omrzelo počúvať stále tie isté frázy. "Aaano" - vyjachtal som. "Ohó, tak ty vieš aj hovoriť, no to je skvelé, už som sa zľakol, že si jeden s tých, ktorých nám tu posielajú zhora na revízie. Veď vieš, milí, zlatí, obľúbení, každý ich má rád a pritom nevieš, čo sa tam u nich robí. Sú to strašní perverzáci a krídla im slúžia iba na to, aby mohli od seba odháňať muchy. Alebo sa s nimi bijú, robia dokonca také..." To už som nevydržal a prerušil ho - "kto si a o čom to hovoríš?" "Prepáč, zabúdam na svoje pekelne dobré vychovanie. Dovoľ, aby som sa ti predstavil. Som Adalbert." Natiahol ruku, ktorú som prijal. "Samuel" - povedal som na oplátku. "Teší ma" - zdvorilo odpovedal a zaškeril sa - "hovorím predsa o tých zhora" - a ukázal na strop. "Ahá" - pochopil som -"o anjeloch!" Adalbert sa zaškaredil, akoby mu trhali črevá. "Prosím ťa, už to viac nevyslov, vždy sa mi už len z toho slova urobí mizerne." Objal ma okolo ramien ako starého kamaráta a viedol ma ku dverám. "Pozri Samo" - začal. "Stala sa justičná chyba. No, prosto, nebudem to zbytočne preťahovať a poviem ti to rovno." "To ti budem moc vďačný" - odvetil som. "Si v pekle, stala sa mi totiž taká nepatrná chybička. Mal som zobrať zo sebou človeka, ktorý bol akosi úplne na inom mieste a tak som si ťa s ním splietol." Zastavil ma. Už, už som mu chcel povedať, ako je niečo také možné, keď sa ku mne bližšie naklonil a šepol mi do ucha. "Mohli by sme si ale navzájom trošku pomôcť. Môj plán je asi takýto: ja ti urobím sprievodcu peklom a ty sa o tomto malom nedorozumení pred nikým u nás nebudeš zmieňovať. Bol by s tým kopec papierovačiek. Čo je horšie, zobrali by mi prémie a ja som si chcel kúpiť menšiu farmu v Zápredí pri Sírových jazierkach." Nemohol som uveriť vlastným ušiam - "ako je to možné!" skríkol som - "veď na to musíte mať voľajaké pravidlá, smernice alebo také niečo..." "To vieš, aj majster tesár sa niekedy utne". Vtom sa ozvala moja zvedavosť a ja som jej nedokázal odolať. Videl som, že aj tak by som si inak nepomohol. "Dobre, tvoje podmienky prímam, ale nečakaj za to moju dušu alebo krvavý podpis." Adalbert sa úplne zhrozil. "Fuj, čo si myslíš, že sme v nejakom treťoradom pekle! Tu si v najlepšom pekle tejto galaxie!" Doteraz som si len útržkom uvedomoval, že prechádzame po dlhej chodbe (tiež červenej). Zrazu sme zastali pred dverami. "Vyzerá to na začiatok skvelej spolupráce" - škeril sa pekelník - "keď budeš mať akúkoľvek otázku, obráť sa s dôverou na mňa." "Vieš, jednu by som hneď mal. Vŕta mi to v hlave už od môjho prebudenia." "Počúvam." "Prečo je tu všetko vymaľované na červeno?" "Priateľu, na to je jednoduchá odpoveď. Je to pozostatok komunizmu." Otvoril ťažké dubové dvere. Ocitli sme vo veľkej sieni, v ktorej boli od steny ku stene samé bublajúce jazierka síry, pomedzi ne viedol úzky chodníček. "Toto je predpeklie" - oznámil môj sprievodca, keď zbadal môj výraz a viedol ma pomedzi ne. "Keď som bol malý, preháňali sa v nich sírny draci, hady, lopotáci a iný domáci maznáčikovia. Ale po nástupe Belzebuba II na pekelný trón, ich nechal všetkých vyhnať. Vraj nemal rád, keď ho niekto pri kúpeli rušil. No, ale to je úplne o inom" - povedal a z očí sa mu stratil zasnený výraz. "Poďme, cesta je to dlhá, zatiaľ ti vysvetlím, ako je rozdelené naše prvotriedne peklo." "Fajn" - odvetil som, ale skôr než začneš, mám na teba otázočku." "Tak sem s ňou." "Odkiaľ máš tie kristusky?" "Ále, od takého jedného chlapíka. Kedysi dávno ho pribili na kríž a ja som si všimol, že sú zánovné a on ich už nebude potrebovať." Na tvári sa mu rozlial široký úsmev a v očiach sa mu zaiskrilo. "Ty si okradol Ježiša!?!" "No a čo, v oblakoch ich nepotrebuje. To mi tu musíme chodiť po žeravom uhlí" - bránil sa. "No tak to je sila!" - zahundral som. "Vieš čo, poviem ti radšej, ako je to u nás s tým rozdelením. Existujú dve časti pekla plus Belzebubova pracovňa . Prvej sa hovorí ľahká. Druhej brutálna alebo tiež peklo pekla. Do prvej časti práve vchádzame." Vyšli sme kúsok po schodoch a predo mnou sa rozprestrel takýto pohľad. Obrovitánska jaskyňa ohraničená fakľami, po ktorej sa pohybovali najrôznejšie obludy. Niektoré po skupinách a ďalšie osamotene. "Poď, pozrieme sa zblízka" - ozvalo sa mi za chrbtom. Ucítil som, ako ma mierne popostrčil. Zišli sme po dlhých schodoch a zastali sme na širokej ceste. "Toto je takzvaná pekelná Brodway" - oznámil mi môj spoločník a oči mu žiarili šťastím. Pomaly sme po nej postupovali a Adalbert hlasno zdravil všetkých naokolo. Pred nami som zbadal skupinku stvorení, ktoré boli menšie ako môj sprievodca, zarastené a vychudnuté a ak neberieme do úvahy bedernú rúšku (zo škrečkov), ktorá, mimochodom, nie vždy zakrývala to, čo by mala, úplne nahých. "To je výbor pre odnaučenie koktania mladých hejkalov" - hrdo mi oznámil Adalbert. Kúsok od nich sedela na širokých laviciach tak isto prapodivná zostava bubákov. Zbadal som tam niekoľko vlkolakov, upírov, satyrov, dokonca kentaura a trola. Po predchádzajúcej skúsenosti ma ani neprekvapilo, že spievali (ak sa ten lomoz dal tak nazvať), a ani to, že je to vraj najlepší pekelný zbor široko-ďaleko. Keď som tak okolo nich prechádzal, zazdalo sa mi, že jeden vlkolak na mňa žmurkol, ale túto myšlienku vypudila ďalšia situácia. Oproti nám sa vyrútila skupinka bludičiek, ježibáb, víl, kikimór a dokonca aj niekoľko gorgón. Niesli v rukách transparenty s heslami ako: ROVNAKĚ PEKLO PRE VŠETKÝCH alebo PEKLO AJ PRE ŽENY. Môj zvedavý pohľad vysvetlil Adalbert len touto vetou - "Liga za rovnoprávne peklo pre ženy." Než som si to stačil uvedomiť, začali sme stúpať po schodoch a že len-tak, akoby vo sne, počujem Adalbertov hlas - "... musíš si dať pozor a s nikým nehovoriť. Mohlo by to zle dopadnúť. S nikým nehovor!" - sykol na mňa, keď otvoril dvere do pekla pekiel. Vstúpili sme celkom zaplnenej ľuďmi. "Toto je to najtvrdšie a najhoršie peklo, aké existuje. Dostanú sa tu len tí najtvrdší" - šepol mi do ucha. Ako sme sieňou prechádzali, s prekvapením som začal rozoznávať niektoré tváre. Práve sme prešli okolo Saddáma Husejna, Nixona, mojej matky, Hitlera. Čože!? Zarazil som sa a otočil. "Mami, čo tu robíš?!" "Čoby, prišla som pozrieť babičku." "Pre Belzebuba poď!!!" - schmatol ma Adalbert za ruku a utekal na koniec siene. Zastavil sa až keď zabuchol dvere. "Nikdy s nimi nesmieš hovoriť! Nikdy! Čo som ti povedal" - skríkol na mňa. "Prepáč, ale tam bola moja matka." "To je tá, čo ma minule chytila a nútila upraviť sa, poupratovať a predstav si, dokonca sa poumývať! Posledné slová už jachtal v panickej hrôze. "No, to bude asi ona." "Ako vidím, ty už si peklo prežil" povedal súcitne a potľapkal ma po ramene. "Tu sme už na konci našej výpravy. Tamto sú dvere. Môžeš ísť von." Zrazu ma chytil nevídaný smútok. Tak dlho som cestoval s týmto krpatým bubákom, že sa mi od neho ani nechcelo odchádzať. "A čo posledná sieň - zdržiaval som - "tá Belzebubova pracovňa?" "Tam ani nemusíme chodiť, nie je tam nič zaujímavé." "A čo Belzebub?" "Ten už vôbec. Prečo myslíš, že je nezničiteľný? Je tak nudný, že ho nikto nemôže vystáť. Dokonca akémusi kmeňu v Afrike sa podarilo jeho veličenstvo zajať." Pri tejto vete sa zaškľabil tak strašne, až som sa bál, že mu odpadne vŕšok hlavy. "Po týždni ho vrátili späť. A aby si ho peklo vzalo späť, pridali na vrch aj nejaké pakone." V tej chvíli sa akoby zo všetkých strán ozval hlas. "ADALBERT!!! Ihneď ku mne!" "Krucifix a mám po srande. Zasa budem musieť najmenej rok kŕmiť nági alebo čistiť klietky ohnivým mužom." "HNEĎ!!!" - ozvalo sa odvšadiaľ. "Tak sa s tebou lúčim, mrzí ma ten omyl." "Mňa nie, bolo to veľmi zaújmavé, si super pekelník" - povedal som ešte zo dverí.
    V tom sa svet (teda skôr peklo) so mnou opäť zatočil a ja som omdlel. Prebral som sa až ráno na slúžkin spev. Sedel som v kresle, v ruke držal svoje daiquiri a premýšľal, čo sa môže stať v jeden obyčajný večer, ako bol ten včerajší.