Palantir
oddělovač

Koniec letargie

Literatura > Povídky > Vidoucí 2007 | 08. 08. 2007 20:00:00 | autor: Harv

Koniec letargie Chlapec blúdil špinavými uličkami v zapadákove menom Mizeriopolis. Ulica, ktorou práve prechádzal, bola zo všetkých najdlhšia. Volala sa Brutálna ulica. Bola plná zúfalstva a bolesti. Nevedel kto, ani kedy spôsobil tú spúšť. A bolo mu to srdečne ukradnuté...
Bola práve ich obľúbená hodina. Polnoc. Deň nenávideli, hoci trpeli stále. Slnko však len zakaždým rozpálilo ich rany. Obyvatelia Mizeriopolisu vychádzali von iba za tmy. Väčšina z nich sa zhromažďovala na mieste, kde bol teraz chlapec. Niektorí sa však zakrádali po celom meste a ich príšerné stonanie sa rozliehalo mŕtvym tichom noci.
Chlapec sa volal Jediný. Nemal žiadne poslanie, iba bol. Ale nezáležalo mu na tom. Nič mu nevadilo. Mal na sebe otrhané špinavé zdrapy látky, ktoré boli kedysi dávno odevom. Bol bosý. Celé telo mal doráňané, špinavé a páchol podobne ako všetci ostatní - od kanálov, kde sa zakrádali vždy, keď slnko začalo neznesiteľne dráždiť ich zmysly. Bolo mu to jedno.
Prázdnymi očami pozoroval nezúčastnene ten zmätok okolo neho. Vlastne to bol taký tichý chaos. Všetci ostatní trpeli, ale on bol iba prázdny, ľahostajný, nevšímavý. Necítil nič. Démoni ho ušetrili tvrdého vedomia, ktoré by mu spôsobovalo bolesť. Zbavili ho duše, ktorá by v ňom budila um. Vzali mu srdce, bez ktorého nemohol plakať. A tak len bol. Existoval. Jestvoval. A prijímal naprázdno. Jedným otvorom dnu a druhým von. Bol ako súčasťou vetra. Jediný. Jediný, ktorého telo kráčalo bez duše.
A to naokolo - tú bolesť, to spôsobila Ľudská zloba. Áno, ona dostala telo i armádu. Armádu tých najodpornejších strojov na vraždenie. Ľudí bez ľudskosti. Antihumanistov. To oni spôsobili, hoci chlapec to nevedel. Nevedel ani, že on sám je obeťou Démonov prázdnoty. Nemohol vedieť nič. Ale aj tak sa pozeral. Pozeral sa a kráčal.
Videl deti. Ako on. Boli utrápené a plakali. Nahlas kričali. Slová nevnímal. Ani nič iné. Ani to, že keď naňho pozreli, ihneď stíchli a na tváre im zasadol zhrozený výraz. Rodičia im odvrátili pohľady. Matky pritisli hlávky svojich ratolestí na prsia, brániac ich tak pred pohľadom na hrozivú kreatúru bez života prechádzajúcu popri nich. Na chlapca.
"Jej posledná obeť!" zvolal niekto nepríčetne.
Zavládlo šialenstvo. Rýchle šialenstvo.
Jeho oči videli mnoho utrpenia. Ľudia boli poznačení. Mali spustošené telá od krvi. Ochabnuté tváre plné smútku. Ústa vyschnuté od toľkých žalostných volaní o pomoc. Bolesť ich zmáhala natoľko, že na jej krutú prítomnosť už ani nevládali reagovať. Ich zmučené pohľady sa upierali naňho.
Ďalší nečakaný útok Ľudskej zloby sa tentoraz našťastie nezaobišiel bez obetí. Zopár ich zomrelo, ich telá si vydýchli a ich duše sa konečne dočkali pokoja. No väčšine z nich sa bolesť znásobili. Antihumanisti nikoho nešetrili. Snažili sa im to neuľahčiť tým, že by ich navždy dorazili. Vychutnávali si práve to, ako ich zaživa dorážali. Mučili zo zábavy a bezcieľne sa hmýrili mestom. Po nekonečnej hodine strápených výkrikov krajnej bolesti napokon zmizli so spokojnými úškrnmi na diabolských tvárach.
Nemalo to zmysel. A bolo to kolosálne hlúpe, ale nik tomu nemohol zabrániť. Všetci sa zabudli pýtať "prečo?". Nemali síl búriť sa. Ľudská zloba potláčala ich vzdory a názory. Nútila ich len naďalej trpko znášať všetky bolesti.
Jediný ďalej kráčal. Bolo to zlé. Démoni prázdnoty sa však už nevrátili. Aj napriek svojej nepreniknuteľnej bolesti s ním všetci naokolo súcitili, teda ho ľutovali. Súcit s ním totiž nemohli mať, keďže necítil nič. Ale bude. A nevedel, čo hrozné sa s ním ešte len stane.
Na konci nočnej ulice videl svetlo. Omamné a klamné. Šiel za ním. Bola to kráľovná Démonov prázdnoty. Volali ju vznešene - Ľahostajnosť. Bola nádherná, priam prekrásna. Pôsobila však veľmi zničujúco. Mala znudený výraz na peknej tvári.
Pozeral sa, bez citu samozrejme, ako mu najprv zlomila ruku. Ospalá kráľovná na konci Brutálnej ulice asi najviac zo všetkého vystihovala jej názov. Ešte predtým mu na nej polámala všetky prsty. Tvárila sa pritom, akoby to robila len z povinnosti. Alebo skôr z nudy. Kastrovala ho, vyberala mu črevá z rozpáranej hrude, a to všetko iba tak. Bez príčiny mu vyrvala srdce a rozdrvila ho v navonok krehkej dlani.
A on pocítil svoje vedomie. Na okamih, kým bol vo svojom tele, sa mu navrátila duša a on zacítil príšernú trýznivú bolesť.
Zomrel v jej svete, čím ju porazil. Precitol a hoci tým nikoho nezachránil, zničil Ľahostajnosť. Na mŕtvej tvári sa mu totiž zaligotala malá sentimentálna kvapka smútku. Čo všetko dokáže spôsobiť obyčajná slza? Zachrániť život?! Jeden určite. Jediný.
* * *
Jediný sa prebral a už nebol Jediný. Bol chlapec v obyčajnom svete plnom jesennej melanchólie. Uvedomil si, že sedí na lavičke v parku v nočnom daždi, ktorý utíchal a slabol. Až napokon celkom prestal. Bijú zvony. A on už zrazu nie je. Ale žije, teda je a cíti. Je možné, že naozaj spôsobil jej zánik? Určite.
Sedel a dumal. S nožom v pravej ruke. Urobí to? Neurobí. Položil nôž. Neodíde. Nie je mu to jedno. Položil si hlavu do dlaní a chorobne sa rozvzlykal. Zabila ho a on jej to vrátil. Zlikvidoval Ľahostajnosť, do čerta! Keby to neurobil, mohol by vypadnúť. Mohol by skončiť a odísť ako zbabelec. Opustiť bytie. Miesto toho však v sebe objavil život. Stálo to za to? Naozaj chce byť? Nie! Ale musí žiť. Teraz už áno. A Démoni prázdnoty sa mu budú navždy vyhýbať, lebo zabil ich kráľovnú. A opustil Mizeriopolis. Nechal tých ľudí napospas Ľudskej zlobe a antihumanistom. To nie je zbabelé? Možno. Nie však také úbohé, ako sa nečinne a nevšímavo prizerať ich utrpeniu. Nevráti sa. Ale stálo to za to. Teraz už naozaj áno. Pocítil bolesť. Ozajstnú bolesť. A chce žiť. Ale nie sám...
Znovu schytil nôž za potom zvlhčenú rukoväť. Vyšmykol sa mu a zabodol sa do trávy. Hľadel na červa, ktorého zabil. A nôž sa zrazu zdvihol a podal sa mu do ruky s nastoknutým zhnitým červíkom na hrote. Zjedol ho. Cítil odpornú chuť tela podradného hlístovca. Cítil... Naplo ho a zvracal.
Po chvíli zdvihol zrak a pred ním stála postava, čo mu podala nôž. Na džínsoch mala jeho zvratky, v ktorých sa dali nejasne rozoznať obrysy tela požutého červa.
Zhnusene zmraštila tvár a dala mu facku.
Chlapec jej z ničoho nič zabodol nôž do hrude. Dievča nespadlo na zem, kde by sa za normálnych okolností zvíjalo v agonických kŕčoch. A nevydalo ani hláska. Usmiala sa, vytiahla si ho z tela a s morbídnym úsmevom mu ho opäť podala. Nebola na ňom ani kvapka krvi a rana sa jej, pochopiteľne, sama od seba zacelila. Vzal ho do rúk nechápavo, no s akousi čudnou bázňou voči nej. Chcel si ho tiež zabodnúť do hrude, no jej ruka ho zastavila.
A vtedy porozumel. Odrazu mu svitlo. Vedel, že je to Ľudská zloba. Teší sa z jeho hnevu a o to väčšiu radosť jej robí bezhraničná zúrivosť človeka - agresivita. Chce si ho odviesť. Preč. Tam, kde už bol.
Obkľúčila ho armáda antihumanistov. Nevzpieral sa, no nôž naďalej zvieral v ruke. Odviedli ho do Mizeriopolisu. Bez Ľahostajnosti. Bude musieť trpieť. A nebude môcť ani byť, ani žiť. Byť a cítiť bolesť - trpieť.
Vrátil sa medzi ľudí so zúfalým bezmocným výrazom na tvári. Slnko vyšlo, no nemali sa kam ukryť. Zničili ich nádej, že posledná obeť Ľahostajnosti ich možno zachráni. Ona však už skončila. Všetci cítili len utrpenie a Ľudská zloba sa celý ten čas bezcitne uškŕňala na skupinku tých, čo zostali trpieť v Brutálnej ulici. Antihumanisti nezdieľali jej zvrátený zmysel pre humor. Možno preto, že Jediný nebol poslednou obeťou. Démoni prázdnoty totiž nezahynuli, ale nezáležalo im na tom.
Tak teda, čo je nakoniec lepšie? Umrieť sám alebo umierať medzi ľuďmi? Chlapec zronene zavrešťal. Neľudský ľudia mu to prvé a lepšie neumožnili. A on už konečne chcel žiť. Ale nezabil sa. Ani tentokrát. Vrhol nôž znovu na Ľudskú zlobu, hoci vedel, že tým nikoho nezachráni. Ale ona predsa len zomrela. Premohla ju jeho nekonečná túžba žiť. Démoni prázdnoty a antihumanisti však naďalej boli. Už viac nebol Jediný.
A nebolo mu to jedno...

Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 4789

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.