Dark Heaven

Venujem Hekaté !

I.

Bol vo zvláštnej kruhovej miestnosti, v ktorej nebolo nič, len päť dverí. Vykročil a s nezničiteľnou istotou siahol po kľučke na dverách s číslom päť. Vošiel do príšerne zatuchnutej izby, v ktorej sa vznášali výpary z množstva sviečok. V tej hmle blikalo snáď stotisíc drobných svetielok. S neochvejným presvedčením vykročil vpred po ceste lemovanej svietnikmi a kahancami.

Všade naokolo kvapkal vosk, no on nemal čas byť vystrašený. Priamym krokom si šiel po odkaz. Nič o ňom nevedel, no musel ho dostať, aby uveril. Nič neočakával, iba šiel. Šiel a skleným pohľadom pátral pred sebou. Kráčal po dlhom červenom koberci. Jeho stopy boli tiché a vzduch, ktorý ním prechádzal, bol dráždivý. Nerobil si však starosti pre dusné prostredie. Nemal totiž telo. Nevrhal tieň, pretože on sám ním bol. Jeho duch bol priezračný a nemý, no zrak mu slúžil dostatočne.

Zastal priamo pred impozantným trónom, nad ktorým visela hrôzostrašná lebka dvojrohého pekelného démona. Na tróne sedela postava v dlhom čiernom plášti s kapucňou na hlave. V kostnatých rukách zvierala sviečku, ktorej svetlo slablo a mihotalo sa, ako v jemnom vánku. Dym, ktorý stúpal zo sviečky sa k nemu niesol ako hlas. Najskôr šepotajúci, postupne kričiaci. Agonický vreskot mu mátal omámené zmysly, no napriek tomu sa prinútil pristúpiť k trónu bližšie.

V tej chvíli si Smrť sňala kapucňu a on uzrel jej desivú tvár. Pohľad jej žiarivo červených očí v ňom vyvolal bezhraničnú hrôzu a namieste ho sparalyzoval. Nevnímal jej posmešný úškrn, keď elegantne sfúkla bezbranný plamienok. Ešte kým zmizol, zazrel meno, ktoré zažiarilo v útrobách sviečky a tie žeravé písmená sa mu navždy vryli do pamäte.

* * *

Brandon Roggers je mŕtvy. Prvé slová, ktoré mu preblesli mysľou, keď sa s hlbokým nádychom vynoril z bizarného sna. A bola to pravda. O pár dní mal ten chlapík pohreb.

Keď sa prebudil, zrak mu okamžite padol na hodinky. Svietili mu do očí a do tmy noci – tri číslice. 3:15. Nebol poverčivý, bol absolútny skeptik a pochyboval o všetkých tých paranormálnych javoch, ktoré považoval za fantasmagorické výplody nezdravej mysle. Avšak na zlomok sekundy, predtým, než odmietavo zavrtel hlavou, si pomyslel, že je na tom niečo čudné. Doteraz si totiž takmer nikdy od svojich siedmich rokov zásadne nepamätal, čo sa mu snívalo už akonáhle rozlepil oči. A nočné mory nemal už dobrých desať rokov. Tento sen však bol neskutočne živý, a ten obraz v ňom proti jeho vôli vyvolával zmätené a zmiešané pocity. Derren Doubt neznášal čudné veci. Vyhýbal sa im. Nikdy, ani na sekundu, by si nepomyslel, že i on sám je zvláštny.

* * *

Dal si studenú sprchu. Obliekol si svoj obľúbený zvyčajný šedý oblek a tmavú kravatu. Narýchlo zjedol dve hrianky s maslom, pohľadom preletel denné noviny a s hrdosťou sa zahľadel na svoj úspešný stĺpik Príbehov z reálneho života.

Po tom, čo sa v noci – nadránom prebudil, druhý raz už upadol do bezsenného blúdenia podvedomím. Vlastne nebolo tak celkom bezsenné, keďže sa včas ráno zobudil s blaženým úsmevom na tvári a so stoporeným údom. Nepríjemný pocit z nočnej mory sa pominul, hoci po celý zvyšok dňa mu v hlave zneli tie slová: „Brandon Roggers je mŕtvy.“

Vybral sa na bicykli do práce a jeho tvár priam žiarila spokojnosťou. Mieril do redakcie denníku The Best Tomorrow a mal totálne skvelú náladu. Nemal na to vlastne žiaden dôvod, proste sa zobudil s úsmevom, ktorý mu pekne zotrval na tvári, až kým nedorazil na námestie. Priamo pred budovou redakcie druhého najúspešnejšieho denníku v štáte (prekliati Amazing Times !), ležala mŕtvola v čiastočne zaschnutej mláke krvi.

Derren neveril vlastným očiam. Celé priestranstvo uzavreli fízli, ale bolo celkom jasné, čo sa stalo. Chudák Roggers spáchal samovraždu.

„Taká tragédia!“ ozval sa spoza jeho chrbta známy hlas.

Obrátil sa a so súcitom v očiach pozrel na Annie. Bola to jeho kolegyňa, mala na starosti Rady pre ženy. V očiach jej vycítil silný smútok.

„Je mi to ľúto.“ zašepkal Derren a objal ju okolo pliec.

Prudko sa rozvzlykala.

„On bol celkom sám!“ pišťala.

„Nemôžeš za to. Bol to dobrý chlapík, iba sa často frustroval. Šéf ho dosť zaťažoval tými uzávierkami, a tak... ale zvládal to. Bol síce veľmi mladý, ale bol fajn. Všetci sme ho obdivovali.“ chlácholil ju Derren, pričom mal neustále pred očami ten sen.

„Prečo?“ škriekala. „Chudák. Prečo to urobil?“

„To ani Boh nevie.“ odvetil Derren tľapkajúc ju po chrbte a bolo mu viac ľúto Annie, ako Brandona.

Bol presvedčený, že ten mladý bol na drogách a lietal v alkohole. Vedel, že to bol jeho hlavný mindrák, ale Annie to radšej nepovedal, aby ju príliš nerozrušil. Už beztak ju to veľmi ranilo. Bola citovo krehká. To sa jej ale nedalo zazlievať, veď dnešná krutá realita nejedného prinúti k slzám... Myseľ sa mu však neustále vracala naspäť k tomu snu. Mal pred očami tie sviečky, akoby to všetko znovu prežíval. Prežíval! Ten pohľad!

„Zanechal ti odkaz.“ riekla odrazu nečakane ostrým tónom, odtiahla sa od neho a zadívala sa naňho uslzenými, no vážnymi očami.

Pri slove odkaz sa Derren mimovoľne strhol. Priamym krokom si šiel po odkaz. Prižmúrenými očami na ňu pozrel a chytil ju oboma rukami za ramená.

„Aký odkaz?“

„Mal by si to vedieť ty, nie?!“ vybuchla odrazu. „Povedal si mu snáď niečo, čo by ho k tomu mohlo prinútiť? Odpovedz! Odpovedz mi, dočerta!“ kričala a mlátila ho do hrude päsťami.

Jej údery boli slabé, zato slová, ktoré povedala, pôsobili takmer účinnejšie ako rana pod pás.

Jemne ju od seba odstrčil a náhlivo sa rozhliadol okolo seba nevnímajúc jej vyčítavé a zmyslov zbavené výkriky. Napokon sa rozbehol k najbližším vyšetrovateľom a rovno sa spýtal na odkaz Brandona Roggersa.

Smrť. Ten chladný závan akoby na okamih preťal vzduch a zastavil čas na pár sekúnd, keď si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Neuvedomil si však, že čas sa medzitým znovu pustil do obehu a ten krátky výpadok, kedy celé okolie presiaklo akýmsi neuveriteľným hrôzostrašným pocitom, sa rozplynul eho vystrašenej mysli.

„... je mi ľúto pán Doubt, ale museli sme ho zabaviť ako dôkazový materiál.“ odpovedala mu policajtka – blondína s prísne stiahnutými vlasmi a chladným výrazom na tvári.

Odrazu veľmi túžil vedieť, čo vlastne znamenali tie sviečky, ten pálčivý pohľad... A prečo sa mu to celé snívalo. Veľmi dobre vedel, že sú to nezmysly. No nemohol zadržať tú náhlu dychtivosť po informáciách o tom, čo sa vlastne deje. Túžbu po odkaze, ktorý bol iba pre neho. Brandon sa totiž s nikým nebavil. Ani s Derrenom, ale občas sa naňho tak zvláštne úzkostlivo zadíval, akoby vedel, že zomrie. Ale teraz si Derren uvedomil ďalšiu vec, ktorú v tom pohľade dovtedy nevidel. Chcel mu zdeliť niečo skutočne naliehavé, ale nevedel nájsť tú správnu príležitosť. A nakoniec ho to stálo život, a tak Derren musí za každú cenu zistiť, čo sa vlastne deje.

„Čau Derren!“ pozdravil ho znenazdajky príjemný ženský hlas. „Myslím, že toto by si mal vedieť.“

Zdvihol sklonenú hlavu a zadržal dych. Pred ním stála Jenny. Tep sa mu prudko zrýchlil a zalialo ho to trápne teplo, ktoré mu stúplo až do tváre. Jenny Eweryová, filmové recenzie.

„Ahoj.“ povedal hlúpo a neprítomný pohľad mu skĺzol na jej čierne tričko.

„Našla som odkaz v Brandonovom PC. Vytlačila som ho a vymazala som ten súbor. Nečítala som ho, dokument sa volal IBA PRE DERRENA. Chceš si ho otvoriť tu alebo skočíme niekam na kávu, kde sa obaja uvoľníme z toho strašného zážitku?“ navrhla Jenny.

„Skvelý nápad.“ vyletelo z neho bez váhania a nervózne preglgol.

II.

„Patrím medzi Strieborných strážcov. Je to okultná sekta, ktorá má za úlohu ukrývať Tajomstvo života. Viem, že sa to ťažko počúva, ale ty si Omen. Viac Ti nemôžem prezradiť. Máš ťažkú Fatálnu úlohu, ktorú musíš splniť. Osloboď Dark Heaven! Veríme Ti!

Brandon „Observer“ Roggers

P.S.: Pomôže Ti Búrková pečať!“

„To je nezmysel!“ vykríkol Derren len čo list dočítal a podal ho Jenny, aby sa naň tiež pozrela.

„Možno by sme mali vyhľadať tú sektu. Pomôže nám to nájsť príčiny jeho smrti. Čo ak to naozaj nebola samovražda?“

„Kašlem na to! O to nech sa postarajú tí drbnutí fízli – oni čítali ten odkaz predo mnou. Je mi to jedno!“ rozzúril sa Deren.

„Oni majú falošný odkaz.“ povedala Jenny a zamračila sa.

„Ako to vieš?“ nechápal Derren.

„Som si tým istá. Mali by sme skôr rozmýšľať nad tým listom. Čo ak je to metafora?“

„To ťažko! Sú to blbosti! Sračky! Očividne si pred skokom dal poslednú dávku nejakého svinstva a nadrbal do editora tieto hovadiny. To je všetko.“

Sám tomu však neveril. Jeho celoživotné presvedčenie sa postupne rúcalo. Začalo to tým snom a teraz toto! Už nemal dosť síl, aby sa presviedčal, že je to všetko len náhoda.

„Musel byť triezvy, je to úplne bez chyby. Derren, on presne vedel, čo tým myslí. Je na tebe, aby si na to prišiel a ja ti s tým pomôžem. Mrknem sa na web a možno niečo nájdem.“ povedala a nečakajúc na súhlas sa vybrala domov.

Derren ešte párkrát prebehol pohľadom ten zvláštny odkaz, ktorý vyznieval tak naliehavo. Potom papier pokrčil, a predtým ako ho vyhodil do koša, ho roztrhal na márne kúsky. Tú správu sa pre istotu naučil naspamäť.

* * *

Mraky sa stiahli do zachmúrenej temnoty, až zatienili poslednú štvrť Mesiaca. Na nočnej oblohe sa kdesi v nekonečnej diaľke mihol nehlučný záblesk, ako predzvesť mohutnej búrky. Keď sa druhýkrát zablýskalo, silno zahrmelo a naraz sa bez varovania spustil hustý lejak, ako v tropickej džungli. Blesky sa striedali jeden za druhým a opusteným mestečkom sa preháňali náhle záplavy dažďa.

Na mestskom cintoríne, ktorý bol skrz na skrz obklopený nepriehľadnou hmlou, bola osamotená osoba. Bol to muž. Dážď a mrazivý vietor mu vôbec nevadili. Iba tam stál a vyplašene sa obzeral. Akoby sa odrazu ocitol na mieste, ktoré v ňom vyvolávalo príšernú hrôzu.

Naraz z ničoho nič vzbĺkol v obrovských plameňoch, ktoré neuhasil ani intenzívny dážď. Zmietal sa nad svojím hrobom a kričal tak nahlas, že sa jeho smrteľný vreskot ozýval celým mestečkom prehlušovaný hrozivými zvukmi búrky. Tento krik však porušil dogmatické pravidlo už len tým, že bol. Keď napokon utíchol, jeho duch sa rozplynul. Na náhrobnom kameni stálo meno – Brandon Roggers. Pod ním sa skvel pozlátený epitaf: „Zhaslo svetlo, Smrť stretlo...“

* * *

To ticho bolo značne znepokojivé. Hoci bolo poludnie, obloha bola ponurá a šedivá, akoby sa schyľovalo k strašnej búrke. Na konároch holých listnáčov krákali kŕdle krkavcov a vo vysušenom lístí na zemi sa hmýrili mokrou hlinou oblepené dážďovky.

Pred tou starou schátralou budovou stála drevená tabuľa s krátkym oznamom: SSS. Celý pozemok okolo toho hrôzostrašného domu bol ohraničený starodávnym kolovým plotom. Iba pri ceste do kopca, na ktorom zabudnuté opevnenie stálo, bola obrovská masívna brána obohnaná tŕním a zarastená pŕhľavou. Podvolila sa i slabšiemu tlaku a už len pri zadutí silnejšieho vetra sa pootvorila.

Dvaja ľudia v čiernych zimných kabátoch pomaly otvorili bránu a nenápadne vkročili na zdanlivo súkromný pozemok. Zakrádavo prechádzali po ceste zasypanej zvädnutým lístím a obklopenej burinou a obzerali sa naokolo. Dalo by sa predpokladať, že kedysi tú cestu lemovali strohé, no vkusné aleje a okolité svahy boli pokryté svetlozelenou trávou. Teraz však videli len tŕňové kry a bodľačie a na pláňach vtedajšieho parku bola už len znehodnotená blatistá pôda, na niektorých miestach popraskaná. Iste to zapríčinilo hromadné vyrubovanie stromov, pretože bolo vidieť i mnoho plesnivých pňov. Stromy tak nemohli zabrániť dažďovej vode aby tu spôsobila menšiu eróziu pôdy. Aj chodník, po ktorom kráčali bol plytký. Kamene pod lístím sa ľahko zosúvali po strmom kopci, a tak museli ísť opatrne. Celé okolie zobrazovalo veľmi skľučujúce prostredie.

Dvere dávneho panstva sa sami od seba rozleteli dokorán príšerne vŕzgajúc v absolútnom bezvetrí, ktoré práve v tej chvíli zavládlo. Derren a Jenny opatrne vošli dnu a dvere sa za nimi náhle zabuchli. Na pár minút sa ocitli v bezodnej tme a vo vlhkom chladnom povetrí sa vznášal nepríjemný hnilobný zápach.

Po tom sa zrazu v diaľke pred nimi rozsvietilo malé svetielko. Blikotajúce a zväčšujúce sa k nim blížilo sprevádzané pravidelným zvukom krokov. Všade okolo nich sa rozniesol šepot a čím viac sa približovala postava črtajúca sa vo svetle sviečky, tým sa nehlučné hlasy zintenzívňovali. Až keď to už bolo priam neznesiteľné, osoba pred nimi zastala.

Priamo pred nimi stál niekto v červenom plášti a v rukách držal bielu sviečku. Mal ho však oblečený naopak, pretože tam, kde mala byť tvár, bola zadná strana kapucne. Jednu ruku so sviečkou naklonil za chrbát a sviečku tajomným spôsobom sfúkol. Odrazu lúskol prstami a po celej chodbe sa rozhoreli fakle. Potom sa im obrátil chrbtom a tam kde mal mať temeno hlavy, bola jeho tvár. Jenny sa preľakla a vystrašene zhíkla. Derren nevydal ani hláska, no triasol sa na celom tele. Bolo to naozaj hrôzostrašné. Navyše, keď ten zvláštny muž bol slepý! Jeho prázdne oči sa zamerali priamo do tých Derrenových, akoby presne vycítil, kde sa nachádza. Keď prehovoril svojím pokojným hlasom, Derrena úplne zamrazil.

* * *

„Ste si istí, že skutočne viete, čo hľadáte?“

„Mysleli sme si, že toto je Sídlo Strieborných strážcov...“ odvážila sa ako prvá Jenny prerušiť dlhšiu odmlku, ktorá nasledovala po starcových slovách.

„Mysleli ste správne.“ riekol slepec tajomne a v jeho vráskavej tvári sa zračilo podozrenie. „Aký je však váš úmysel a ako súvisí s týmto opusteným miestom?“

„Zaviedol nás sem Pozorovateľ.“ vykĺzlo napokon z Derrena pevným hlasom.

Starý muž si v údive zakryl ústa a i neprestajný šepot na okamih stíchol. V tej chvíli si Derren všimol, že tie hlasy vychádzali zo starodávnych sôch chrličov, ktoré spolu s fakľami lemovali steny celej chodby. Teraz sa však nachádzali v skromnej vstupnej hale.

„Jeho meno je Brandon Roggers a zomrel len predvčerom v noci.“ dodala Jenny dúfajúc, že im ten chlapík poskytne nejaké informácie.

„Na civilných menách nám nezáleží.“ mávol rukou muž. „Ide len o titul, ktorý trvá celé roky. Ak je po smrti prvého nositeľa titulu stanovený ďalší, má prívlastok druhý a podobne. Lenže Pozorovateľ bol vždy len jeden a ten istý po celú dobu existencie nášho kultu. A on bol dokonca jedným z hlavných zakladateľov nášho rádu. Mal 150 rokov, keď zomrel. Bolo to pred päťdesiatymi rokmi.“

„Tomu neverím!“ nerozumel Derren.

„Koľko ste toho muža poznali?“ spýtal sa starec v červenom plášti.

„Asi dva mesiace. Áno, presne. Len v auguste nastúpil do redakcie The Best Tomorrow a už za tú krátku dobu si nás všetkých získal.“ pripomenula Jenny a nakrátko sa zamyslela.

„Možno to bol len duch mocného Pozorovateľa, ktorému sa podarilo sústrediť svoju poslednú energiu na zhmotnenie svojho astrálneho tela. Také zložité a náročné čary by však dokázal po smrti vynaložiť len ak niečo na Zemi nestihol splniť. Niečo veľmi dôležité. A ak správne predpokladám zanechal vám odkaz.“ vydedukoval ten čudný starec.

„Nemôžem veriť, že to bol len duch! Bolo to také skutočné!“ vzdychla Jenny, ktorá podľahla citom a rozplakala sa.

„Toto posledné posmrtné kúzlo býva vždy naozaj veľmi presvedčivé. Pravdepodobne použil telesnú podobu seba samého, keď bol vo veku toho nebohého mladíka.“ poznamenal záhadný muž.

„Kto vlastne ste, že tvrdíte také veci? Čo ak vám neverím ani slovo?!“ rozhorčil sa Derren.

„Som Dozorca, ale volali ma Backwalker – Chodec pospiatky. Osud mi zadal tento zvláštny druh mutácie, s ktorým som sa narodil. Ale ak mi neveríš, je to len na tvoju škodu. V tvojich očiach vidím, že ten odkaz patril práve tebe a poslanie, ktoré ti bolo zverené, je neľahké. Keď sa s tým však zmieriš a odmietneš pochybnosti, všetko bude jednoduchšie, hoci naďalej príliš zložité.“

A v tej chvíli si Derren s hrôzou uvedomil, že slepé oči nie náhodou hľadia priamo do tých jeho! Práve si totiž v mysli opakoval ten odkaz Bena Roggersa.

„Vy mi čítate myšlienky!“ preľakol sa.

„Som síce slepý pre tento svet, no mnohé iné, čo pre bežného človeka nie je viditeľné, vidím ja ako jasné svetlo z vyššej vrstvy tohto sveta.“ vysvetlil Backwalker.

„Vôbec vám neverím!“ skríkol zmätený Derren. „To je šialené! Nemôže to byť pravda.“

„Máš pravdu, v tomto svete je to len ilúzia. Avšak pravdu nájdeš pod povrchom konkrétnych vecí, kde sa skrýva veľmi dôležitý abstraktný svet.“ povedal mu Dozorca.

„Kde sú ostatní Strieborní strážcovia?“ zaujímalo Jenny a navonok pôsobila skepticky, hoci jeho slová ju naozaj znepokojili a ten stály šepot všade navôkol ju neustále znervózňoval.

„Sekta Strieborných strážcov sa rozpadla krátko po Pozorovateľovej smrti. Nevedeli sme sa dohodnúť na niekom zodpovednom, kto by ho nahradil a navyše nás veľmi mrzelo, že nás opustil práve v takej ťažkej chvíli. Ako vidíte, naše sídlo je obkolesené starým kolovým plotom, ktorý nás mal chrániť pred útokom Čiernych anjelov. Síce je to trocha stredoveký spôsob, ale náš kult si potrpel na česť a spôsoby predkov. No a keď nás práve v období smútku za Pozorovateľom napadli, mnohí zbabelo ušli, a to bol ich hlavný cieľ. Ja som sa zúčastnil tej beznádejnej bitky, no napokon nechali hŕstku z nás nažive a odleteli. V tej chvíli som práve ležal na zemi v bezvedomí, ale nebol som vážne poranený. Ostatní však utŕžili smrteľné údery, a tak zomierali v strašných bolestiach. Jediný som prežil a ľutujem, že som nemohol odísť s nim z tohto sveta plného krutosti. No osud zrejme chcel, aby som vám odovzdal tieto poznatky, a tak som tu.“ vyrozprával im Backwalker svoj príbeh s ťažkým srdcom.

Derrenovi sa odrazu vybavil ten zvláštny sen z minulej noci a znovu sa mu v útržkoch premietal v mysli. Dozorca jeho myšlienky zachytil a zúbožene hlesol.

„Beda tomuto svetu! Zhaslo svetlo, smrť stretlo... Veľká vojna sa blíži! Omen, musíš to zastaviť!“

Akoby zošalel. Začal hovoriť len v neurčitých útržkoch.

„Ako mám získať Tajomstvo života, keď ty si posledný zo sekty, čo ho ukrýva? Odovzdaj mi ho, ak mám naozaj podstúpiť tú Fatálnu úlohu mne predurčenú!“ rozkríkol sa zrazu Derren a hoci celkom nerozumel slovám, ktoré vyslovoval, cítil, že z jeho mimovoľných myšlienok plynie veľká dôležitosť.

„Hľadaj pomoc. Hľadaj pod povrchom. Nájdi...“

„Čo tým chceš povedať? A prečo som vlastne Omen? Čo to, dočerta, vlastne znamená?!“ naliehal Derren ako zmyslov zbavený.

„Blíži sa búrka. Objav Čiernu Čiaru. Choď a nájdi prielom. Sústreď sa! Zastav čas. DARK HEAVEN!“

Posledné slová zajačal hlasom cudzím, úplne vysokým a desivo naliehavým. Oči mu naplnilo prázdne beľmo a myseľ sa mu zahmlila. Fakle naraz zhasli a dvere do domu sa rozleteli. Vonku sa postupne rozpútaval dážď a začínala zúriť búrka. Jenny schytila strachom omámeného a stuhnutého Derrena a vybehla s ním na cestu. Keď sa obzrel, vo vstupnej hale videl už len tmu, no bol si istý, že Backwalker zmizol. Ale nie iba tak. V hlave sa mu premietalo, ako sa pospiatky vrátil cez chodbu späť do svojej komnaty, aby sa ukryl pred hroznou búrkou. Tvárou obrátený vpred a prednou časťou tela otočený k otvoreným dverám. Keby nemal na sebe ten šarlátový plášť, vyzeral by z diaľky, ako keby naozaj kráčal pospiatky. Derren to vedel, lebo dozorca sa mu zjavil v mysli. Utekal rýchlo a neprirodzene, ale veľmi presne a ani raz sa nepotkol. Plášť za ním tajomne povieval a jeho slabý šuchot splýval s ustavičným šepotom nehybných kamenných chrličov.

* * *

Keď Derren omámene otvoril oči, spolu s Jenny sedeli v aute, ktorým prišli na to miesto.

„Bála som sa, že si omdlel!“ vychrlila naňho Jenny benevolentne sa k nemu nakláňajúc, keď si všimla, že je už pri sebe. „Vliekla som ťa celou cestou dolu kopcom až k autu! Preboha živého, mal by si vážne schudnúť!“

Derren sa trpko pousmial. Bolo to prvýkrát odvtedy, keď v to osudné ráno cestoval do práce. Pri tej spomienke mu na tvári opäť zasadol pochmúrny výraz. Tá krv, to telo... Videl mŕtveho človeka, a hoci nie celkom skutočného, tá spomienka ho vydesila. Podarilo sa mu ju na chvíľu vyhnať z hlavy a nečakane sa ho zmocnil nekonečný pocit letargie.

„Kde to sme?“ spýtal sa ospalo s predstieraným záujmom, len aby neviazla reč.

„Len pár metrov od toho sídla. Pred hlavnou vstupnou bránou do mesta Dark Heaven.“ povedala mu.

Nasledovala krátka odmlka, počas ktorej si Derren hlbšie uvedomil to pravidelné klopkanie na strechu auta.

„Ešte stále prší?“ spýtal sa na úplnú samozrejmosť zo zvyku, aby bolo o čom hovoriť.

Jenny bezradne prikývla. Dvakrát po sebe mohutne zahrmelo a obaja sa nechcene strhli. A tak uznali za vhodné počkať v aute, kým búrka prestane. Tá však trvala celú noc, a tak zaspali s príjemnou predstavou, že ráno svitne svieže a obloha sa rozjasní.

* * *

V kostolnej veži trikrát odbila polnoc. Dunivý zvuk zvonca sa silno rozľahol po celom mestečku. V tej chvíli sa čas na okamih zastavil, kvapky dažďa ostali visieť vo vzduchu, mračná znehybneli a blesk zamrzol pretínajúc oblohu napoly. Presne na tom mieste sa tiahla kolmo na blesk vodorovná čierna čiara. Akoby niekto prerezal otvor v tomto svete a vytvoril bránu do Večnej ničoty.

Malý mestský kostolík bol naplnený hrôzostrašným tichom a zvnútra ho celkom presvietil zastavený blesk. Priamo pred oltárom stálo dievča celé v čiernom. Mala čierne vlasy, tričko a pohodlnú sukňu. Na nohách mala fialové pančuchy, ponožky s čiernymi a bielymi pruhmi a zablatené číňanky. Vo vlasoch mala krikľavo červenú mašľu. V tvári bola celkom bledá a šedozelené oči mala zvýraznené čiernymi tieňmi. Pery sýto-fialové a nechty nalakované načierno.

Zrazu sa ako prízrak začala vznášať a levitovať nad zemou. Ostala visieť vo vzduchu a na ústach mala prst, čím naznačovala a zdôrazňovala zákaz rušenia ticha. Nad ňou z ničoho nič vzbĺkli malé plamienky, ktoré začali vytvárať súvislé symboly. Bolo tam napísané: „Nerušiť posvätné ticho! Zachovajte pokoj a úctu. Toto miesto je oslobodené od Čiernych anjelov!“ Potom sa ohnivý nápis zmenil na slová, ktoré zrejme označovali názov toho miesta: „DOM TICHÝCH HLASOV“.

Z ničoho nič dievča rozprestrelo čierne krídla a začalo sa točiť okolo vlastnej osi v zúrivom rýchlom šialenom tanci. Oči jej blýskali omamnou bielobou. Čeľusť sa jej až abnormálne rozďavila a s tvárou obrátenou k stropu kaplnky začala vydávať príšerný diabolský vreskot, neustále sa pritom točiac. Aj svet okolo nej sa roztočil a všetky farby sa vytratili do čiernočiernej prázdnoty. Vtedy dievča ochablo a začalo padať do tej tmy, až kým sa celkom nevytratilo.

* * *

Derren sa prebudil so stiahnutým hrdlom a sípavo sa z plných pľúc nadýchol. Intuitívne vrhol pohľad hneď na hodiny v aute a čas mu takmer znovu vyrazil dych. Bola presne minúta po polnoci a on bol presvedčený, že pred malou chvíľou počul odbíjať kostolný zvon v Dark Heaven.

Vrhol pohľad na zadné sedadlá, kde ležala schúlená Jenny a chrápala. Mierne sa nad tým pousmial. Potom si pomyslel, že spí so ženou v jednom aute... Ale spánok ho premohol skôr, než sa jeho myšlienka rozvinula, a tentoraz ho čakala už len bezsenná noc.

III.

Vitajte v DARK HEAVEN!, so na uvítacej tabuli pred vstupom do mesta, ktorým bola starodávna brána v gotickom štýle.

„Myslím, že sme na správnom mieste.“ poznamenal Derren trpko.

Obaja neboli príliš nadšení týmto zapadákovom, ktorý bol celkom opustený. Napriek tomu mali veľmi nepríjemný pocit, z ktorého im naskakovala husia koža. Ako keby bola všade naokolo neprestajne citeľná prítomnosť niečoho skutočne skazeného a strašného. Niečoho, čo bolo ľudskému oku odopreté, pre svoj nadmieru odstrašujúci vzhľad. Čosi, čo akoby pochádzalo zo samotného pekla. Čosi ako Čierni anjeli... Ich znepokojujúci šepot sa vznášal v povetrí, dráždil ich zmysly a vyvolával v nich absolútny strach. Nie ako hlasy chrličov v Sídle Strieborných strážcov, ktoré vyvolávali skôr zmätok a chaos ako hrôzu. A táto hrôza sa im vyslovene zarývala až pod kožu. Každým ďalším krokom hlbšie do záhadného temného mestečka sa ich zmocňoval čoraz väčší strach. Nemohli sa však už obrátiť a odísť odtiaľ. Uvedomili si, že akonáhle vstúpili do Dark Heaven, padla na nich kliatba Zákonu smrti. Nebolo úniku.

Spustil sa náhly lejak a oblohu zahalili búrkové mračná. Toto počasie však zúrilo iba na území Dark Heaven a jeho okolí. Nebola to náhoda, samozrejme. Bol to jeden zo záhadných javov, ktoré sa vyskytujú práve na týchto paranormálnych miestach. Dark Heaven nebolo obyčajné mesto. Existovalo čosi ako hranica medzi dvoma svetmi. Medzi tým, v ktorom žijeme a tým, ktorý nepoznáme. A tá hranica bola na tomto mieste najtenšia, takmer nepatrná.

* * *

„Kde to, dočerta, vlastne sme?!“ povedal Derren, keď nakoniec zastali pred miestnym kostolom a on vedel, že je to práve Dom tichých hlasov z jeho sna.

Oboch striaslo a strach v ich vnútri znovu vzbĺkol, keď si naplno uvedomili to, čo vidia pred sebou. Stála tam monumentálna budova s vysokou vežou, no po celom jej obvode sa tiahla nekonečne hlboká priekopa široká zhruba osem metrov. Bola to čierna priepasť naplnená temnou prázdnotou, ktorá ich oddeľovala od jediného útočiska pred týmto pekelným miestom.

„Aj tak som už bola túto nedeľu v kostole.“ povedala si Jenny a obrátila sa chrbtom Domu tichých hlasov.

„Snívalo sa mi o tomto mieste.“ snažil sa ju zastaviť Derren.

„Nehovor! A ako sa tam chceš dostať?!“ poznamenala sarkasticky.

Derren na ňu vrhol vážny pohľad. Nakoniec sa nechala prehovoriť a spoločne prešli kostol po celom obvode, no žiadny most, či iný spôsob ako sa dostať na druhú stranu, nenašli.

„V tomto meste je určite dosť ďalších pútavých miest!“ zahlásila Jenny unavene.

„Máš pravdu.“ pritakal Derren. „Zaujímal by ma miestny cintorín. O ňom sa mi tiež prisnilo.“

„Úprimne dúfam, že okolo neho bude tiež podobná priekopa.“ zamrmlala Jenny túžobne a podvedome sa striasla od strachu.

Cintorín v meste padlých anjelov niesol temnú predzvesť nočnej mory. Presne ako vo sne bol pohltený hustou a nepriehľadnou hmlou. Práve vtedy, keď doň vkročili, v ňom panovalo absolútne a znepokojivé ticho. Chceli ho narušiť svojimi hlasmi. Otvárali ústa, no zvuky z nich nevychádzali. Pochopil, že na tomto mieste hovorené slovo nemá žiadnu moc. Aj viditeľnosť bola veľmi slabá. Museli sa preto riadiť ostatnými zmyslami a hlavne inštinktom, ktorý ich vystríhal pred prítomnosťou mnohých desivých a nebezpečných bytostí, ktoré sú schopné naplno využiť ich náhlu slabosť a nečakane sa nich vrhnúť. Preto boli veľmi ostražití a opatrne našľapujúc chrbtami k sebe sa presúvali po tom hrôzostrašnom mieste neuvedomujúc si, že beztak nemôžu narobiť žiaden hluk.

Vchod, ktorým prišili do cintorína sa im po čase rozplynul v šedej hmle a ich začínala postupne ovládať panika. Nebolo počuť vôbec nič, ani ich tiché kroky. Chceli sa odtiaľ dostať no boli načisto stratení v labyrinte hrobov a tmavých chodníčkov.

V tom sa odrazu priamo pred nimi postupne vyjasnila približujúca sa hrozivá silueta tmavej postavy, ktorá sa vznášala nad zemou. Mala široké čierne krídla a hrôzostrašné čierne oči. Čím bola bližšie, tým istejšie sa dali rozoznať obrysy známeho tela. Črty tváre zosnulého Brandona Roggersa sa znenazdajky javili už len pár centimetrov pred ich tvárami. Mal desivý škodoradostný úškľabok a desivý výraz naháňajúci hrôzu. Zdôrazňujem – skutočnú hrôzu! Brandon Roggers známy aj ako jediný Pozorovateľ Strieborných strážcov napokon prepadol do zatratenia a stal sa jedným z nich. Bol z neho Čierny anjel!

Jenny sa roztvorila čeľusť do nezvyčajných rozmerov v podvedomej snahe pomocou silného hlasového impulzu dať najavo svoj bezprostredný strach. Nevydala, pravdaže, žiaden zvuk, no jej pokus podnietil v Roggersovi agresiu.

Čierne oči mu zlostne zablýskali a nečakane sa vrhol na Jenny. Derren sa snažil odtrhnúť ho od nej a púšťal sa do neho, no bezvýsledne. Nakoniec mu Brandon uštedril silný omračujúci úder, ktorým ho zbavil vedomia. Potom vzlietol spolu s Jenny v náručí, a ihneď ako opustil hmlistú hranicu toho tichého miesta, vetrom sa rozozvučal jeho príšerný neľudský rev. Mračná sa začali znovu zbiehať a obloha sa pripravovala na ďalšiu búrku.

* * *

Derrena po čase zobudili kvapky dažďa na jeho tvári. Pretrel si oči a otvoril ich, no nevidel nič len hmlu. Napriek tomu sa mu zdalo, že atmosféra je odrazu uvoľnená a pokojná, akoby sa mu to celé iba snívalo. Vedel však, že to tak nie je, lebo ešte stále cítil na tvári pálčivú bolesť prenikajúcu až do okraja jeho vedomia. Brandon sa nielenže stal anjelom a jeho telo ožilo v temnej dokonalosti, ale tiež dostal nadpozemskú moc.

Dážď akoby sa rozhodol zmyť všetok smútok a prach z toho nešťastného miesta. Obloha sa chcela zrazu do krajnosti vyplakať a vyplaviť tak svoj zármutok nad týmto svetom. Ostala len melanchólia a zvláštny nadnesený pokoj.

Ticho pred búrkou, pomyslel si Derren trpko, a práve v tej chvíli dážď zreteľne zosilnel a na nebi sa hneď zo dva razy mohutne zablýskalo. Derren z posledných síl vstal zmorený únavou a neschopný si vôbec uvedomiť, aké nešťastie sa mu práve prihodilo. Prišiel o Jenny, pričom ani nemal možnosť prejaviť jej svoje zmiešané pocity s túžbou a nádejou, že mu ich láskyplne a dôverne opätuje. Nedokázal ani len uveriť tomu, čo zažil. Bol príliš slabý, aby konečne pochopil, že to všetko je reálne. Rovnako skutočné ako aj príbehy, o ktorých píše s overenou istotou, že sa naozaj stali. Ba ešte omnoho viac. Dokonca také ozajstné, ako on sám.

V zmesi dažďa a hmly, ktorá tvorila okolie, zazrel postavu. Tentoraz to nebola osoba s čiernymi krídlami, ale jednak sa približovala smerom k nemu. Bola zhrbená a stareckým krokom mu išla naproti. Podopierala sa paličkou a v druhej ruke držala starý hrdzavý a celkom deravý dáždnik. Derren sa triasol od zimy, pretože za tú chvíľu celkom zmokol. K tej podivnej siluete však necítil žiaden odpor. Ba priam očakával, že za ním príde a vľúdne sa mu prihovorí, hoci vedel, že na tomto mieste sotva. Avšak...

Keď rozoznával senilné obrysy jej zvráskavenej tváre, do mysle sa mu votrel milý a dobrosrdečný hlas. Spočiatku si nepripúšťal, že sa tej záhadnej starene podarilo prelomiť ticho toho prekliateho miesta. Veď mala predsa zatvorené ústa! Ale tie upokojujúce slová boli príliš neodbytné.

„Drahý chlapče, čo tu hľadáš?“ oslovila ho tajomným spôsobom.

„Prepáčte, úplne som stratil pojem o čase...“

Zhrozene si zakryl ústa a uvedomil si, že ich po celý čas neotvoril. S tou starou pani sa zrejme zhováral telepaticky. Doľahol na neho strach z neznámeho pocitu, no upokojujúci hlas stareny v ňom postupne rozptýlil všetky obavy. Akoby sa na tomto mieste zrazu nikdy nemohlo stať nič zlé a desivé.

„Za pätnásť minút nastane polnoc.“ riekla odrazu nečakane k veci. „Buď pripravený! Všetko zvládneš, aj Fatálnu úlohu, ak v tvojom srdci prebýva dostatok nádeje. Moje meno je Fate a ty si moje dieťa. Nože poď ku mne ukryť sa pred tým hrozným počasím.“

Bez najmenších pochybností podišiel bližšie k starene a ona mu podala dáždnik, aby sa nemusel krčiť, pretože bol dvakrát taký vysoký. Aj napriek tomu, že bol deravý a za normálnych okolností by s ním v takom daždi dopadol asi ako zmoknutá fretka, neprenikla cezeň ani kvapka vlhkosti. Ba dokonca ani z iných strán ich neohrozoval útočiaci dážď poháňaný silným vetrom. Navyše zo stareny vyžarovalo príjemné teplo. Podal jej ruku a usmial sa. Derren bol osudové znamenie a jeho matka bola samotný osud! Cítil sa nepremožiteľný.

* * *

Zaviedla ho na veľmi zvláštne miesto v Dark Heaven. Bol to mestský park a na rozdiel od cintorína sa v ňom už mohli dorozumieť ústne. Čo však bolo čudné – obaja videli všetko doslova úplne načerveno. To znamená, že ich zrak im sprostredkovával z neznámeho dôvodu iba odtiene červenej a bielej, akoby bolo celé okolie zaliate krvou. Na každého, kto by tam vkročil a zacítil tú zmenu, by všetko pôsobilo neskutočne desivo. Derren sa však vôbec necítil vystrašene. Po boku Fate sa mu to zdalo celkom prirodzené.

„Prečo sme sem prišli?“ opýtal sa jej nahlas neuvedomiac si, že už nemusí márne preťažovať hlasivky v pokuse vydať zo seba akýkoľvek zvuk.

Ešte stále pršalo a pred dažďom ich naďalej chránil ten zázračný deravý dáždnik. Fate mu odpovedala telepaticky.

„Aby si mohol splniť Fatálnu úlohu, musíš spoznať toto miesto.“ riekla a jej červené oči sa mu vštepovali do vedomia ako dva žeravé uhlíky.

„Mám objaviť Tajomstvo života?“ chcel vedieť Derren.

„A poraziť Zákon smrti, aby si sa odtiaľto mohol dostať a zachrániť svoju milú aj celý Dark Heaven. Na to potrebuješ zastaviť čas, zachytiť Čiernu čiaru a vstúpiť cez ňu do Večnej ničoty, aby si tam našiel Búrkovú pečať. Tá ti pomôže objaviť Tajomstvo života a oslobodiť duše zosnulých v Dark Heaven, čo je zároveň tvoja Fatálna úloha.“ vysvetlila mu zložito, no on sa zrazu cítil, akoby všetkému chápal a nepotreboval viac vedieť.

Keď Fate zmizla, v mysli sa mu opakovali pomätené slová Backwalkera, ktoré preňho postupne nadobúdali zmysel. Zrazu presne vedel, ako má zastaviť čas.

IV.

Vo veži Domu tichých hlasov odbila pravá polnoc a trojitý úder zvonu sa rozozvučal celým mestom. Obloha neustále kropila dažďom mesto pod sebou čoraz hustejšie. Búrka sa rozzúrila a blesky pretínali nebo jeden za druhým, až vznikala desivá pavučina bielych svetiel na pozadí matných oblakov. A práve v tej chvíli, keď posledný raz zaznel polnočný zvon na rozlúčku s predošlým dňom, sa zjavil gigantický priam transcendentný hrom.

Derren zatvoril oči a tleskol dlaňami, čím prehlušil aj hukot nebeskej klenby. Nastalo absolútne ticho. Nadvihli sa mu viečka a oči mu celkom zosiveli, až mu z nich neostalo nič iné, iba prázdne očné buľvy. Podarilo sa mu zastaviť čas. Už sa musel len koncentrovať, aby bol schopný pohybu v prostredí, ktoré akéhokoľvek pohybu, či chvenia – skrátka prejavu života – schopné nebolo. A to z jednoduchého dôvodu. Priestor sa zasekol iba v jedinom okamžiku času. Tým pádom nedokázal zaznamenať zmenu v reálnom svete. Keďže sa však sám Derren nachádzal v svete nadprirodzenom, mal možnosť pohybovať sa nezávisle od sveta, ktorý je považovaný za reálny a bežný. Musel sa však najskôr prispôsobiť.

Urobil prvý krok. Pohľad mal síce nijaký, no predsa vnímal okolie. Postupne sa blížil k svojmu cieľu. Nebolo ťažké objaviť zreteľnú trhlinu medzi týmito svetmi zvanú Čierna čiara, ktorá vedie do Večnej ničoty. Keďže sa však nachádzal mimo reálneho sveta vo svete nereálnom, ktorý však úzko súvisí s tým ozajstným, všetko naokolo bolo naopak. Teda vlastne iba farby. Obraz miesta, kde sa práve nachádzal bol invertný voči skutočnosti, takže obloha nebola čierna, ale biela. Nadpozemský hrom ostal visieť vo vzduchu, akoby vo virtuálnej podobe. Bol čierny a trojrozmerný. A práve on bol tou hranicou, ktorá zreteľne oddeľovala tieto dva svety – čierny od bieleho. Konkrétny od abstraktného. Ostávalo mu už len prostredníctvom Čiernej čiary vkročiť do Večnej ničoty, ktorá takmer nijako nesúvisela s týmito dvoma svetmi. Bola len akousi priepasťou medzi nimi, ktorá pohlcovala všetko živé. Derren však bol dosť silný na to, aby jej odolal. Teda, bol o tom aspoň presvedčený...

Príťažlivosť tú síce tiež mala hranice, no aj tak sa mohol vzniesť priamo k blesku a vojsť doň. Predtým však musel sústrediť veľa svojej novoobjavenej magickej energie, aby sa mu podarilo levitovať. Keď sa napokon už vznášal pred Čiernou čiarou, sama ho pohltila do svojho vnútra, ako náhle sa uvoľnil a odovzdal sa jej.

Zrazu sa ocitol vo Večnej ničote. Zovšadiaľ ho obklopovala ťaživá prázdnota. Všade naokolo bola len čierna tma. Vyvolávala v ňom úzkosť a ničila jeho vnútornú istotu. Absorbovala ho do svojho centra skazy.

Tu zrazu zacítil auru niečoho mocného, čo narúša túto bezhraničnú beznádej a temnotu. Vybral sa tým smerom, odkiaľ k nemu doliehala čarovná moc toho predmetu netušiac, že Čierna čiara sa za ním kúsok po kúsku zatvára. Nevidel vôbec nič, no napriek tomu cítil prítomnosť tej zvláštnej veci. Orientoval sa výhradne pomocou svojho novonadobudnutého zmyslu. Bolo to dosť náročné, no on predsa len veril svojej čerstvej schopnosti.

A naozaj, odrazu zacítil v rukách dotyk čohosi malého a kovového. Zovrel to v dlani a obzrel sa, no bol už navždy uzavretý vo Večnej ničote. Postupne sa ho zmocňovalo zúfalstvo, no vďaka tej veci cítil nádej vzdorovať. Vedel, že niekde musí byť hranica. Veď predsa zastavil čas! Alebo žeby sa jeho neprítomnosťou v oboch svetoch čas znovu pustil do obehu?!

Už začínal pociťovať silné pokušenie vzdať sa, keď tu zazrel ešte drobný záblesk svetla. Podišiel bližšie a teraz už jasne videl stálu žiaru Bielej čiary, ktorá sa však skutočne zmenšovala. Bez váhania sa k nej začal náhliť, hoci sa mu naďalej čoraz viac strácala pred zrakom.

Zavrel oči a skočil. Necítil vôbec nič. Vlastne cítil na svojom tele kvapky dažďa, no to si uvedomil až po chvíli. Postupne sa mu začal zbystrovať aj sluch a zachytil k jeho ušiam doliehajúce zvuky búrky. Nadšene otvoril oči plný očakávania a radosti z toho, že to naozaj zvládol. Úsmev mu však zamrzol na tvári. Uviazol totiž v Sekundárnom svete.

Otvoril ľavú dlaň, v ktorej mu ležal strieborný prsteň v tvare skrúteného blesku. Búrková pečať. Pochopil, že blesk bol kruhovitý z toho dôvodu, že znázorňoval nekonečnú temnotu, ktorú v sebe ukrýva. Prsteň mal v sebe omnoho mocnejšiu silu. Bolo ňou Tajomstvo života. Fatálna úloha ešte stále nebola splnená a Derren nevedel prísť na to, ako sa dostať späť do skutočnosti Primárneho sveta.

Pobral sa teda do mestského parku, lebo podľa slov Fate vedel, že práve tam má uskutočniť svoju Fatálnu úlohu. Ľahol si na lavičku pod jeden strom s hrubým kmeňom a viečka sa mu začali zatvárať. Ešte predtým si však všimol, že všetko vidí načerveno a nie naopak - namodro, ako by v Sekundárnom svete vidieť mal. To ho však dlho netrápilo, lebo za okamih stratil vedomie a upadol do nepokojného spánku. Vtedy sa k nemu začali zakrádať bytosti, ktoré žijú iba v Sekundárnom svete, pretože v tom Primárnom zahynuli – duše zosnulých...

* * *

Muž v čiernom plášti s čiernymi krídlami a čiernymi očami sa práve nachádzal v Žalároch nefritovej noci. Vykračoval si pomedzi rady klietok po chodbe, ktorú osvetľovala neznáma zelená žiara. V každej z tých klietok sa nachádzali ženy. Ženy, ktoré žili v tom meste, alebo ho len prišli navštíviť predtým, než sa z neho stalo peklo na Zemi. Boli zmučené pravidelnou tortúrou a ich tváre mali výrazy plné zúfalstva. Iné mali v očiach prázdnotu, lebo z nich už Čierni anjeli pohltili všetok život. Boli iba sexuálnymi objektmi pre tie masochistické beštie, akými sú tieto netvory. Čierni anjeli boli síce astrálne bytosti, no mali fyzické telá, aby mohli napádať protivníkov aj po tejto stránke a ničiť ich telesné schránky. Zároveň mali aj pohlavné potreby, ktoré hromadne ukájali najmä prostredníctvom sadistických orgií. Čierni anjeli ako abstraktné kreatúry nemajú pohlavie, no pri zhmotnení si zvolili mužské, aby tak mali prevažne zápasnícky stavané telá.

Bývali Pozorovateľ Strieborných strážcov mieril priamo k najnovšiemu úlovku. Obeťou bola žena veľmi dobre postavy, blondína s príjemnou tvárou a vyzývavým poprsím. Meno a ďalšie informácie – nepodstatné. Presne tieto údaje sa odohrávali v jeho temnej zvrátenej mysli počas chôdze.

Zastal pred jej klietkou a odomkol ju. Vošiel dnu a zamkol za sebou. Jenny sa naňho vrhla plná zúrivosti, vrieskala a škriabala ho ako neskrotná šelma v snahe zneškodniť toho devianta, ktorý sa ju chystal znásilniť. Jej agresívne správanie v ňom však len vystupňovalo erotickú túžbu a vzrušenie. Kopla ho do rozkroku a on jej znemožnil ďalší pohyb jediným mávnutím ruky, vďaka čomu vytvoril magickú nadvládu nad jej osobou. Hodil ju na posteľ, ktorá bola v rohu klietky a pripútal ju k nej putami. Jenny soptila, no hnev ju prešiel a po chvíli ju opustili sily. Brandon jej znovu vrátil pohyb. Pociťovala, ako jeho úd preniká do nej. Udieral ju do tváre, bil ju po tele a vysával z nej život. Strhla sa, keď do jej tela vniklo horké semeno diabla a plakala so srdcom až po okraj naplneným žiaľom a bezmocnosťou.

* * *

„NIÉÉÉ!“ zvreskol Derren nešťastne.

Jeho vlastný hlas ho prebudil z tej nočnej mory, o ktorej vedel, že je nanešťastie skutočná. Po tvári mu stiekol prúd sĺz, ktoré mu zahmlievali zrak. Triasol sa a šepkal.

„Oslobodím Dark Heaven. Oslobodím Dark Heaven. Oslobodím Dark Heaven...“opakoval stále dokola.

„Prečo o tom pochybuješ?“ ozval sa známy hlas.

Pretrel si oči. Pred ním stála Fate a za ňou zástup mŕtvych, ktorých priesvitné telá sa záhadne vznášali nad zemou.

„Kto ste?“ opýtal sa váhavo.

„Sme zosnulý a potrebujeme tvoju pomoc! Použi Búrkovú pečať a zachráň nás!“ riekla Fate.

„Ako to, že som ťa videl aj vtedy v Primárnom svete?“ nerozumel Derren.

„Lebo toto miesto je spojením medzi dvoma svetmi a iba tu môžu duše zomrelých požiadať o pomoc a spojiť sa s tými, čo sú nažive.“ vysvetlila mu Fate.

„Som teda duch, keď som vo vašom svete?“ chcel vedieť Derren.

„Nie si, pretože Búrková pečať ťa ochránila pred smrťou vo Večnej ničote. A teraz choď a vráť sa to inverzie nášho sveta.“ prikázala mu so smutným úsmevom na tvári.

Na viac sa nepýtal. Vedel, že musí vkročiť do Čiernej čiary a vo Večnej ničote nájsť Bielu čiaru. A vedel tiež, že to vôbec nebude ľahké, aj keď má v ruke Búrkovú pečať...

* * *

Ešte predtým, než vkročil do Večnej ničoty, sa zhlboka nadýchol. Vstúpil do Čiernej čiary a objavil sa v tme. Keď si však nastokol prsteň v nádeji, že mu pomôže nájsť Bielu čiaru, všetko naokolo sa zmenilo naopak. Večná ničota bola odrazu oslepujúco biela a ešte stiesňujúcejšia.

Keď Derren zastavil čas, ocitol sa v Sekundárnom svete, pretože jedinou cestou do Večnej ničoty je Čierna čiara a jedinou cestou späť je Biela čiara. A do svojho sveta sa mohol vrátiť práve cez Večnú ničotu. Pátranie mal však teraz omnoho ťažšie, pretože v žiarivej bielobe, ktorá ho obklopovala, mal nájsť Bielu čiaru.

Zrazu však pochopil, že Búrková pečať mu môže pomôcť. Nechal sa viesť smerom, ktorým prúdila jej sila. Zrazu zastal v centre jej magickej moci. Zaviedla ho presne na miesto, kde sa mala zjaviť Biela čiara, aby ju pohltila Búrková pečať, a aby tak už nebolo cesty preč z Večnej ničoty.

V tom zacítil Derren, ako ho zasiahol blesk a upadol do stavu, kde jeho myšlienky neviazane hýrili a on nebol schopný vnímať nič pozemské. Dlho bol v tomto stave, až kým ho zvláštny a nadnášajúci pocit nirvány opustil, a on znovu nadobudol pojem o čase a o veciach skutočných. Vedel, že spolu s Bielou čiarou bola zničená aj Čierna čiara, a tak nikoho už nemohla ohrozovať táto priepasť medzi dvoma svetmi zvaná Večná ničota. To bol koniec búrky na Temnom nebi...

V.

Auto nemenovanej značky patriace reportérke Jenny Eweryovej z denníku The Best Tomorrow kopírovalo dráhu diaľnice, po ktorej cestovala domov. Vedľa nej sedel spolujazdec Derren Doubt s hlavou v oblakoch a zasnívaným výrazom na tvári. Takto sa tváril už od chvíle, kedy opustili mestečko Dark Heaven, do ktorého sa nemienili nikdy vrátiť. Nepovedal ani slovo odkedy zachránil ženu svojich snov a nemala mu to za zlé, no začínala jej dochádzať trpezlivosť. Ničomu nechápala.

„Čo sa tam vlastne, dočerta, stalo?!“ vyrútila sa na neho, pričom podvedome pevnejšie zovrela volant.

„Vieš, za všetko môže ten prsteň.“ odvetil úplne bez života.

Po dlhšej odmlke pokračoval.

„Duše v Dark Heaven sú v bezpečí, no to miesto asi nikdy neopustia. Chráni ich Tajomstvo života.“ vysvetlil, no Jenny len nechápavo krútila hlavou.

„Nerozumiem ti ani slovo.“ povedala úprimne.

„Sú v Dome tichých hlasov, kam nevkročí žiaden Čierny anjel.“ hovoril ďalej bez ohľadu na to, či dávajú jeho slová pre iných zmysel. „Stráži ich vodkyňa Čiernych anjelov – Sandra. Zložila dohodu, ktorú potvrdila Búrková pečať. Na nejaký čas zrušila Zákon smrti, aby sme my dvaja mohli opustiť Dark Heaven, no potom ho opäť obnovila. Povedala mi, že nemožno úplne zničiť Zákon smrti, pokiaľ existuje Tajomstvo života. Sú to vlastne nekonečné hodnoty. Fatálna úloha splnená – znovu som navrátil tomu miestu rovnováhu, no zlo sa vždy bude snažiť o jej deštrukciu. Čierni anjeli sa búria a situácia je vyhrotená. To sa náš však netýka – zatiaľ.“

„A čo tie ženy v Žalároch nefritovej noci?“ chcela vedieť Jenny.

Z jeho mlčania sa však dovtípila, že ich nepostihol práve najveselší osud. Nakoniec je lepšie, že sa to nedozvedela. Sandra ich dala všetky povraždiť ako trest pre Čiernych anjelov za to, že jeden z nich znásilnil ženu vyvoleného.

„Z toho bude skvelá reportáž, čo myslíš?“ navrhla.

„Nie.“ namietol. „Tomu by nikto neuveril a už vôbec nie ja sám. Radšej o tom napíšem poviedku. Venujem ju Brandonovi Roggersovi.“

Od tej chvíle obaja mlčali až do rána. Jenny odstavila auto niekde ďaleko na krajnici a to, čo sa dialo potom, už do tohto príbehu nepatrí...

* * *

Obloha bola čarovná a hviezdy žiarili ako veľkolepé svetlá noci bdejúce nad celým svetom. Znovu sa spustil dážď, aby zmyl všetku neprávosť a krivdu. Zástupy Čiernych anjelov vznášajúcich sa vo vzduchu obkolesili obvod Domu tichých hlasov. Na čele s Pozorovateľom a v sprievode rituálnych aktov obety uvrhli svoju vodkyňu do priepasti, ktorá ako jediná bola prehliadnutou bránou do Večnej ničoty, z ktorej však už nie je úniku... A rozpútala sa anarchia.

Koniec