Palantir
oddělovač

Uplakané brehy Dunajca

Literatura > Povídky > Vidoucí 2007 | 08. 08. 2007 20:00:00 | autor: Harv

Uplakané brehy Dunajca Deti sa pousádzali okolo jej širokej sukne. Natŕčali uši, nechceli si nechať ujsť čo i len slovko jej rozprávania. Stará mater mala tvár počmáranú vráskami, ruky zošúverené ako pokrčený papier. Pomaly, slávnostne, začala odvíjať svoj príbeh.
"Stalo sa to dávno, pradávno, keď ešte ani môj pradedo nebol na svete. Tatry sa však pevne týčili nad Červeným kláštorom a Dunajec neúnavne sprevádzal vodu do mora. Ibaže, tam, kde dnes stoja storočné vŕby, vtedy stáli ešte len drobné stromčeky. V tých rokoch žil Spiš vo veľkom strachu. V noci sa v miestach, kde sa tvoria najväčšie víry, zjavovala nádherná žena. Volala sa Tamara. Spievala očarujúcu pieseň, ktorá pltníkov zvádzala z bezpečnej cesty. Svoju záhubu našli v skalách..."
Tamara ležala v perinách. Tvár mala spotenú. Dala život dieťatku. Nádhernej tmavovlasej Jaroslave. Držala ju v náručí. Bezbranné stvorenie, ktoré sa za chvíľku stalo celým jej životom. Do izby vstúpil Juraj, jej muž. Zahľadel sa na dievčatko. Chvíľu pátravo skúmal jej črt
y. Potom mu do tváre vstúpila zúrivosť.
"Koho je to decko? Vrav, lebo ťa na mieste zabijem..."
"Tvoje," šepla Tamara.
"Moje? Tak moje hovoríš? Prečo má potom čierne vlasy a čierne oči? Si plavovláska... máš modré oči. Ja takisto...
"Môj strýko z Levoče je tiež tmavý. Môže to mať po ňom."
Muž vyceril zuby.
"Ja ti poviem po kom to má. Po svojom otcovi, s ktorým si sa skurvila, napriek tomu, že si moja žena."
Tamare poklesli ramená, sklonila hlavu.
"Krivdíš mi."
"Prestaň sa vyhovárať. Celá dedina sa mi bude smiať
Tamara si uvoľnila ľavý prsník. Dievčatko však odmietlo jej mlieko.
"Čo to robíš?" vyštekol muž.
"Kŕmim ju... Ale nechce."
"Zmizneš z môjho domu. Hneď ako budeš vládať."
"Zdravím ťa, Tamara... Si nádherná, vieš?"
Stál pred ňou muž v tmavom plášti. Nevidela mu do tváre. Mala z neho strach ale zároveň ju priťahoval. Cítila jeho mágiu, silu, jeho vôňu. Keď dotkol jej stehna, privrela oči. Stúpal vyššie a s jeho rukou stúpalo aj jej vzrušenie. Z vnútra tela sa vydral hlboký ston. Vedela, čo ju čaká. Vedel
a, že sa neubráni. A vlastne... Ani sa brániť nechcela.
Nežne ju položil na zem, vnímala jeho jazyk na svojom krku, v ústach, na prsiach, na bruchu... Všade. Zvíjala sa v jeho náručí, Z diaľky počula, ako niekto kričí. Uvedomila si, že je to jej hlas. Vnikol do nej. Nevedela, kde sa končí jej telo, nevedela, ako ďaleko sa dá zájsť. V neuveriteľnom tempe mu vychádzala v ústrety, obchádzala ju triaška. Nakoniec zacítila horúčavu, prudko stúpajúcu do hlavy. Nemohla sa hýbať, nemohla dýchať... Jačala.
Pomaly sa prebúdzala do nového dňa. Sen jej unikal pomedzi prsty. Mala pocit, že ho snívala už veľakrát. Niekedy sa jej zdalo, že nemôže byť obyčajný. Bol vzrušujúci, stále cítila zrýchlený tep svojho srdca.
Prebral ju Jaroslavin plač.
Túto noc prespali v senníku. Slnko cez deň rozžeravilo zem, takže nevychladla ani v noci. Nebola im zima. Tamara však vedela, že skôr či neskôr ich spod holého neba vyženie jeseň.
Vzala malú do náručia.
"Tíško, moja krásna."
Ponúkla jej svoj prsník. Jaroslava však znova odm
ietla. Tamara sa začínala obávať.
"Prečo nepapáš? Mliečko je mňam... Keď nebudeš papať, nebude z teba švárna dievčina."
Jaroslava sa však len smutne dívala na svoju mamu. Na bradavku ani len nepozrela.
Tamara si sklamane povzdychla. Zabalila malú do bat
ôžka, vyložila si ju na chrbát. Rozhodla sa vyraziť do lesa, pohľadať niečo na raňajky. Zrazu začula zúrivý hlas.
"Hej ty... vypadni odtiaľto, striga!"
Prekvapene sa otočila. Chcela sa uistiť, či tie slová patrili jej. Zbadala postaršieho chlapa, v ruke držal hrable. Nechápala, prečo ju tak nazval.
"Prepáčte..." začala.
"Vypadni, aj s tým satanovým deckom," skočil jej do reči.
"Jaroslava nie je satanovým deckom. Je moja a môjho muža."
"V noci sa k tebe do izby zakrádal samotný diabol. Videli ťa s ním."
Tamara sa preľakla jeho slov. V mysli sa jej náhle objavil temný muž, ktorého poznala v svojich snoch. Noc čo noc s ním prežívala slastné milovanie. Rozutekala sa pred tou spomienkou. Akoby, keď bude dostatočne rýchla, mohla utiecť svojmu osudu.
Rozpršalo sa. Tamara blúdila lesmi, hľadala pre nich prístrešie. Nakoniec sa doplazila až k Dunajcu. Hladina bola nepokojná, bičoval ju dážď. Voda sa vzdúvala, búrila. Vysoko nad riekou zbadala dieru v skalách.
Začala sa štverať k dutine. Výstup bol nebezpečný. Opatrne posúvala ruky vyššie a vyššie, silnými nohami sa zapierala do priehlbiniek v kamennej stene. Hlboko pod ňou na ňu čakala divoká riava. Batôžtek s Tamarou sa kýval zo strany na stranu.
"Vydrž ešte chvíľku... Za chvíľku sme v suchu..." šepkala vi
ac sebe ako Jaroslave.
Vyčerpane dopadla na zem. V jaskyni bolo chladno, ale vďakabohu aspoň sucho. Vyvliekla malú z premočených handier. Šúchala jej ľadové telíčko, dýchala na ňu horúci vzduch. Bola úplne potichu, nevydala ani hláska. Tamara bola zdesená. Bála sa ako ešte nikdy v živote.
"Neumieraj, dievčatko. Nemôžeš mi to urobiť. Ľúbim ťa..."
Pokračovala v trení, snažila sa vliať do drobných nožičiek a ručičiek život.
Nakoniec sa Jarka rozplakala. Pre Tamaru to bol ten najkrajší zvuk. Pritisla si ju na prsia, pomaličky ju hojdala. Začala spievať uspávanku, ktorú počula od svojej mamy. Dievčatko sa upokojovala. Pieseň sa jej páčila. Tamarin hlas sa šíril po celej jaskyni. Vnikol do priepasti na konci jaskyne, stúpal škárami až k nebesám. Počúval ju každý. Kvety na chvíľku zabudli rásť, mravce sa prestali naháňať za potravou a pavúk sa bohvieprečo zľutoval nad muškou. Všetko spomalilo. Začul ju aj pltník, ktorý táboril neďaleko jaskyne. Tamarin nádherný hlas v ňom vyvolal spomienky prvé dievča, s ktorým sa ukryl do machu. Lákalo ho to k nej. Nemohol odolať.
Tamara dospievala. Videla, že Jaroslava spokojne odfukuje. Aj ona sa uložila na spánok. Dcérku držala v náručí. Pomaličky sa prepadla do sna.
Opäť ho zbadala. Znovu v nej vyvolal tie pocity. Videla jeho oči... Boli Jaroslavine.
"Ty si jej otec..."
Prikývol. Tamara klesla na zem.
"Odpusť... Musel som. Si tá pravá."
"Pravá na čo?"
"Nato, aby si vychovala moju dcéru. Moju nasledovníčku."
"Ako ju mám vychovať? Nemáme kde bývať, čo jesť..."
"Rád by som ti pomohol... Nemôžem..."
"Tak prečo si stále v mojich snoch?"
"Aby som ti v tom správnom okamihu povedal - vstaň!

Tamara sa prebudila. Vykríkla.
Skláňal sa nad ňou muž. Vyskočila na nohy, rozutekala sa k stene.
"Stoj maličká, poď k oteck
ovi..."
Muž na ňu ceril svoje dva zuby. Napriek tomu, že sa staroba do jeho tela stihla poriadne zahryznúť, ruky mal veľké a silné ako lopaty. Tamara v zúfalstve hľadala nejakú zbraň. Chlap sa k nej blížil. Znovu sa rozutekala. V kúte zbadala dlhú palicu. Chytila ju, otočila sa tvárou k násilníkovi.
"Aká dravá... To sa mi páči..."
Zahnala sa po ňom, bez problémov sa uhol. Skočil na ňu, zdrapil jej zápästie...
"Pusti..." vrešťala a snažila sa vytrhnúť.
Pritiahol si ju k sebe, chcel ju umlčať rukou. Uhryzla ho. Zahrešil, pustil ju. Tamara padla na zem. Nahmatala akýsi kameň. Hodila mu ho do tváre. Zjačal, zaliala ho krv. Prikryl si tvár. Využila to. Strčila do neho. Zapotácal sa, spadol do priepasti
Rozbehla sa k Jaroslave. Našťastie sa jej nič nestalo. Dívala sa na matku veľkými očami. Tamara si uvedomila, že na ústach má stále krv z uhryznutia. Utrela si ju opakom ruky. Dievčatko natiahlo rúčky k jej dlani. Tamara jej ruku podala. Dieťa si ju pritiahlo k tvári a začalo z nej zlizovať krv.
Tamara zliezala do priepasti. Za pásom mala pripevnený ostrý kameň. Nakoniec sa dostala až k nehybnému telu. Zarezala kameň ostrou hranou do jeho predlaktia. Pichala, bodala, rezala, až kým sa jej nepodarilo oddeliť končatinu od zvyšku tela. Strčila si ju za opasok a vybrala sa na spiatočnú cestu.
"Si diabol?" spýtala sa temného muža.
Usmial sa, pokrútil hlavou.
"Nie... Dokonca ani podľa ľudských meradiel."
"Kto teda si?"
"Staré priadky by ma možno nazvali upírom. To sa z vašich báchoriek najviac blíži mojej skutočnej podstate."
"Piješ ľudskú krv?"
Smutne pokýval hlavou.
"Neboj sa. Tvoju by som nechcel. Zvyčajne mi stačí krv tých, čo sa ma pokúšajú zabiť."
"Zabiť?"
"Samozrejme. Každý človek túži stať sa hrdinom. Zabiť upíra... To je podľa nich cesta k sláve."

Jaroslava plakala. V chlapovi z priepasti nezostala už ani kvapka krvi. Tamara nevedela, ako nakŕmiť svoju dcéru. Skúšala krv zvierat, malá však jej ponuky vytrvalo ignorovala. Párkrát si dokonca schválne porezala prst a nechala Jaroslavu piť. Priveľmi ju to však vyčerpávalo. Nakoniec už jej dcéra neprestávala plakať. Plakala vo dne, v noci. Tamara vedela, že utíšiť ju môže len ľudská krv. Stále sa jej však priečilo zabiť nevinného človeka. Potom Jaroslava stíchla. Jej matka vedela, že bez jedla za
pár hodín umrie.
Stála na okraji jaskyne. Dívala sa, ako zapadá slnko. Spoza horizontu sa vynorila plť. Tamara začala spievať svoju uspávanku. Pltník zdvihol tvár, zahliadol Tamaru. Odrazil sa smerom k brehu. Tamara sa usmiala. Vedela, že je jej.
Na kope ležalo zopár tiel. Niektoré už zahnívali, niektoré boli relatívne čerstvé. Tamara kŕmila Jaroslavu. Dievčatko poslušne chlípalo krv posledného pltníka.
Temný muž ležal na zemi. Zdalo sa, že od posledného stretnutia zostarol o tisíc rokov. Natiahol k nej
ruku.
"Viac v tvojich snoch nebudem."
Prekvapilo ju, akú prázdnotu zrazu pocítila.
"Prečo?"
"Umieram..."
Zdesila sa.
"Ako je to možné? Ublížil ti niekto?"
Z posledných síl sa usmial.
"Nie. Nastal môj čas. Splnil som, čo som mal."
"Čo si splnil?"
"Počal som dieťa. Odovzdal som mu svoje schopnosti. Nastáva striedanie generácii."
"Prečo umieraš až teraz? Počal si ju predsa už dávno..."
"Vybojoval som si ešte kúsok času. Chcel som sa dívať, ako rastie."

Tamara sa zobudila, v očiach mala slzy. Zahnala hlad kysličkou a čučoriedkami. V poslednej dobe prestala jesť mäso. Po jatkách, ktoré dennodenne podstupovala kvôli výžive svojej dcéry sa jej začalo hnusiť.
"Dobré ráno, láska..." šepla a vzala pokojné dieťa do náručia.
Pošteklila ju po brušku, Jaroslavin šťastný smiech sa rozletel jaskyňou.
"Povedz... Ma-ma... Ma-ma..."
Dievčatko gúlilo zvedavé očká na mamku. Nechápalo, čo od nej chce.
Potom sa dievčatko rozplakala. Tamara vedela, čo ty značí.
"Už zase si hladná? Nemám ti čo dať... Už si zj
edla všetko..."
Dievčatko si nevšímalo matkine dohováranie. Rozplakalo sa ešte viac. Tamara si uvedomila, že bude musieť zabiť ďalšieho. Odskočila od Jaroslavy, akoby to bola malá zmija. Nechala ju vo výklenku, kde bola ukrytá pre vetrom. Roztriasla sa na celom tele, sadla si na zem, skrčila sa, objala si kolená. Rozplakala sa. Plakala dlho a prerývane. Už nevládala. Nevládala si zobrať na plecia vinu za smrť ďalšieho človeka. Nevedela, či by váhu svedomia uniesla. V noci sa budila spotená, nenávidela samú seba. Napriek tomu vedela, že bude pokračovať. Nemala na výber. Prinútila sa vstať, prešla k okraju jaskyne. Privrela oči pred silným slnkom. Zrazu ju zhodil z nôh náraz. Dopadla na tvrdú zem, chvíľu nebola schopná pohybu. Keď konečne zodvihla hlavu, zbadala tlupu mužov. Boli ozbrojení rýľmi a krompáčmi. V ich čele stál Juraj. Jej Juraj.
"Prečo si prišiel?"
Svoju otázku smerovala jemu.
"Ty sa pýtaš, prečo sme prišli? Myslel som, že ti to je úplne jasné."
"Nie je," prehodila Tamara a pyšne zodvihla hlavu.
"Si bosorka. Lákaš mužov svojím hlasom do záhuby. Tvoje dieťa je dieťaťom satana."
"To by znamenalo, že ty si satan. Nikdy som nemala iného," prehodila Tamara pomstychtivo.
"Klameš. Kde je decko?"
"Umrela," povedala Tamara a pokúsila sa do svojho
hlasu vniesť smútok.
"Berte ju. Na hranicu!" Prikázal Juraj.
"Stojte!" zakričala.
Zastali. Nech sa snažili akokoľvek, sily pochádzajúce zo samotného pekla ich desili.
"Preboha, nebojte sa jej. Je to len bláznivá ženská," povzbudzoval ich Juraj.
"Prečo si teda po mňa nejdeš sám, Ďurko?" spýtala sa Tamara s vražedným úsmevom.
Keď Juraj videl pohľady svojich spolubojovníkov, pochopil, že toto bude musieť urobiť sám. Zdvihol rýľ, rozbehol sa na Tamaru. Bál sa viac ako kedykoľvek predtým. Nohy ho niesli samy, rozum prestal počúvať, ináč by už bol dávno kdesi za Váhom. Tamarina pokojná tvár sa približovala. Jej oči boli väčšie a väčšie. A takisto... Boli čierne. Vlasy mu začali vstávať dupkom, Z hrdla mu unikol srdcervúci výkrik.
Chcela sa uhnúť... Chcela vychovať svoju dcéru... Zrazu sa jej však dotkla staroba. Cítila neprirodzenú únavu. Ostala na svojom mieste. Nechcela už nikoho nikdy zabiť. Zaslúžila si smrť. Vedela to. Pocítila, ako jej bruchom prenikol rýľ. Nadvihlo ju, narazila do steny.
Juraj ostal ako skamenený. Pustil rýľ. Díval sa na svoje ruky, nechápal, ako ju mohol prepichnúť.
"Zabil si ju..." neveriacky prehovoril jeden z mužov.
Juraj sa díval na Tamaru. Z modrých očí jej pomaly unikal život.
"Bože... Odpusť mi moje hriechy..."
Nakoniec sa jej telo uvoľnilo, ovislo.
"Áno..." šepol.
Postavil sa, zodvihol ruky.
"Áno!" Zvolal.
"Čo s jej dcérou?"
"Vravela, že je mŕtva..." odvrkol Juraj.
"A čo keď nie?"
"Za pár dní tak či tak bude," prehodil.
Muži začali zliezať.
Z Tamary vytekal prameň krvi. Hľadal si cestičku skalami, pretekal drobnými špárami. Nakoniec sa dostal k výklenku, kde Jaroslava snívala svoj sladký sen.
"A tak, švárny Juraj porazil bosorku, čo sa usídlila na brehoch Dunajca. Odvtedy žije náš ľud pokojne, nemusí sa obávať smrti ani nenásytných pazúrov príšery. A Dunajec stále tečie a Tatry tienia doliny, ktorými prúdi."
ML>

Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 1931

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.