Palantir
oddělovač

Pán uličiek

Literatura > Povídky > Vidoucí 2007 | 08. 08. 2007 20:00:00 | autor: Harv

Pán uličiek Kráčame. Je šesť hodín večer a my ideme svorne vedľa seba. Naše kroky znejú na kamennej podlahe pravidelne, monotónne a v rýchlom slede.
Musíme sa ponáhľať. Podľa zákona, ktorý vydal pred istým časom muž hovoriaci si Bytosť, o pol siedmej musia byť ulice prázdne. Naše oči mimovoľne zachytávajú spustošené budovy, praskliny na cestách, vybité okná. Vojna zúri už roky. Ani jeden z nás dvoch sa nad tým už nepozastavuje.
Vojna a totalita neničí len mestá, ale aj životy. Pred nami, niekoľko desiatok metrov, práve vidíme príklad. Otrhaný muž nešťastne sedí na zemi, špinavý deravý klobúk leží pred ním. Prázdny. Tušíme, že bude chcieť aspoň korunu, no naše vrecká nemajú dno. Inak si nevieme vysvetliť večný nedostatok peňazí. Inflácia je jediné, čoho je v tomto štáte prebytok.
Obaja sa svorne snažíme prejsť na druhú stranu chodníka, aby sme sa na úbožiaka nemuseli pozerať, no ulica je priúzka a tak v momente keď ideme okolo neho, delí nás len pár krokov.
"Pomôžte mi, prosím vás!" spustí plačlivým hlasom.
Chceme ho nevnímať, avšak kútikom oka vidíme, ako sa ťažkopádne zviecha. Hádam len nej
de za nami!
Zrýchľujeme už aj tak rýchly krok, no muž ide po nás.
"Pomôžte!" opäť ten zúfalý hlas.
Vymyká sa nám to spod kontroly. Rýchlo zabáčame do prázdnej uličky, v ktorej sa nedajú ani rozpažiť ruky. Poznáme tu každý centimeter, ľahko sa mu v tomto
labyrinte stratíme.
My nejdeme rýchlo, my bežíme. Hlas jeho krokov znie naliehavo, a čo je dôležité, nevzďaľuje sa. Asi to tu pozná aj on, ale na nás nemá. Prebehneme z jednej uličky do druhej, zabočíme doľava, dvakrát doprava, potom ideme rovno, chvíľu máme kou miesta, chvíľu plecami šucháme šedú omietku z rovnobežných stien.
Nechápeme, ako je to možné, ale stratili sme sa. Toto vôbec nepoznáme. Akoby cesta pred nami rýchlo vznikala a za nami hneď zanikala. A do toho stále tie úpenlivé kroky. Je za nami stále ešte človek, alebo sa zmenil na Minotaura?
Naháňačka už trvá pridlho a nám dochádzajú sily. Bez najmenšieho poňatia, kam ideme, v snahe byť už čo najskôr von, znovu zabáčame - tentokrát to však bola zlá voľba. Cesta pokračuje pár krokov a potom sa konč
í.
Z troch strán sme obklopení neuveriteľne vysokými múrmi. Niečo také predsa človek ani nemohol postaviť. Musia mať niekoľko stoviek metrov do výšky, lebo nebo vidíme len ako malý temný štvorček.
Čo sa tu, panebože, deje?
Za chrbtami cítime prítomnosť tajomného starca. Čo teraz? Máme kričať? Znie to možno neuveriteľne, ale v tých obrovských stenách nie je ani jedno okno.
Obaja zatíname päste. Nemáme radi násilie, ale tento človek nás ohrozuje.
Pomaly sa k nemu otáčame, ale keď mu pozrieme do očí, opadá z nás všetka bojovnosť. Predtým sme ho pokladali za žobráka. No teraz, zblízka, vidíme, že jediné, čo je na ňom úbohé, sú špinavé a staré handry. Ale jeho priamy a jasný pohľad, mohutné a robustné telo so širokými plecami, svalnaté ruky, hranatá brada s m
asívnou sánkou, to všetko hovorilo o nebezpečnom protivníkovi. Celú jeho majestátnosť ešte zdôrazňovali úplne biele vlasy a fúzy. Tým, že bol zarastený, síce porušoval jeden z nezmyselných zákonov vydaných Bytosťou, to ho však určite netrápilo ani v najmenšom. Nikdy predtým sme si nemysleli, že by z niekoho, kto je o toľko starší od nás, mohla vyžarovať toľká hrdosť.
"Pomôžte mi," hovorí opäť, nesmierne sugestívnym hlasom, pomaly a s dôrazom na každú hlásku. Už to však neznie pokorne, je to rozkaz.
No aj v tejto napätej situácii zvíťazila naša zvedavosť: "Komu máme pomôcť? Kto ste?"
"Ja som Pán uličiek!"
Táto odpoveď nás trochu zarazila, no pomaly sa nám myseľ vyjasňuje. To meno sme už počuli, lenže kde a kedy, to si už nespomenieme.
"Prečo Pán uličiek? Ako sa voláte naozaj?" Opäť tá zvedavosť.
Druhú otázku schválne prehliadol. "Volajú ma tak, keďže ja vládnem tejto časti mesta. Úzke priechody a temné uličky ma počúvajú na slovo, tak ako iných psy. Viem, že sa vám to zdá absurdné, avšak pred chvíľou ste sa o tom mohli presvedčiť na vlastné oči. Všetky tie odbočky vznikali a premiestňovali sa na môj príkaz. Dokázal som určiť, kde budú ako od seba vzdialené steny,, ich hrúbku, výšku, proste všetko.
Ale dosť o mne. Mám pre vás úlohu. Už to bude pomaly mesiac, čo Bytosť zajal môjho syna, Princa miest. Pravdepodobne ho drží v podzemí svojho sídla, v jednej z nespočetných kobiek. pokiaľ viem, chce ho použiť ako zbraň, ktorá by dopomohla k jeho víťazstvu vo vojne. Chcel uniesť aj mňa, no stihol som ujsť. Podarilo sa
mu potupiť ma, musím sa skrývať v tejto časti mesta, keďže len tu môžem robiť zázraky s uličkami - len tu sú dostatočne úzke. Široké priestranstvá poslúchajú skôr syna. Preto chcem, aby ste ho priviezli späť."
Obaja sme zmätení tak, ako ešte nikdy. Vieme to navzájom o sebe, poznáme sa snáď od narodenia, sme jedno telo a jedna duša. Všetko robíme naraz, aj keď máme odlišné povahy.
Aj teraz naraz vypľujeme otázku: "Prečo ste si vybrali práve nás?"
Jeho odpoveď nás nepotešila ani v najmenšom: "Lebo všetci pred
vami zlyhali."
Chvíľu je ticho. Ten muž nám vyrozprával absolútne výmysly, je to starý blázon, no jeho hlas je tak autoritatívny, že CHCEME urobiť všetko, čo nám nakázal, a o jeho slovách sa presvedčiť na vlastnej koži.
Ale niekde v hlave sa nám na svetlo derie myšlienka: "Čo za to?" Ani jeden z nás sa to však neodváži povedať nahlas.
Muž pred nami možno túto otázku vycítil, možno nás len chcel rozhýbať, každopádne sa nám rozhodol dať motiváciu: "Ak úlohu splníte, dám vám odmenu. Niečo, po čom každý z vás v kútiku duše túži. Vďaka čomu budete normálni."
Nevieme, či nám chce ozaj pomôcť, alebo sa len svojským spôsobom vysmieva. Určite sme ale normálnejší ako on.
Boli sme vybraní, lebo všetci pred nami zlyhali.
Táto odpoveď bola krutá a výstižná. Už nemusel hovoriť nič viac. Pochopili sme, že preňho nie sme nič, len ďalší v poradí. Berie ľudí tak, ako prídu, zadá im nesplniteľnú úlohu a čaká. Raz sa to predsa musí podariť. Zahadzuje nás ako počarbané listy papiera.
A čo ak je to Bytosť prezlečený za žobráka? Možno sa uisťuje o oddanosti svojich poddaných. Kolovali o ňom už aj horšie chýry.
"Teraz môžete ísť," opäť nám to prikazuje, avšak stojí tak, že nevieme prejsť.
Ulička je užšia ako pred chvíľou.
"Kade?" snažíme sa opýtať s iróniou v hlase, ale znie to skôr
ako zabedákanie.
Nepokladá za potrebné ani odpovedať, len mykne bradou kamsi za nás.
Otočíme sa. Už nestojíme pred múrom, zíva na nás veľký priechod. Je úplne tmavý; zatiaľ čo my stojíme v šere, zdá sa, že sa vonkajší svet utápa v úplnej tme.
Vykročíme teda k portálu, no čím je bližšie, tým silnejší máme pocit, že ideme do ničoho. Tma tam vonku je hustá skoro ako smola, ktorá sa nám v poslednej dobe lepí na päty. Ešte jeden krok... a už sa do nej vnárame, a to doslova. Cítime, ako nás obklopuje, objí
ma nás, je teplá, akoby sme sa vnorili do letnej vody. Má známu vôňu ako naše postele, vniká nám všade, dusíme sa...
Otvárame oči. Až po chvíli pochopíme, že obaja skutočne ležíme v posteli, hlavy zaryté vo vankúšoch, pyžamách. Periny prehodené cez hlavu.
Chvíľu nevieme, čo sme a kde sme, no spomienky sa pomaly začínajú vynárať. Sme si úplne istí, že sa nejednalo o sen. Ešte aj na ten to bolo totiž príliš nereálne. A k tomu nemáme šajnu, ako sme prišli domov.
Času je málo a my máme dve možnosti. Buď si zbalíme tých pár vecí, čo máme a vypadneme odtiaľto, alebo sa vydáme priamo do jamy levovej.
Prvú možnosť po krátkej úvahe zamietame; asi ťažko nájdeme mesto, ktoré nemá uličky.
Vydali sme a opäť na cestu - tentoraz so zámerom nájsť niekoho schopného a silného
, kto by nám pomohol.
Prechádzame rozbombardovaným centrom, míňame slepé a bezzubé domy, prehnité lavičky, mŕtvu fontánu. Inštinktívne mierime na Cintorín; tak sa hovorí najnebezpečnejšej štvrti v tejto diere.
Na ulici je plno čudákov, no nikto si nás nevšíma. Sme príliš obyčajní, to je teraz naša výhoda.
Najprv sa len neisto túlame, no vieme, že musíme niekoho osloviť. Stále máme pocit, že domy nás sledujú, či robíme všetko tak, ako treba.
Opäť raz berieme odvahu a oslovujeme prvého chlapa; má sklonenú hlavu, sedí na schodoch a v ruke drží fľašu. "Hej, mohol by si nám pomôcť? Poznáš Pána uličiek?"
Nevenoval nám pozornosť, no keď zachytil meno, bleskurýchle na nás pozrel. Mal len jedno oko, no strach, ktorý sa v ňom zračil, by ich zaplnil aj desať. Bez slov
a sa postavil a odšuchtal do svojej zrúcaniny.
Druhý pokus: holohlavý muž v otrhaných šatách, opretý o múr a nevraživo sledujúci každý pohyb. "Mohol by si nám pomôcť?"
Premeriava si nás pohľadom, oči sa mu zúžili ešte viac: "Čo chceš?"
"Trúfol by si si s nami navštíviť Bytosť?"
Zahrnie nás prívalom nadávok a presunie sa k inému múru.
A tak sa postupne vzďaľovali a mizli všetci bitkári z ulice, podobne ako sa vytrácali naše ideály o odmene. Pritom sme si mysleli, že ľudia s ich telami sa neboja ničoho.
"Môžeš dostať odmenu!" kričali sme za chlapíkom, asi tisícim v poradí, ktorý od nás utekal.
"Akú odmenu?" za nami sa zrazu vynorí černoch - je mohutný a svalnatý, vlasy trochu prešedivené.
"Pán uličiek nám sľúbil to, čo budeme chcieť, ak vyslobodíme jeho syna."
Trochu sa zarazí, no po chvíli sa opýta: "Odkiaľ?"
"Zajal ho Bytosť."
Odstúpi o krok, dlho váha, potom povie: "Poďme!"
Akoby chcel vyraziť skôr, než si to rozmyslí.
Nasledujeme ho, a keď opúšťame Cintorín, máme pocit, že si celá štvrť vydýchla.
* * *
Sto
jíme v tieni veľkého stromu, pár metrov od luxusnej rezidencie, ktorú obýva Bytosť. Len tá brána, ktorou je pozemok obklopený, má hodnotu polovice mesta.
Pred ňou stoja dvaja vojaci. Ich pán sa asi necíti tak bezpečne a neohrozene, ako ho prezentujú médiá.
Náš svalnatý sprievodca sa nezaprie - hodí kameň tak, aby vydal hlasný zvuk. Keď jeden strážca odkráča, niekoľkými skokmi je pri druhom. Využije moment prekvapenia a rýchlou, presnou ranou ho odprevadí do ríše snov. To isté spraví o chvíľu aj s ďalším. Ani jeden z nich nestihne vydať hlások.
"Na Bytosť si nikto netrúfol už celé roky. Stráže sú tu len ako ozdoba; mám pocit, že ani ony neveria v nejaký útok," zašepká, keď stojíme pri ňom.
Chvíľu si obzerá vysoký plot, nájde pár výčnelkov a rýchlo šplhá nahor. O niečo podobné sa snažíme aj my, ale bez jeho pomocnej ruky by sme to nezvládli.
Ticho ležíme na rozšírenom konci múra a skúmame záhradu. Mesiac svieti spoza oblakov slabo, čo by mohlo oddialiť naše odhalenie. V záhrade plnej stromov by sa mali prechádzať štyria strážcovia, avšak my ich vidíme stáť v kruhu, veselo a trošku hlučno diskutujúc. Tvrdé a vlhké tehly nám tlačia na telo; každý z nás má už chuť zoskočiť do trávy a vybaviť to, kvôli čomu sme tu.
"Vymyslel som to takto," ozval sa černoch, "prikrčení zbehneme k tomu dubu, po ňom sa vyšplháme k oknu - tam, je trochu otvorené. Odtiaľ pôjdeme stále dole, kým nenájdeme väznicu."
Už sa chystá skočiť, no nám čosi napadlo. "Počkaj!" vravíme pološeptom. "Je to pasca!" Nevšímame si jeho nechápavý pohľad. "Vojaci sú pripravenejší, ako vyzerajú. Pán uličiek vravel, že sem vyslal už celú kopu ľudí, ale všetkých zabili."
Na zlomok sekundy sa tvári prekvapene. Vtom sa pod nami ozve nosový hlas z vysielačky: "Stráž jedna, hláste sa. Opakujem, stráž jeden, hl
áste sa!"
Všetci chápeme, že nám práve plynú posledné sekundy anonymity. Naše nohy sa zabárajú do trávy, mäkkej po nedávnom daždi, a o dušu bežíme ku stromu.
Keď sa dotýkame jeho storočnej kôry, rozoznejú sa sirény. "Všetkým hliadkam, okamžite začnite s prehľadávaním záhrady! Pravdepodobne sem vnikli votrelci!"
Dvere sa rozrážajú a z vily vybiehajú strážnici. Všetci po krk ozbrojení. Každý prehľadáva jeden sektor, nikto zmätene nepobehuje. Celá akcia je starostlivo nacvičená. To bol obraz, ktorý sme zachytili ako posledný, hneď potom sme sa vrhli do tmy, skrývajúcej sa za pootvoreným oblokom.
Vlastne sme mali šťastie. Vojaci sú vonku a my môžeme rýchlo a relatívne bezpečne začať s oslobodzovaním.
Míňame honosný nábytok, drahocenné sošky a staré knihy, ktoré v tej temnote skôr tušíme ako vidíme a bežíme stále nižšie a nižšie.
Neubehla ani minúta a už sme pri celách. Prvé tri sú prázdne, ale v štvrtej sedí smutne muž s divnou prilbou na hlave. Náš sprievodca potiahne pákou pri mrežiach, dvere sa otvoria. My vbehneme dnu a snímeme zajatcovi helmu. Vyzerá majestátne, možno viac ako jeho otec, a tento dojem nekazia ani putá, ktoré jeho ruky väznia za chrbtom. Ťaháme ho k východu, kde čaká černoch, no vtom sa ozve dávka zo samopalu. Náš priateľ sa chytá za brucho
a než dopadne na zem, už sa na svoje telo díva z nebies.
Objavujú sa dvaja vojaci. Mohlo nám byť jasné, že Princa miest budú strážiť za každú cenu.
"Ruky hore!" kričí na nás ten, ktorému sa ešte dymí zo zbrane. "Vieme, kto vás poslal! Ak si chcete zachrániť kožu, povedzte, kde sa ukrýva!"
Ten druhý na nás kričí: "Okamžite nasaďte masku zajatcovi!"
Kým rozmýšľame, či máme držať ruky hore, nasadzovať masku alebo rozprávať, začínajú sa diať čudné veci. Všetko okolo nás sa pomaly sa vlní, podlaha ja ako huspenina, aj vojaci sa snažia niekde zachytiť. Či sa im to podarilo, sme sa už nedozvedeli - zrazu sa pred nimi vytvorila stena.
Pozeráme vyjavene na Princa; vieme, že to má na svedomí on. Na tvári mu pohráva víťazoslávny úsmev. Teraz, keď mu nezavadzia helma, si ľahko prehodí ruky dopredu, potom sa uprene zahľadí na putá a tie sa roztečú. Je voľný a stojí tu v plnej sile. Niečo v jeho výzore nám dáva zabudnúť na strach. Pozrie na nás, povie jediné slovo "Poďte", vytvorí dvere a vykročí na ulicu. Ideme nechápajú
c za ním.
Bežíme širokým námestím a desiatky vojakov nás prenasledujú. Nemôžu udržiavať formáciu ani strieľať, keďže sa pred nimi znenazdajky objavujú budovy, ploty a jazierka, ktoré musia neustále obchádzať, preliezať a prebrodzovať.
O pár minút idú za nami už len tí najvytrvalejší. Na čele vidíme pestro odetého muža; asi je to Bytosť, ale ruku do ohňa by sme za to nedali. Opäť bežíme neznámymi ulicami, prechádzame čudnými dverami, ktoré za nami miznú ešte než ich zavrieme a podchodmi podliezame veľké stavby.
Po chvíli nám dochádza dych a začíname zaostávať. Bytosť sa nás drží ako kliešť; už je sám, no jeho fanatická túžba dodáva jeho krokom rýchlosť. Začína sa dokonca približovať.
Princ sa obzrie cez rameno: "Len rýchlejšie, priatelia! Sme už blízko!"
Schválne spomalil aj on, takže bežíme zarovno. Asi desať krokov za nami je Bytosť, ktorého práve spomalila klietka vytvorená z kandelábrov. Obkľúčili ho a sú tak tesne pri sebe, že ešte aj vratké stvorenie ako náš prenasledovateľ sa nevie pretisnúť.
Bežíme priamo oproti veľkej stavbe. Sme len pár metrov od nej a Princ ešte nevytvoril nijaké dvere. Kdesi v mysli cítime, že za touto budovou je koniec našej cesty.
Bytosť opäť doháňa náskok.
Sme už len decimetre od steny a stále nič.
Rozoznávame malé praskliny v stene a stále nič.
Vidíme zrnká omietky a stále...nie, niečo sa deje. Akonáhle by sme mali plnou silou vraziť do múru sa celá budova v stotine sekundy rozostúpi a vytvorí uličku. V úžase a s vďakou z posledných síl načrieme na dno svojich schopností a bežíme ako ešte nikdy. Na konci totiž vidíme Pána uličiek.
Stačí niekoľko krokov a sme vonku...ale na golieri cítime ruky Bytosti. Je už hrozivo blízko a načahuje po nás svoje paprče.
"SKÁČTE!!" kričí Princ; my sa odrazíme a letíme vzduchom, vyskakujeme z roztvorenej budovy, ktorá sa v priebehu sekundy zatvára a vo svojich stenách pohlcuje Bytosť.
Jediné, čo z neho ostáva, je neľudský škrek, ktorý sa odráža z ulice do ulice až k jeho sídlu.
Padli sme do prachu a ostali tam ležať. Nič zo stretnutia Pána uličiek a Princa miest sme nezažili, obaja totiž omdlievame.
Keď sme sa prebrali, ako prvé sme zbadali dva úsmevy.
"Ďakujeme, dokázali ste niečo, v čo som ani nedúfal. Týmto činom ste zvrátili hroziaci konflikt a... ale ja vlastne viem, že vás to nezaujíma," vraví radostne Pán uličiek a má aj celkom pravdu; celý čas sme poriadne nechápali, čo robíme a výsledok nám tým pádom je trochu ukradnutý. "Teraz je rad na mne. Splním sľub a dám vám odmenu."
Odmena! Razom sú všetky starosti a útrapy preč, začíname sa sústrediť na svoje želania. No Pán sa nás nič nepýta, len priloží ruky na naše hlavy a niečo zamrmle.
Nasleduje oslepujúci výbuch ostrého bieleho svetla.
Keď sa môj zrak vyjasní, predmety začnú naberať tvary: biely nábytok, biele steny, biele plášte. Mám pocit, že časť zo mňa chýba.
Prevalím sa na posteli: "Kde som?"
"Á, už ste hore. Mám pre vás dobrú správu. Po dlhých liečeniach a hĺbkovej hypnóze sa nám podarilo odstrániť vašu...hm, psychickú poruchu. Ťažká schizofrénia je preč, ste konečne schopný viesť normálny život!" Doktor mi to hovorí tónom ´Každý deň sú Vianoce´ a tvári sa podobne.
Okrem neho sa na mňa vyškierajú ešte jeho traja ďalší kolegovia: černoch, starec a mladík. Neviem, o čom hovoria, čo tu robia ani čo tu robím ja.
Mimovoľne pozriem z okna; cez mreže vidím priamo do záhrady veľmi sa podobajúcej na tú, ktorá patrila Bytosti, akurát, že tamtá nemala múr z bielych tehál.
Neviem vôbec nič, len to, že môj vysnený svet sa zrútil.
L>

Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 1852

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.