Palantir
oddělovač

Zamarilo sa ti

Literatura > Povídky > Vidoucí 2007 | 08. 08. 2007 20:00:00 | autor: Harv

ZAMARILO SA TI Sedela tam a cítila sa opäť malátne. Trvalo to už toľko týždňov. Kreslo sa pomaly hojdalo spolu s ňou do rytmu, ktorý určovala. Žiaľ za mŕtvym švagrom Petrem už prešiel. Slabosť stále ostávala. Zavrela na kolenách knihu, keď ju vyrušil hlas.
"Á tu si?"
Hojdať sa neprestala. Manžel si sadol vedľa nej, oproti menšiemu kozubu.
"Zobudil som sa celý dolámaný. Všetko ma bolí." A na ukážku zakrútil krkom, ktorý nepríjemne zapukal, akoby sa nepohol celé roky.
Anna neprítomne pozrela von oknom. Letargia sa ich tiel držala už dlho.
Izba bola tmavá, koberce na stenách len slabo osvetľovali plamene ohňa. Vonku bičoval krajinu dážď. Aj keď ho pochovávali obrovské slizké kvapky sa im vkrádali za goliere. Vietor rozhadzoval listy, mnohé skončili zmiešané s hlinou v hrobe.
"Necítim si celý chrbát." Posťažova
la sa na výmenu teraz ona.
Sedeli svorne pri ohni ako vlci, a radšej sa nehýbali. Mohli sa tváriť, že bolesť nie je. A potom začalo vyhasínať v kozube, alebo prievan sfúkol sviečku, bolo sa treba pohnúť, prihodiť poleno, zapáliť knôt a bolesť bola tu.
Anna so stisnutými perami sa pobrala do kuchyne. Jesť treba, keď je čo. Vravievala jej matka ešte ako dievčatku. Tu v Rumunsku sa často na usadlostiach stávalo, že nebolo čo vložiť do úst, keď bol chladný rok a na poliach všetko pomrzlo. Tento rok zrejme všetko zhnije.
Uvarila praženicu s kúskami klobásy, ktorú ešte pred mesiacom priniesol Petre. Toľko vecí jej ho pripomínalo, aj teraz keď ju krájala na malé plátky, myslela na neho. Radšej akoby mala myslieť na bolesť.
V šere kuchyne vybrala zo skrine tri taniere. Sviečka slabo blikala. Peňazí je málo, šetria. Elektriku im núkali zaviesť už pred rokom, odmietli.
Naložila na taniere. S jedným tanierom sa popamäti vybrala na druhé poschodie. Schodisko vŕzgalo, vďaka tomu vedela, na ktorom schode sa nachádza, koľko ich má ešte pred sebou. Vystupovala pomaly, rukou sa jemne pridŕžala chladného múru steny na jednej strane. Dvíhala nohu v hrubých bakančiach a sunula ju s bolesťou opatrne vyššie. Trvalo takmer večnosť, kým sa dostala na druhé poschodie.
Tma vládla aj tu, len z pod jedných dverí prenikal slabý blikot svetla.
Otvorila. Svetlo zmizlo s prievanom, ktorý sa vkradol do izby spolu s tanierom praženice. Zažmúrila, aby si oči privykli.
Vo vrecku nahmatala zápalky, podišla k malému stolíku v rohu a škrtla nimi. V izbe zavzdychalo. Zapálila sviečku, ktorá osvetlila časť tmavej izby.
Uprostred stála dvojlôžková posteľ a v nej nevládne telo. Vzdychalo. Slabo z posledných síl.
Anna podišla k peľasti a sadla si aj s tanierom na ňu.
"Treba ti niečo zjesť." S citom odkrývala paplón, ktorý skrýval bledú tvár s mastnými vlasmi. Oči zavreté, no i pod viečkami vyzerali neskutočne veľké, napuchnuté. Tvár biela ako alabaster, krk večne červený...
"Videla som ho... zas." Zavzdychala v bolestiach.
"Zamarilo sa ti."
Anna
sa snažila natisnúť jej do úst aspoň malú lyžičku praženice. Škoda, že zelenina sa neurodila. Polievka by bola lepšia.
"Videla..." Zavzdychala.
Praženica zababrala perinu no do úst nevnikla. Anna položila tanier, a skúsila jej čelo. Horela.
Pozakrývala ju. Telo v posteli stále slabo vzdychalo. Otvorilo oči, veľké bielka sa vovalili do izby, plné krvavých žiliek.
Snažila sa posadiť, no telo len jemne nadvihla, hneď však kleslo späť aj s rukou, ktorú vystierala za Annou. Stíchla.
"Spi."
Anna vyšla z izby.
Praženica v kuchyni už vychladla. Niesla ju s bolesťami ku kozubu. Podala manželovi.
"Ako je jej?"
Anna len pokrútila hlavou.
Jedli a ochkali od bolesti spolu. Jedlo s tanierov mizlo pomaly napriek hladu.
"Nič neurobím, keď mám bolesti. Pomrieme tu takto."
Anna bola ticho, už mesiac rozmýšľala nad tým, čo manžel teraz vyslovil. V komore, už takmer nič nie je. Do mesta nezájdu a sami si nepomôžu.
"Ako prišlo, tak odíde." Pomaly konštatovala.
"Trvá to už dlho."
"Viem. Odkedy zomrel Petre."
"Anna, čo to je?"
Anna len mlčala.
V izbe zabúchalo, do okna narážala drevená haluz z blízkeho stromu. Dážď akoby ešte silnel.
"Zas ho videla."
"Ty myslíš, že to on?"
"Neviem." Klamala. Myšlienky jej vírili hlavou tak rýchlo, ako nemohla ovládať svoje telo. Nechcela tomu veriť. Tanier opatrne položila na zem.
"Mali by sme sa pozrieť." Vyhlásil, no obaja sedeli ďalej.
V kozube slabo praskalo. Drevo horelo dobre. Bolo už staré, suché. Tiež dochádza, bude treba narúbať nové, inak pomrznú, ak
pred tým nepomrú od hladu.
Zdvihol sa s ochkaním zo zeme. Pukalo v ňom a kŕče ním trhali akoby mal záchvat. Šuchtal sa z miestnosti von.
"Kam?"
"Na cmiter."
Donútila telo vstať z kresla. Pripojila sa v šuchtaní k mužovi. Prehodili cez seba len kabátce, prezuť sa nemali už síl. Každú chvíľu privierali od bolesti oči.
V rohu pri dverách bola opretá lopata, vzala ju.
Vietor do nich dul listy a dažďovú spŕšku, nedbal na to, že sa ledva vlečú. Krajina bola sivá, tráva akási tmavá a zmáčaná od neustáleho dažďa. Obloha temná, nevpustila ani najmenší lúč svetla.
Cintorín ležal pár sto metrov pod domom. Všetci rodinný príslušníci tam ležali, medzi nimi čerstvý hrob Petreho. Dovliekli sa sem z posledných síl, celý zmáčaní. Už nevzdychali od bolesti, hoci neprestala. Napätie, ktoré sa objavilo v žalúdkoch ju na chvíľu prekonalo.
Anna sa dala odhrabávať zem rukami, jej manžel sa opieral do lopaty. Kopali mlčky, ani na seba nepozreli. Hnedastá hlina im pokrývala ruky, lepila sa na ne.
Všetko akoby sa okolo nich búrilo. Vietor šľahal ako nepríčetný svojimi mokrými poplazmi, nevzdával sa, raz vial na nich lístie z blízkych stromov, potom opäť bičoval.
Obaja nahlas oddychovali. Ich posledné sily spočívali na zemi vo forme hŕb čerstvej zeme. Pred nimi rakva.
Pozrel na Annu, tá sotva badateľne prikývla na súhlas. Chcel nahmatať klince a vytiahnuť ich von. Klince však nikde neboli. Opatrne nadvihol veko a zhodil ho dolu.
Obaja zdesením zbledli. Petre tam ležal bledý ako ho tam takmer pred mesiacom vložili. Na ústach stopy po čerstvej krvi. Anna slabo zhíkla.
Manžel vytiahol lovecký nôž, a dal sa rezať. Zapichol ho do ohryzkovej jamky a trhaným pohybom ťahal na dol. Mŕtve telo zavzdychalo. Prestal, ruky sa mu chveli s nožom v ruke.
"Pokračuj." Pobádala ho.
Muž teda opäť zapichol nôž a ťahal. Kosti hrudného koša zapraskali. Pach, ktorý vychádzal z tela bolo príšerne cítiť.
Anna zavrela oči a ruku zaborila do tela, nahmatala srdce. Zovrela ho pevne v dlani a snažila sa ho vytrhnúť von. Mŕtvola skučala.
V dome bolo chladno. Oheň vyhasol. Bolo ho treba opäť oživiť. Anna sa len mechanicky bez života skláňala pri kozube. Bolesti stále neprestali. Rozdúchala plamene.
Manžel pomaly zasadol pri kozube vedľa nej. Anna zašmátrala vo vrecku. V ruke zvierala krvavočervené srdce. Mazľavá tekutina z neho kvapkala nepatrne na zem. Anna bez milosti vydala srdce plameňom. Zaškvrčalo. Obaja nemo pozerali ako horí. Plamene ho olizovali, drevo pukalo.
Vonku dulo, do okna neustále narážali rozčesnuté halúzky s mokrými pľuv
ancami.
V kuchyni vybrala tri poháre, jeden s obitým uškom. Naliala do nich vody. Pozerala na ne ako tam tak stoja. Nebola si ničím istá. Rozbalila vreckovku, ktorá ležala starostlivo zabalená na stole. Odhalila sa malá šedá hŕbka popola. Rozdelila ju na tri časti a každú vsypala do jedného pohára. Pozerala ako sa popol pomaly spúšťa na dno, ako tam pláva.
Sfúkla sviečku, ktorá doteraz pri nej horela.
Podala manželovi pohár s obitým uškom.
"Vypila?"
Anna len mlčky prikývla.
Sadla si do hojdacieho kresla. Manžel sedel po blízku, obaja uchlipkávali zo svojich pohárov.
Inšpirované skutočnými udalosťami v Rumunsku.


Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 1833

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.