Palantir
oddělovač

Posledný z rodu RHEOV

Literatura > Povídky > Vidoucí 2004 | 02. 01. 2005 00:05:13 | autor:

Posledný z rodu RHEOV
   
    Rok 2004 nebol mojim najlepším rokom. Okrem nezáživných a neriešiteľných pracovných problémov som sa nemohol venovať ani svojmu obľúbenému relaxu - zberu húb. Nie preto, žeby som nemal dostatok času. Toho som mal až prebytok, ale huby si v tomto roku proste zmysleli, že dobehnú sedem neúrodných rokov za jeden rok.
    Preto som neváhal a využil hneď prvú príležitosť, keď sa koncom sezóny ukázali na mestskom trhovisku v zafúľaných rukách počerného trhovníka a vyrazil do blízkeho lesa.
    Moje obľúbené miesta boli buď vyzbierané, alebo boli moje okuliare v antagonistickom protirečení s mojim vekom, lebo som nič nenachádzal. Počasie bolo pekné, slnko ešte vysoko, preto som sa rozhodol, že sa vyberiem hlbšie do lesa na miesta, kde moja noha ešte nevkročila.
    Začalo sa dariť. Prútené dno košíka postupne zastieľali úhľadné zamatovo hnedé klobúčiky. Už som si v duchu pospevoval a predstavoval si ten závistlivý výraz na tvárach ostatných hubárov, keď vyleziem z lesa a prejdem provokatívnym slimačím tempom celým sídliskom. To som robiť nemal. Les bol pomstychtivý, svah strmý a lístie klzké. Súhrn týchto premenných vytvoril jednoduchú rovnicu - rýchly pohyb dolu svahom bez použitia nôh.
    V okamihu som pochopil tvrdenie fyzikov, vrátane Einsteina, že čo sa týka fyzikálnych zákonov a rovníc je úplne jedno, či sa pohybuje pozorovateľ, alebo pozorovaný objekt. Ak by sa pohyboval svah a nie ja, výsledok by bol stále rovnaký - odreniny a rozsýpaný obsah košíka.
    Po pristáti v kaluži rozbahnenej lesnou zverou som najprv skontroloval pomocou bežných počtov ruky, nohy a ostatné telové výrastky, a potom som znovu začal napĺňať obsah košíka už menej úhľadnými hlávkami.
    Práve som sa zohol pre jeden predtým pekný hríb, keď som to zbadal. Za hustým černičím bolo niečo ešte černejšie ako plody na kríku.
    Moja zvedavosť prekonala strach z medveďa alebo z chupakabras, ktorý tam mohol striehnuť a opatrne som rozhrnul krovie. Pred mojím zrakom sa vynorila obyčajná plytká diera vo svahu. Na moje potešenie celkom prázdna. Keď sa moja šošovka so zvyčajným oneskorením prispôsobila temnote, na zadnej stene jaskynky som zaregistroval nejaký obraz, alebo relief.
    Nedalo mi, aby som sa na to nepozrel bližšie. Útvar, ktorý som pozoroval nebol ani obrazom, ani reliefom, bol to obyčajný odtlačok ľudskej ruky, aspoň sa mi tak javil.
    Skúsil som priložiť ruku na tento odtlačok. Zdalo sa , že skala sa posunula dozadu. S obavou som ruku rýchlo stiahol späť. V duchu som si uvedomil, že aj keď som pred tromi desiatkami rokov posiloval, čo je ešte aj teraz viditeľné hlavne v brušných partiách, moja sila nie je taká, aby pohla celým kopcom. Preto som s rešpektom a veľmi opatrne ešte raz priložil svoju dlaň do priehlbiny v skale. Div divúci. Skala pred mojou dlaňou cúvala. Ako sa skala odsúvala, vytváral sa po mojej pravej strane nepravidelný otvor. Pohyb skaly sa zastavil, keď bol otvor dosť veľký na to, aby nim preliezlo aj mojich 90 kíl. Dňu otvorených dverí som neodolal ani v Markíze, preto som aj tu opatrne nakukol najprv len rukou. Akonáhle som ruku prestrčil okrajom otvoru, ktorý vznikol po odsunutí skaly, začala tma vo vnútri rednúť a von sa vytláčal jemný nazelenalý svit. Postupne zosilnelo svetlo natoľko, že som rozoznal vnútorné obrysy jaskyne. Úzka chodba sa mierne znižovala a postupne rozširovala do šírky, aj do výšky. Na konci bolo slabo vidno nejaký väčší predmet. Keďže nemal podobu medveďa, ani mne doteraz známeho dravca, odvážil som sa vstúpiť dnu. Ešte predtým som však úplne nelogicky zabezpečil skalu proti zatvoreniu tým, že som ju priložil košíkom s hubami.
    S hubárskym nožom v ruke v hrozivej útočnej pozícií som opatrne postupoval dopredu.
    Zrazu som pocítil čudný tlak v zátylku. Intenzita osvetlenia jaskyne sa postupne zvyšovala. Stále som nevedel zistiť, odkiaľ sa svetlo šíri. Vyzeralo to, ako by steny jaskyne boli zo zelených smaragdov, ktoré rovnomerne žiarili. Keď som si pozrel na ruku videl som, že aj moja ruka žiari. Bol to nejaký druh luminiscenčného svetla, ktorému stačili na vytvorenie odrazu aj molekuly kyslíka, alebo inej zložky vzduchu.
    Na moje prekvapenie stena jaskyne nebola studená, ako som očakával, ale len o malo chladnejšia ako moja ruka. Na dotyk pôsobila ako nejaká umelá hmota a nie skala.
    Ako som postupoval vpred, tlak v mojom zátylku silnel.
    Už som sa rozhodol, že sa vrátim späť. Mal som obavu, že ten tlak spôsobuje nejaký plyn, ktorý sa v jaskyni nahromadil, keď som v tom začul nejaké zvuky. Znelo to ako príjemná melódia, len som nevedel zistiť, odkiaľ sa šíri. Zdalo sa mi, že ten zvuk je usadený asi 10 cm nad mojou hlavou. Aj som si tam hneď siahol. Samozrejme nič tam nebolo.
    Začalo sa diať niečo čudné. Svetlo okolo mojej postavy zhustlo a postupne nad mojim telom prechádzali chumáče svetla, ktoré pritom menilo farby od sýto zelenej až po oranžovú. Tak isto putovala melódia v mojej hlave, pričom sa tóny postupne zvyšovali a klesali. Následne som sa dozvedel, že týmto spôsobom sa konalo skenovanie mojej osoby, pri ktorom sa najprv zisťovalo, či je môj organizmus schopný podstúpiť procesy, ktoré sa potom udiali a zároveň sa pripravovala pôda na úspešné zvládnutie týchto procesov. Pri tomto skenovaní strach zo mňa úplne vyprchal a mal som pocit, akoby som vypil niekoľko pohárov Tokajského štvorputňového vína.
    Bez strachu som pristúpil k predmetu, ktorý som zbadal už pri vstupe do jaskyne. Po zbežnom pohľade som usúdil, že sa jedná o výstupok z podlahy jaskyne o rozmeroch bežnej pohovky. Materiál sa zdal byť takého istého zloženia, steny jaskyne. Silný vnútorný hlas mi prikazoval, aby som si na túto pohovku ľahol. Zároveň ma upokojoval, že sa mi nič nestane. Ak sa ma spýtate, v akej reči táto komunikácia prebiehala, nepoviem vám to, lebo ani po viacerých analýzach, keď už bolo po všetkom a ja som nad tým rozmýšľal, som na to nevedel prísť.
    Pokyny boli tak nástojčivo hypnotické, že som nemohol odmietnuť a priznám sa, že v mojej mysli sa myšlienka odmietnuť tento príkaz ani nedokázala zrodiť.
    Keď so si ľahol na tú pohovku, najprv sa so mnou začalo všetko točiť, pričom sa točenie stále zrýchľovalo. Potom to naraz prestalo. Ten pomyselný pohyb sa nezastavil postupne, ako by človek očakával, ale okamžite. Chvíľu sa nedialo nič. Potom som v hlave začul zmes hlasov. Pripadalo mi to ako niekoľko dialógov naraz, ale s talianskym temperamentom. Potom sa z tej zmesi hlasov vynoril postupne jeden najsilnejší a najzrozumiteľnejší. Dozvedel som sa, že sa jednalo o dolaďovanie môjho vedomia s podvedomým za účelom priamej transformácie myšlienok vtláčaných do môjho podvedomia.
    Ten hlas, ktorý vystúpil spomedzi všetkých ostatných mi oznámil, že patrí poslednému príslušníkovi rodu RHEA, ktorý pred dávnymi rokmi ovládal územie, ktoré mi nazývame Atlantídou. Predkovia Atlanťanov po výbuchu supernovy a zničení ich planéty prešli červou dierou nachádzajúcou sa v súhvezdí Labute. Pri prechode došlo k poruche ich navigačných systémov a kozmická loď musela núdzovo pristáť na našej zemi. Poškodenia lode pri núdzovom pristáti boli také rozsiahle, že ich už nebolo možné opraviť. Preto boli nútení prispôsobiť sa životu na našej zemi.
    Viem, že to popisujem veľmi obšírne, ale dojem, ktorý na mňa toto stretnutie urobilo je aj po uplynutí času veľmi silný. Preto som sa rozhodol, že ďalej nechám hovoriť RHEA a pokúsim sa zreprodukovať jeho posolstvo tak, ako som si ho vypočul ja.
   
    "Na mojom mene nezáleží, pretože už neexistuje v tomto vesmíre nik, kto by ho poznal. Chcem ťa oboznámiť s osudom jednej civilizácie. Jej začiatok tvorí havária jedného kozmického korábu pred viac ako stotisíc rokmi.
    Túto civilizáciu tvorilo viac rodov s rôznymi menami. Jedným z tých rodov bol aj môj rod, ktorý sa nazýval RHEA. Ja som posledným predstaviteľom tohoto rodu. Vy pozemšťania ste nazvali krajinu, kde sme sa usidlili Atlantídou. Ostanem preto pri svojom rozprávaní pri tomto názve.
    My Atlanťania sme boli národ zrodený pod šťastnou hviezdou. Dosahovali sme všetko bez väčšej námahy. Vynálezy nám vďaka technickému zameraniu našej populácie priamo padali do lona. Je pravdou že väčšina z nich pochádzala zo starých archívov, ktoré sa zachovali po stroskotaní vesmírnej lode našich predkov na zemi. Príroda bola v tých časoch nevyčerpateľná. Na zemi sme nemali konkurenciu, pretože v tom čase okrem bohatej a rozmanitej živočíšnej ríše ju obývali okrem nás len primitívni humanoidi. Preto sme mohli bez problémov využívať prírodné zdroje celej zeme.
    Takto pohodlne sme si žili takmer 100 tisíc rokov. Za ten čas sme prežili aj niekoľko katakliziem, ľadových dôb a podobne. Museli sme sa viac krát presťahovať, ale to neboli žiadne väčšie problémy. Celé naše snaženie za ten čas, smerovalo len k uľahčeniu života a zvyšovaniu nášho pohodlia, až do tej miery, že to prerástlo do lenivosti a neochoty vykonávať fyzickú a psychickú námahu. To viedlo k poruchám dovtedy vytvorených systémov, pretože nik nemal chuť, ani ochotu a už ani schopnosti a vedomosti na prípravu a vykonávanie korekcií systémov. Preto začalo dochádzať k poruchám v obslužných, energetických, ale aj v sociálnych systémoch. Zároveň dochádzalo k degenerácií atlantskej rasy. Prvým jej príznakom bola fyzická neduživosť. Tela sa scvrkávali, okrem hlavy, kde si mozgovňa svoj rastúci priestor vyžadovala. Stále viac sme boli odkázaní na chemickú a mechanickú podporu fungovania životných systémov. Rozmnožovanie priamym rodením bolo stále nepohodlnejšie, ťažšie a rizikovejšie. Hľadali sme možnosti na mimo telové rozmnožovanie. Vďaka technickému pokroku sa riešenie našlo rýchlo. Rodenie detí bez priamej účasti rodičov postupne vytlačilo sexuálne vzťahy medzi pohlaviami ako úplne zbytočné, čomu nízka fyzická kondícia len napomáhala. Všetko ovládla racionalita a materializmus. Intuícia, ktorá nám v prvopočiatkoch pomáhala nájsť správne smery sa stále viac vytrácala. Intuíciou boli tak, ako aj u vás pozemšťanov viac obdarené osoby ženského pohlavia. Tie za to platili daň svojou krehkejšou konštrukciou a nižšou fyzickou zdatnosťou. Napriek rozvoju vedy a techniky boli stále ešte určité oblasti, kde sa fyzická námaha vyžadovala. Tieto práce sa stavali stále viac požadovanými, pretože klesala ponuka zdatných pracovných síl. Pôvodných obyvateľov zeme sme napriek pokusom na tieto práce nevedeli vycvičiť. Nedokázali totiž dlhšie sústrediť svoju pozornosť na jednu činnosť.
    Keďže sa deti počali a rodili bez priamej účasti rodičov, sex bol medzi opačnými pohlaviami čím ďalej, tým zriedkavejší a za najhodnotnejší sex bol považovaný sex medzi mužským pohlavím. Táto skutočnosť, ako aj nižšia fyzická zdatnosť ženského pokolenia spôsobili, že začalo byť považované za menejcenné a vznikala snaha vytvárať len mužské pohlavie.
    Výnosom vedúceho správcu rady RHEA 261 sa pomer reprodukcie obyvateľov stanovil na 70% mužských a 30 % ženských jedincov. RHEOM 262 bol tento pomer zmenený na 90 % a 10 %. RHEO 263 sa pred 13 tis. rokmi rozhodol na základe objavu nekonečnej ovulácie, že bytosti ženského pohlavia sú nepotrebné.
    Uplynulo 200 rokov zlatého veku, keď sa prišlo na to, že nekonečná ovulácia je pasca, ktorá hrozí postupným zánikom civilizácie. Každým ďalším množením vajíčka vznikali totiž vždy rovnocenní jedinci. Zistilo sa, že zmeny v reťazci DNA, ktoré sa predtým považovali za defekty, a preto boli potlačené, v skutočnosti napomáhali ďalším generáciám prispôsobiť sa zmenám prírody a prostredia. Tieto mutácie sa pritom odohrávali len vo vajíčkach žien. Spermie mužov ich nevykazovali. Tieto zmeny, ktoré vychádzali z prirodzenej ženskej intuície dokázali v dostatočnom predstihu pripraviť populáciu na následné zmeny v zemskej a vesmírnej sfére.
    Umelo vytvorený svet potomkov bol stále rovnako perfektný a jedinečný, ale pre obdobie spred 200 rokov a nevedel sa vyrovnať so zmenami zemského magnetizmu, príťažlivosti a zloženia ovzdušia, ktoré medzitým nastali. Preto bolo jasné, že civilizácia atlanťanov pomaly zaniká. Na rekonštrukciu genómu využitím biologického materiálu pôvodných pozemšťanov nebolo možné ani pomyslieť, lebo bola úplne rozdielna jeho štruktúra. Pokusy, ktoré sme zo zúfalstva robili, viedli len k vzniku obrov, trpaslíkov a rôznych monštier. Vytvorenie a vývoj vlastnej ženskej populácie z materiálu, ktorý sme v zmrazenom stave uchovávali už nebolo možné a nebol na to ani dostatok času..
    Zo všeobecnej paniky, ktorá vypukla po tomto zistení začalo vznikať plno zoskupení, ktoré sa snažili preľstiť prírodu. Na realizáciu svojich bláznivých nápadov potrebovali tieto zoskupenia stále viac energie. Atlanťania poznali riadenú studenú fúziu. Jej spustenie a riadenie sa dialo prostredníctvom kryštálov. Napriek tomu bolo energie stále nedostatok. Situácia sa zmenila objavením kryštálovej hory, ktorej potenciál sme bez rozmýšľania okamžite využili na spustenie lavínovitej fúzie.
    Tento proces sa nám vymkol z rúk.. Dochádzalo k hromadeniu energie, ktorú sme neboli schopní odčerpať. Bola obava, že po jej uvoľnení dôjde k zničeniu Atlantidy. Niektorí naši učenci predpokladali zničenie celého sveta.
    Vytvorilo sa preto niekoľko skupín na prežitie:
    1. skupina predstavovala silné kapitálové zoskupenie vlastniace vesmírne lode, ktoré mohli teoreticky dosiahnuť súhvezdie Labute, kde odborníci predpokladali pri hviezde Cygnus Alpha po kolapse hviezdy veľkého typu výskyt malej červej diery s možnosťou umiestnenia brány do iných časopriestorov. Táto skupina sa pripravovala na najpesimistickejšiu predpoveď a návratom do minulosti chcela napraviť chyby.
    2. skupina využila možnosť dosiahnuť svojimi kozmickými korábmi rýchlosť blízku rýchlosti svetla a tým spomaliť pohyb času a priebeh starnutia svojich pasažierov na minimum a čím dlhšie prežiť v nádeji, že generáciám, ktoré ostali na zemi sa podarí nájsť riešenie.
    3. skupina sa naďalej pokúšala svoj genotyp zmeniť oplodňovaním primátov a predchodcov človeka. Výsledkom bolo množstvo nevydarených pokusov, ale aj vznik niektorých celkom schopných vývojových vetví. Táto skupina
    v závere svojho pobytu na zemi vytvorila geneticky upravenú rasu humanoidov,
    ktorých genetický vývoj bol naprogramovaný tak, aby sa postupne približoval ku
    genotipu atlanťanov. Podľa predpokladov sa to malo dosiahnuť za 10 až 20 tisíc pozemských rokov. Potom opustili na svojich rýchlych vesmírnych lodiach zem, aby na svojich cestách hľadali obývané planéty a príbuzné civilizácie, ktorých genotyp by im pomohol vyriešiť svoj problém. Čas od času ich kozmické koráby zastavia aj na vašej zemi v nádeji, že budú žať, čo v dávnych časoch zasiali do genetickej štruktúry vašich predkov."
    - Tu som ho prerušil, aby som sa ho spýtal, prečo sa nemohli bez problémov rozmnožovať vo vesmíre, kde zmeny, ku ktorým dochádzalo na zemi neexistovali?
    "Žiaľ nie, pretože pohybom vo vesmíre sú tieto zmeny ešte markantnejšie. Teoreticky by kozmická loď mohla zotrvať dlhodobo napr. v Lagrangeových bodoch, niektorí to dokonca aj skúsili, ale prišli na to, že bez vážnych degeneratívnych príznakov sa môžu v kozme vyvinúť len tri generácie.
    Vďaka svojej technickej vyspelosti sa atlanťania tak, ako ich potomok Matuzalem dožívali úctyhodného veku. Pri pohybe v kozmických lodiach rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla boli títo atlanťania takmer nesmrteľní, Na svojej púti vesmírom však stretávali veľa planét, na ktorých bol život. Brzdenie, pobyt na týchto planétach a ich prieskum im uberali stále viac z ich času a všetko bolo márne. Vhodnú civilizáciu stále nenašli. Preto sa v poslednom tisícročí zamerali hlavne na vašu zem, kde vývoj napreduje želaným smerom a každú chvíľu možno očakávať vytúžený geneticko-civilizačný skok.
    V honbe za časom, ktorý im rýchlo ubúdal stratili morálne zábrany a stále viac
    spôsobujú svojimi pokusmi a testami vážne ujmy pozemskému životu. Ja som ich
    na to niekoľko krát upozornil, ale žiaľ už ma nebrali vážne. V tomto stave už pre
    nich nie som žiadnou hrozbou. Preto sa takmer geometrickým radom zvyšujú
    prípady znetvorenia zvierat, únosy ľudí apod.
   
    Ja som predstaviteľom tzv. 4. skupiny. Náš rod dávno predpokladal takúto situáciu, preto zhromaždil najkvalitnejší genetický materiál a vytvoril sústavu podzemných priestorov dostatočne izolovaných od vonkajších zmien a vplyvov. V týchto priestoroch za občasnej hibernizácie prežilo mnoho našich pokolení .
    Pomáhali sme ľudstvu zeme, aby smerovalo k svojmu rozmachu. Pomohli sme vytvoriť mnohé vyspelé kultúry. Každá z nich však po získaní poznatkov o sile a energií použila skôr, či neskôr túto silu na ničenie sa navzájom, alebo na podmaňovanie slabších. Mnohokrát sme mali problém takýmto civilizáciám naše dary odňať. Zanechali sme odkazy a učenia, ktoré doteraz ľudstvo nevedelo a nechcelo pochopiť.
    Pôvodne náš rod ovládal všetky energetické uzly zeme, ktoré sme mali podzemnými komunikáciami prepojené. Postupne sme vymierali a zomierali v zbytočných potýčkach s pozemšťanmi, aj sami medzi sebou, alebo pri heroických činoch pri záchrane ľudstva, ako napr. Odyseus. Nakoniec som zostal len sám. Prestal som už veriť, že sa ešte niekedy podarí obnoviť Atlantídu a vzkriesiť jej obyvateľov, aj keď v podzemných laboratóriách je pre tento účel stále pripravený dostatok genetického materiálu.
    Preto mi ostal len jeden cieľ. Odovzdať svoje poznatky pre pokračovanie života na zemi a hlavne odovzdať varovanie obyvateľom zeme, aby neskončili ako my.
    Náš sociálny systém a riadenie štátu bolo prepracované na najvyššej úrovni. Vtedy sme tvrdili, že je najdemokratickejší. Riadenie štátu bolo v rukách 12 volených
    správcov. O každom návrhu sa hlasovalo a musel byť schválený nadpolovičnou väčšinou hlasou.
    Ekonomická sféra bola zo začiatku tak ako teraz u vás zdravo súťaživá a podriadená trhovým mechanizmom, ktoré sa postupne uvoľnili spod štátnej regulácie. Tým začali stále viac moci sústreďovať vo svojich rukách veľké monopoly. Nakoniec ostali len dva, ktoré medzi sebou tvrdo súperili. Tieto monopoly ovládli aj politickú scénu. Počet strán súperiacich vo voľbách sa zredukoval na dve, z ktorých každá zastupovala záujmy jedného z monopolov. Preto sa často stávalo, že dôležité rozhodnutia nebolo možné prijať, lebo hlasy za a proti sa rozdelili na polovicu. Z toho dôvodu bolo prijaté opatrenie, aby pri rovnosti hlasov rozhodol vedúci správca rady. Ten sa menil každý mesiac a postupne sa tak v roku vystriedali všetci 12 správcovia.
    Dôležité body, ktoré si vyžadovali rozhodovanie rady sa zaraďovali na rokovanie na príslušný mesiac formou losovania. Tento systém sme vtedy považovali za výkvet demokratického rozhodovania. Práve to nám prinieslo našu skazu.
    V 8. mesiaci pred 113 tisíc rokmi bol vedúcim správcom rady RHEA 263. Ten bol spriaznený so spoločnosťou, ktorá ťažila nerastné suroviny na Marse a ostatných planétach slnečnej sústavy. Pre svoju činnosť potrebovala stále viac fyzicky zdatných jedincov. Preto RHEA 263 rozhodol pri rovnosti hlasov v rade o tom, že ženské pokolenie je nepotrebné.
    Tu vidíš, aké je nebezpečné, ak jednotlivec rozhoduje za celú spoločnosť. Hovorím to preto, lebo smerujete k tomu istému. Tiež ste pripustili rozhodovanie jedným človekom, alebo skupinkami jedincov, ktorý majú len vlastné ciele a záujmy. Tak je tomu takmer vo všetkých krajinách vášho sveta. Jeden človek sa dá ľahko ovládnuť, podplatiť, presvedčiť, alebo oklamať. Rozhodovanie jedného človeka s vidinou vlastného cieľa a prospechu a s nedostatočným posúdením súvislosti môže mať za následok oveľa horší koniec vašej civilizácie, ako postihol tú našu.
    Nachádzate sa na technologickom rázcestí. Ak pôjdete doterajším tempom a spôsobom ako doteraz, čaká vás podľa mojich prepočtov do 100 pozemských rokov istý koniec. Ak ponecháte rozhodovanie na neschopných a skorumpovaných jedincov ako doteraz môže prísť ten koniec už zajtra.
    Vaša úroveň komunikácie dosiahla bod, keď môžete o dôležitých veciach rozhodovať kolektívne, bez časových strát v danom okamžiku. Je nutné, aby ste toto svoje právo zobrali naspäť do svojich vlastných rúk.
    Ak to urobíte a zároveň zmeníte tempo technologického rozvoja a začnete sa postupne vracať do lona prírody, nájdete vyrovnanú symbiózu so zemou a okolitým vesmírom, čaká vás nekonečná a šťastná budúcnosť."
    Možno vás zaujíma, či som RHEU videl. Nevidel som ho. So mnou totiž komunikovalo len jeho energetické telo. Jeho fyzické telo napriek oprávam, transplantáciám a neviem akej údržbe, nevydržalo súboj s časom.
    Preto prežilo len jeho energetické telo, ktoré v stabilnom stave udržiavalo špeciálne elektromagnetické pole.
    Po skončení nášho rozhovoru sa toto zariadenie vyplo a jeho energetické telo sa rozplynulo, aby sa konečne dočkalo zaslúženého splynutia s Univerzom.
   

Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 2385

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.