Palantir
oddělovač

Čo ľudia vedia najlepšie

Literatura > Povídky > Vidoucí 2010 | 08. 08. 2010 23:59:59 | autor: Cellindra

Science vessel – Reginald

Čo ľudia vedia najlepšie


„Vzdialenosť?“

„Tristo klikov a klesá.“

Admirál Nabokov si mávnutím ruky vyprázdnil displej. Pohybom prstov druhej ruky previedol výstup vizuálnych skenerov z hlavnej projekčnej jednotky na tú svoju. Purpurová hmlovina sa teraz nehlučne vznášala nad pravým operadlom veliteľského kresla. Admirál si podoprel bradu a na moment sa odmlčal, s pohľadom upretým na dokonalé zobrazenie vesmírnej anomálie.

„Priblížiť na dvestodvadsať,“ zavelil po krátkej chvíli.

O celých štyridsať klikov bližšie, než vzdialenosť predpísaná Manuálom. Nikto však neprotestoval a navigačný dôstojník upravil rýchlosť.

„Dvestopäťdesiat, dvestoštyridsať...“

„Pripravte vzorec na udržanie konštantnej vzdialenosti a otvorte komunikačný kanál s Echom. Začneme.“


Skupina vesmírnych plavidiel na čele s vedeckým plavidlom Reginald sa zoskupila priamo pod hmlovinou. Krížniky Potemkin III a Duster, triedy Leviathan, zaujali blízke obranné postavenie pri jedinej neozbrojenej lodi – Reginaldovi. Upravený krížnik Ramses, triedy Aeolus, vyčkával v Manuálom predpísanej vzdialenosti. Echo, zbraňový transportér prerobený na komunikačné plavidlo, sa ustálil v takmer kontaktnej vzdialenosti pri Reginaldovi.


„Echo, tu Reginald. Pripravte sa. Na váš signál vysielame sondy,“ zavelil admirál.

Rozumieme Reginald. Echo pripravené, sondy majú zelenú,“ odpovedal z transportéru major Sanchez a Nabokov sa ani neunúval vydať ďalší rozkaz. Jeho muži s ním slúžili už dosť dlho na to, aby vedeli, čo robiť.


Dve sondy v absolútnom tichu vyrazili smerom k pulzujúcej zmesi. Hmlovina letiaca vesmírom ich privítala niekoľkými energetickými výbojmi. Oblak sa na tom mieste na moment zvíril, akoby sa pokúšal odraziť nevítaných hostí, po krátkej chvíli sa však upokojil a vrátil sa ku lenivému pohybu.


„Echo, tu Reginald. Preveďte mi stavovú správu,“ ozval sa Nabokov cez komunikačný kanál.

„Nemôžem splniť, Reginald,“ odpovedal Sanchez. „Spätná väzba sondy je nulová“

Admirál sa zamračil. Jeho tvár tak dočasne získala niekoľko vrások. Napriek dvadsiatemu krížiku mal admirál pleť rovnako dokonalú, ako novorodenec. Vesmírny zbor sa o svojich najlepších staral naozaj príkladne.

„Opakuj, Echo. Nulová spätná väzba?“

„Spätná väzba so sondami je nulová, Reginald. Nemáme kontakt. Ani s plným výkonom ich nezachytíme hlbšie ako päť klikov dovnútra.“

Admirál pohybom prstov pozastavil komunikačný kanál.

„Pripravte sondu tri, vytvorte vzorec návratu. Chcem aby vletela dnu, urobila oblúk a vrátila sa k nám. Všetky jej senzory pôjdu naplno. Chcem vedieť, čo v tej hmlovine nám ruší spojenie.“

„Rozkaz, admirál,“ prikývol prvý dôstojník Chung-Ji a cez svoj projekčný ovládací panel preposlal inštrukcie do riadenia sondy. Admirál medzičasom znovu otvoril komunikačný kanál.

„Echo, posielame dnu sondu tri so spätným návratom. Nažhavte senzory naplno, ak sa odchýli od kurzu a vyletí inde, chcem o nej vedieť.“

„Rozkaz, Reginald,“ ozvalo sa z komunikátora a Echo sa odmlčal.

Komunikačný dôstojník Scott obratne sformuloval údaje o vypočítanej trajektórii sondy tri a pretiahol ich nad pulzujúcu projekciu transportu Echo na svojej projekcii. Zobrazené plavidlo zozelenalo a potvrdilo tak príjem.

Tretia sonda vletela do hmloviny s navlas rovnakým efektom ako predchádzajúce dve.


„Podľa nastaveného vzorca návratu by sonda mala opustiť hmlovinu o štyri časové jednotky,“ oznámil navigačný dôstojník a admirál prikývol. Tváril sa spokojne a ešte stále si prezeral hmlovinu nad pravým operadlom svojho kresla. Pridal si k nej aj simuláciu piatich plavidiel jeho skupiny, aby mal lepší prehľad o veľkosti.

Pri súčasnom zobrazení však transportér Echo nebolo ani len vidieť. Reginald, Potemkin III a Duster boli len miniatúrnymi bodkami, zatiaľ čo Ramses, pýcha spojeneckej flotily, bol sotva taký veľký ako polovica hrášku. Hmlovina bola obrovská. Na projekcii bola väčšia než dospelý človek, zabalený do klbka.

Admirál z lodnej databázy vytiahol obraz planéty Mars a porovnal veľkosti. Hmlovina bola o čosi väčšia. Nabokov odstránil pomaly rotujúcu planétu zo svojej projekcie a otvoril komunikačný kanál.

„Echo, máte niečo?“

„Negatívne. Sonda nevyletela nikde v dosahu našich senzorov.“

Nabokov zamliaskal. Muži na mostíku stíchli. Ten zvuk znamenal, že ich veliaci dôstojník intenzívne premýšľa. Za tie roky služby stihli odpozorovať jednotlivé prejavy tohto vojnového veterána a dokázali sa prispôsobiť.

Nabokov patril medzi najlepších stratégov a taktikov, či už na vojenskom alebo diplomatickom poli. Rovnako patril medzi najobľúbenejších veliacich dôstojníkov. To samo o sebe nebolo veľkým úspechom, keďže konkurencia v tomto rebríčku bola mizerná. Stačilo to ale na to, aby sa služba pod jeho velením aj medzi bežnými členmi vesmírneho zboru považovala za privilégium.

„Otvorte kanál s Ramsesom,“ prehovoril po chvíli. Jeho muži vyplnili rozkaz takmer okamžite. Ako mnohokrát predtým, aj teraz začal admirál hovoriť s krížnikom akonáhle dohovoril rozkaz, bez ohľadu na to či bol splnený.

„Ramses, tu Reginald. Priblížte sa na dvestodesať a pripravte zmiešané stíhacie krídlo.“

„Reginald, tu Ramses,“ z komunikátora sa ozval kapitán Smith. „Smieme vedieť dôvod nutnosti porušenia protokolárnej vzdialenosti?“

„Áno smiete,“ odpovedal admirál, neunúval sa však vysvetľovať detaily.

„Reginald, tu Ramses. So všetkou úctou, aký je ten dôvod?“

Nabokov podvihol obočie.

„Efektívnosť. Ste na mojej lodi z toho istého dôvodu, kapitán Smith. A presne z toho istého dôvodu som teraz na vedeckom plavidle, namiesto svojho krížniku.“


Pýcha spojeneckej flotily sa dala do pohybu. Priblížila sa nad formáciu a zrovnala rýchlosť.


„Budeme porušovať nariadenia manuálu aj počas reprodukcie?“ ozval sa znovu Smith.

„Počas rekonštrukcie akcie pre médiá budete nasledovať rozkazy nadriadeného dôstojníka. V tomto prípade mňa. Nerobte si starosti a nezaťažujte sa skutočnosťami, na ktoré nemáte dosah,“ odpovedal Nabokov a uzavrel komunikačný kanál. S pobaveným výrazom sa v kresle otočil na distribučného dôstojníka.

„Chcem zmiešané krídlo. Eclipse a Vanguard v pomere jedna ku jednej. Preferovaný veliaci dôstojník, stíhací kapitán McArthur. Označenie Spirit.“

Dôstojník s prikývnutím zostavil požiadavku a pohybom ruky ju pretiahol nad zobrazenie krížniku Ramses.


*


Stíhací kapitán McArthur sa zobudil. Na stolíku pri posteli nahmatal aplikátor a nastavil tretinovú dávku. Biochemický koktejl ho okamžite prebral ku plnému vedomiu.

Nad jeho posteľou sa vznášala projekcia dvoch lodí. Posadil sa a pohybom ruky presunul projekciu pred seba. Ľahký ultrarýchly interceptor triedy Eclipse a podstatne ťažší a lepšie obrnený stíhač Vanguard. Oba patrili medzi jeho obľúbené stroje.

Postavil sa do stredu kajuty a nechal sa prístrojom obliecť do leteckej kombinézy. Odpil si z ústnej vody a počas výplachu si pred seba pretiahol popis misie. Mená zvyšných členov letky boli ešte stále nevyplnené. Z lodnej databázy vytiahol zoznam svojich obľúbencov ako aj všetkých zvyšných pilotov. Na podobné misie rád kombinoval overených letcov s novými. Behom krátkej chvíle vytvoril návrh zoznamu a pretiahol ho nad zobrazenie krížnika Ramses. Velenie má posledné slovo, ale väčšinou mu výrazné zmeny nerobili. Tentoraz však velil kapitán Smith, takže sa možno dočká prekvapení.

Podľa ukazovateľa nad rotujúcimi stíhačmi mu nezostávalo veľa času na hlásenie sa na mostíku. Zaznačil políčko „Like“ pod interceptorom. Dnes mal chuť na rýchlosť. Navyše je to prieskumná misia v neznámom priestore. Pohyblivosť sa v takom prípade vždy zíde.

Prešiel kajutou ku dverám, tie sa automaticky otvorili a on vykročil na chodbu.


Mostík krížnika Ramses bol tým najmodernejším vojenským veliacim centrom, akým flotila v súčasnosti disponovala. Dva modernejšie bojové krížniky Sonic a Thor boli vo fáze testovania a dokončovania.

Kapitán slúžil na Ramsese ešte pred jeho prestavbou na pýchu spojeneckých síl. Nový mostík však ešte dnes spoľahlivo vyrážal dych. Na obsluhu stačilo šesť dôstojníkov, ktorí sa v priestore pohybovali na vznášajúcich sa kreslách. Lodné systémy a ovládacie prvky boli vyladené k dokonalosti. Celý mostík bol vybavený takým množstvom holoprojektorov a snímačov, že na ňom prakticky neexistovalo slepé miesto. Kdekoľvek sa dôstojníci nachádzali, mali plnú kontrolu nad všetkými funkciami lode. Pohyblivosť tak potrebovali len kvôli jednoduchému prístupu ku viacerým zobrazovacím plochám. Zlepšovalo to prehľadnosť.

Najdokonalejšou súčasťou celého plavidla bol však palubný počítač. Bol schopný zapamätať si detaily každého človeka, ktorý kedy vkročil na palubu a jeho preferované ovládacie špecifiká. Počas bojov sa učil nepriateľské taktiky a dokázal v reálnom čase navrhovať desiatky alternatív bojových manévrov. Pre veliteľa tejto zbrane to bolo rovnako účinné, ako poradný orgán stovky najlepších taktikov, ktorí sa navyše neprekrikujú a svoje nápady a návrhy úhľadne zoraďujú presne podľa chuti veliaceho dôstojníka. Bolo takmer nemožné, aby jeden veliteľ tento počítač porazil trikrát. Dve vzájomné merania síl stačili na to, aby si vytvoril dokonalý prehľad o návykoch svojho súpera a rozoznal ho aj pri stretnutí po desiatkach rokov. Vďaka psychoanalýze tak dokázal navrhnúť niekoľko alternatív riešenia konfliktu. Jeho potenciál však siahal ešte ďalej. V prípade známeho súpera dokázal predpovedať jeho ťahy vopred s neuveriteľnou presnosťou. Matematické prepočty ukázal, že ak by jestvoval podobný počítač zameraný na šach, dokázal by predpovedať presné poradie ťahov svojho súpera nielen v práve prebiehajúcej hre, ale aj v siedmych nasledujúcich.

Muži a ženy slúžiace na tejto lodi často žartovali, že ich počítač vidí do budúcnosti, len to ľuďom neprezradí, pretože vie, že v tom prípade by ho čakal koniec.

Pri príchode na mostík sa McArthur úctivo uklonil kapitánovi Smithovi a následne projekcii admirála Nabokova oproti veliteľskému kreslu. Protokol vyžadoval vzdávať hold najprv fyzicky prítomným dôstojníkom.

„Stíhací kapitán McArthur,“ prikývol kapitán Smith. „Prešiel som váš zoznam, nemám výhrady.“

Formality mali za sebou.

„Základné inštrukcie boli zaslané do vašej stíhačky,“ prikývla admirálova projekcia a následne sa mierne pousmiala. „Znovu Eclipse?“

„Najlepší stroj aký máme, pane,“ odpovedal opýtaný prikývnutím.

„To ste nedávno tvrdili o Vanguardoch.“

„Tie tiež, pane. Ale na prieskumnú misiu radšej vezmem rýchlosť na úkor pevnosti.“

„Pochopiteľné,“ prikývol admirál a znovu zvážnel. „Predpokladám, že ste sa zoznámili s popisom a špecifikáciou vašej misie.“

McArthur prikývol.

„Pred vstupom vášho krídla do hmloviny,“ pokračoval admirál. „Určíte jedného, kto prevedie skúšobný prelet okrajom. Potrebujeme vedieť, ako sa budú správať palubné prístroje. Za žiadnych okolností nedovoľte let mimo vizuálneho kontaktu. Alfa štyri a Alfa päť majú namiesto primárnej palubnej výzbroje zásobníky navigačných bójí. Nepredpokladáme väčší dosah vašich senzorov než jeden klik.“

Stíhací kapitán sa zamračil, zostal však v tichosti.

„Navigačné bóje budú zrejme vašou jedinou cestou von. Zatiaľ ale netušíme, ako sa budú správať pri interferencii v hmlovine. Bude na vás, zistiť to. S najväčšou pravdepodobnosťou by však mali fungovať správne a byť schopné udržiavať konštantnú polohu voči hmlovine.“

„Posielame tam osem mužov,“ zapojil sa kapitán Smith. „Chceme aby sa vás osem vrátilo naspäť. Poslali sme tam tri sondy, ani jedna z nich sa nevrátila.“

„Rozumiem,“ prikývol McArthur.

„Urobte to poriadne. Keď sem pustíme médiá, nech vyzeráme, že vieme čo robíme,“ pousmial sa Nabokov. „Veľa šťastia.“

„Šťastie potrebujú len nepripravení, admirál,“ pousmial sa stíhací kapitán a s vojenským pozdravom opustil mostík.


*


Alfa, máte zelenú,“ zaznelo v kokpite Eclipsu a McArthur upravil niekoľko parametrov. Následne otvoril veliteľský komunikačný kanál letky Alfa. Počul ho tak každý člen.

„Letka Alfa, tu Alfa jeden. Synchronizujem počítače a nastavujem formáciu a letovú rýchlosť,“ komentoval a súbor s nastavenými údajmi pretiahol nad veliteľské zobrazenie letky Alfa. Všetky stroje sa tak nehlučne sformovali na jeho krídle. Ich piloti nemuseli pohnúť ani prstom. „V úvode nášho letu si dovolím prebrať plnú kontrolu, ak to dámam a gentlemanom nebude vadiť.“

V komunikátore sa ozval pobavený smiech. Poručíčka Shishkina si opäť raz „zabudla“ vypnúť spätný komunikačný kanál. McArthurovi sa na displeji zobrazilo niekoľko symbolov vztýčených palcov – označenia „like“. Táto recesia sa v posledných rokoch celkom ujala medzi členmi vesmírneho zboru ako spôsob potvrdzovania. Niektorý z technikov dokonca vytvoril zobrazovaciu grafiku a prepašoval ju do oficiálneho vojenského softvéru.

Letka sa dala do pohybu. McArthur nechal rutinnú časť letu na palubnom počítači.

„Priblížime sa na päť klikov od hmloviny a zaujmeme predpísanú formáciu. Tam preberiete velenie nad svojimi stíhačmi. Potrebné parametre na synchronizáciu letových rýchlostí vám pošlem ešte predtým ako dorazíme na miesto.“

Stíhací kapitán sa na moment odmlčal. Prehľadával databázu stíhača. Súbor s parametrami mal pripravený. Len nevedel kde. S povzdychom otvoril vyhľadávač a uviedol kľúčové slová. Súbor sa okamžite zobrazil na displeji aj na projekcii.

„Ako ste si dúfam všimli,“ pokračoval McArthur a preposlal zvyšku letky potrebné nastavenia. „Naše stroje sú dnes o čosi väčšie, ako býva zvykom. Hmlovina pred nami spôsobuje interferencie a ruší naše senzory, rovnako ako komunikačné kanály. Z toho dôvodu nám pridali niekoľko tieniacich krytov, majú zmierniť pôsobenie hmloviny na citlivú elektroniku. Poprosím každého, aby sa držal v kontaktnej vzdialenosti. Ak vypadne komunikácia, vraciame sa. Strážte si krídla. Nechcem vidieť nikoho, aby sa oddelil od skupiny.“

„Rozkaz,“ zaznelo z komunikátora jednohlasne.

„Sú nejaké otázky?“ spýtal sa naspäť.

Alfa štyri, jedna otázka.“

Alfa štyri, počúvam.“

„Kapitán, prečo dnu nepošlú sondu s nastavenou návratovou dráhou?“

„Jednu dnu poslali.“

„A?“

„A nič. Nevrátila sa. Preto tam ideme my.“

„So všetkou úctou, kapitán. Ešte jedna otázka.“

McArthur si pred sebou otvoril údaje o pilotoch. Roztiahol zložku Alfa 4. Pilotoval ju podporučík Zeman, označenie Insect. Istý čas slúžil ako testovací pilot, napriek nižšej hodnosti a oveľa nižšiemu veku mal takmer toľko nalietaných hodín ako poručíčka Shishkina. V akadémii exceloval v leteckých súbojoch, za celé štúdium zaznamenal len sedem svojich simulovaných úmrtí. O dve menej než sám McArthur. Počítačová databáza pokračovala neuveriteľným množstvom detailov, nie len z profesijnej oblasti mladého dôstojníka. McArthur zatvoril zobrazenie.

„Počúvam, podporučík.“

„Hmlovina je v pohybe. Prečo do nej neposlali sondu s protokolom zastaviť?“

„Podporučík Zeman, viete kto velí operácii?“

„Áno pane,“ odpovedal letec a odmlčal sa. Diskusia bola uzavretá. Ak na tú možnosť prišiel podporučík stíhacieho letectva, admirál Nabokov ju určite zvážil.


Krídlo Alfa dorazilo na okraj hmloviny. Stíhače spomalili, rozbili letovú formáciu. Interceptor triedy Eclipse sa oddelil a zamieril ku hmlovine.


„Alfa jedna, letke Alfa,“ ozval sa kapitán a ponaťahoval si krk. „Začíname. Pripravujem sa na vstup do hmloviny. Udržujte vizuálny kontakt.“


Stíhač vstúpil do okraju hmloviny. Mračno okolo neho sa nepokojne vírilo, akoby poháňané samotnou prítomnosťou stíhača. Pri tomto pohybe sa stroj na krátke okamihy strácal zvyšku letky z dohľadu, zostával však pri okraji purpurovej masy. Eclipse vyskúšal niekoľko manévrov a obratne sa obrátil naspäť.


Admirál Nabokov sledoval počínanie stíhacieho kapitána so záujmom.

„Ešte by tu bola jedna možnosť...“ zamračil sa po krátkej chvíli. „Celá hmlovina je v pohybe, takže keby sme dnu poslali sondu s príkazom zastaviť po istom čase...“

„Reginald, tu Alfa jeden,“ ozval sa z komunikátora McArthur, keď sa zaradil do formácie. Nabokov si do osobnej zložky poznačil, aby nezabudol za účasti médií poslať dnu aj štvrtú sondu, s protokolom zastaviť.

„Alfa jeden, pokračujte,“ prikývol a uložil zmeny.

„Manévrovacia schopnosť znížená o desať až pätnásť percent. Komunikačné systémy takmer nefunkčné. Spoľahlivé možno v kontaktnej vzdialenosti. Navigácia a senzory fungovali prerývane.“

„Definujte, kapitán.“

„Displej a projekcia sekala s každým výbojom v hmlovine. Akoby systém na moment strácal prísun informácií. Dá sa podľa nich orientovať, ale myslím, že v hmlovine sa na ne nebudeme môcť plne spoľahnúť.“

„Rozumiem, kapitán.“

McArthur neodpovedal.

„Vaša jednotka vstúpi do hmloviny, podľa plánu. Značte si cestu, skúste nám zozbierať čo najviac údajov. Chcem vedieť čo to vlastne sledujeme. Keď budete mať dosť, zastavte a počkajte kým hmlovina preletí ďalej.“

„Rozkaz, admirál.“

Nabokov v tichosti prikývol a dal znamenie komunikačnému dôstojníkovi, aby vypol kanál.

Koľko máme času?“ spýtal sa po chvíli. Jeho otázka zaznela do ticha na mostíku. Na moment nikto neodpovedal.

„Admirál,“ ozval sa prvý dôstojník. „Podľa predbežných prepočtov bude hmlovina vstupovať do vesmírneho priestoru kolónie Vargas o dvesto časových jednotiek.“

„Trajektória?“

„Podstúpila menšie zmeny. Počítačové simulácie vylúčili kolízny kurz s planetárnym objektom Vargas 22.“

„Takže dobré správy.“

„Možno nie, pane.“

„Ako tomu mám rozumieť?“

Na zmene kurzu sa nepodieľali prirodzené procesy, ani gravitačné pôsobenia.“

„Tá vec sa sama rozhodla zmeniť kurz?“

„Vyzerá to tak, pane.“

Armirál Nabokov sa zamračil a nepokojne zamliaskal.


*


„Kontaktná vzdialenosť,“ velil McArthur a vložil ruky do ovládacích snímačov lode. . „Pripravte sa na vstup do hmloviny.“

Stíhač reagoval na každú zmenu polohy prstov a každé gesto, presne podľa kapitánových nastavení. Eclipse patril medzi stíhače, ktorých kontrolná odozva bola prakticky okamžitá. Bol najcitlivejším a súčasne najnáročnejším plavidlom na precízne ovládanie. Ale bol taktiež jedným z mála stíhačov, ktoré naplno ukazovali schopnosti pilota.

Alfa jeden, Alfe štyri. Začnite s vypúšťaním bójí.“

„Rozkaz kapitán.“


Celé krídlo stíhačov nehlučne zmizlo v pulzujúcom mraku. Tri krížniky, vedecké plavidlo a prerobený transport nasledovali hmlovinu v konštantnej vzdialenosti.


„Letíme naslepo, kapitán,“ zavrčala Shishkina. „Som hneď za vašim chvostom a ledva vidím obrysy.“

Shishkina, pýtal som sa na názor?“ odpovedal McArthur a zamračil sa, keď mu znovu vypadli senzory.

„Nie, pane. Poskytla som ho z vlastnej iniciatívy,“ odpovedala poručíčka s neskrývaným sarkazmom.

„Krídlo Alfa, hláste dosah senzorov.“

„Nula. Nemohla by som oskenovať ani vlastnú loď,“ zavrčala znovu Shishkina a kapitán informáciu priradil ku Alfe 3 vo svojej databáze.

„Alfa jeden, tu Alfa dva,“ ozvala sa nadporučíčka Liu Pei. „Nedosiahnu ani na vás. Tá hmlovina úplne vyradila senzory. Letím len na vizuál. Hlavne nezabrzdite bez varovania, lebo vám skončím v pohonnej jednotke.“

Ostatní nereagovali. McArthur ľavou rukou otvoril formáciu. Počítač zobrazoval len tri stroje.

„Alfa jedna Alfe tri. Máte za sebou päťku?“

Interferencia hmloviny dokonale skreslila prvú časť odpovede.

„...sa jej nezbavila.“

„Alfa tri a Alfa dva, tu veliteľ letky. Otvorte komunikačné kanály so stíhačmi na krídlach a povedzte im nech urobia to isté. Vytvoríme kontaktnú sieť. Moje správy k nim cez hmlovinu neprechádzajú, tak snáď prejdú cez vás.“

O krátku chvíľu mali premostenie vytvorené a kapitán tak mohol cez jednotlivé lode posielať odkazy až na kraj formácie. Komunikácia sa tak obnovila, i keď vo výrazne spomalenej forme.

Alfa jeden, tu Alfa sedem,“ ohlásil sa pilot Stefanov.

„Pokračujte, Alfa sedem.“

„Niečo nie je v poriadku. Teplota vonkajšieho plášťa stúpa.“

„Konkrétne hodnoty?“
„Presiahla štyristo kelvina.“

Alfa jedna celému krídlu, ako ste na tom s teplotou plášťa?“

„Alfa dva, pozitívna zmena.“

„Alfa tri, nahovno. Rastie.“

„Alfa štyri, štyristo niečo.“

Alfa päť, zvýšená.“

Alfa šesť, rovnako ako Alfa štyri.“

„Alfa osem, zvýšená na štyristo.“

Počítač tentoraz hodnoty zaznamenal sám. Kapitán prebral ovládanie lode a zapisovanie nechal na ňom.

„Alfa sedem, tu Alfa jeden. Aké máte...“

„Pane!“ prerušil ho hlas Stefanova. „Hmlovina tu redne.“

„Redne? Prešli sme sotva pár klikov.“

„Pane, viditeľnosť evidentne stúpa.“

„Krídlo Alfa, tu Alfa jeden. Zmena kurzu, reagujte manuálne. Udržujte vizuálny kontakt.“

Celé krídlo zmenilo kurz a zabočilo smerom ku stredu hmloviny. Tancujúce mračná skutočne začali rednúť.


Palubný počítač pípol, senzory znovu dosahovali aspoň ku okrajom formácie. Teplota plášťa však prudko rástla.

„Pane?“ zaznelo z komunikátora. „Ak teplota bude rásť takýmto tempom...“

„Zmeniť kurz na dva, tri, dva, sedem. Formovať na mojom krídle. Synchronizovať rýchlosť.“

„Rozkaz,“ ozvalo sa znovu z komunikátora, tentoraz v podaní každého pilota.

„A zapnite si atmosferické štíty. Presne na toto sú robené.“

„Prechod atmosférou? V strede hmloviny?“

„Už je to tak, roztiahnite formáciu a ukončite zbytočnú komunikáciu. Zapínam operačný záznam, ak odteraz niekto čo i len zakašle, bude to v hlásení. Energia zo zbraňových systémov do štítov a motorov.“


Formácia sa s hukotom predrala cez atmosférický obal. Palubné počítače automaticky prepli pohonný systém a upravili špecifikácie ovládania tak, aby súhlasili s potrebami letu v planetárnych podmienkach. Formácia sa po prechode znovu spojila a priblížila sa k povrchu.


„Pane, toto je nereálne,“ ohlásil sa ako prvý podporučík Zeman.

Alfa štyri, ďakujem za váš postreh,“ odpovedal kapitán ironicky, avšak Zeman nebol ďaleko od pravdy.


Pod formáciou vesmírnych stíhačov sa rozprestieral šíry oceán. Podľa farby a pohybov kvapaliny tvorili hlavné zložky kyslík a vodík v pomere jedna ku dvom. Bolo však nemožné, aby to bola pravda. Planéta letela naprieč vesmírom, bez pôsobenia gravitačného poľa hviezdy, navyše bez akéhokoľvek zdroja tepla. Ak by aj narazili na zblúdený planetárny objekt vo vesmíre, rozhodne bolo nepredstaviteľné, aby na jeho povrchu bola voda v kvapalnom stave.

Záujem stíhačov však najviac upútali objekty vyčnievajúce vysoko nad vodnú hladinu. Desiatky lesklých čiernych veží nehybne odolávali vlnobitiu rozbúreného oceánu. Ich povrch dokonale odrážal pohyby mračien v hmlovine, každý záblesk sprevádzajúci výboj energie len zvýrazňoval ich zrkadlovú hladkosť.


Kapitán prepol senzory na plášti svojho plavidla a neveriacky zvraštil obočie. Vonkajšia teplota bola len necelých dvestodvadsať kelvina. Navyše vonku fúkal pomerne silný vietor. Palubný počítač však vyvažoval stroj podľa potreby a udržiaval ho v rovnováhe, takže kapitán by si to bez senzorov ani len nevšimol.

Existencia tejto planéty odporovala všetkému, čo kapitán o planetárnych objektoch vedel.

Čo sú tie veci?“ ozvala sa Liu po krátkej chvíli nemého letu.

„Letka Alfa,“ prehovoril McArthur, ale sám mal problém nachádzať vhodné slová. „Zostúpime na dosah skenerov. Pred návratom zhromaždíme informácie.“

„Ospravedlňujem sa, že ruším komunikačné ticho,“ ozvala sa poručíčka Shishkina. „Ale pozrite sa nad seba.“

McArthur nekomentoval tento prečin voči vojenskej disciplíne a dvihol hlavu. Jeho kokpit mu umožňoval dokonalý výhľad. Celé nebo zapĺňal výjav, ktorý by sa najlepšie dal prirovnať ku polárnej žiare. Purpurová pulzujúca a meniaca sa hmlovina brala dych. Jej tajuplné svetlo ožarovalo oceán pod nimi a občasné energetické výboje vzdialene pripomínali búrku.

„Toto miesto vyzerá ako krásne peklo,“ ozvala sa po chvíli nadporučíčka Liu Pei.

Takmer ako doma,“ komentoval sucho Wong z Alfy šesť.

„Podporučík Malkin,“ prerušil ich McArthur. „Vezmite Alfu sedem a osem a vráťte sa po bójach podať predbežné hlásenie. Nerád by som nechal admirála čakať. Ak zablúdite, vypnite motory a počkajte kým vás hmlovina opustí. Echo má senzory nažhavené na plné obrátky, budú o vás vedieť kdekoľvek vyjdete.“

Poručík Malkin z Alfy päť potvrdil prijatie rozkazu zaslaním vztýčeného palca.


Trojčlenná skupina stíhačov sa oddelila od zvyšku a zamierila priamo hore. Nad planetárnym oceánom zostali dva stíhače Vanguard a tri interceptory Eclipse.


„Formácia dvadsaťdva na mojom krídle,“ začal McArthur s hlbokým nádychom. „Senzory na plný výkon. Letíme priamo ku najbližšiemu objektu. Zbierajte údaje o všetkom čo...“

„Pane,“ prerušila ho Shishkina. „Neznáma konfigurácia, osem cieľov.“

„Kde?!“

„Mŕtvy bod, priamo pod nami.“

„Rýchlosť?“

„Odhadom...“


Osem guľovitých objektov s lesklým povrchom vyrazilo z vôd oceánu a obrovskou rýchlosťou mierilo ku vznášajúcej sa formácii.


„Kolízny kurz, pane!“

„Úhybné manévre, piloti! Rozbiť formáciu!“

Lesklé gule s hvízdaním preleteli vzduchom. Trojica pokračovala s kolmým stúpaním, päť ďalších si rozdelilo stíhače. Alfa 1 sa spustila strmhlav ku vodám oceánu, oblúkom preletela okolo čiernej cigarovitej skaly, pretočila sa a obratne sa zavesila za guľovitý objekt sledujúci Alfu 2. Ani Eclipse však nebol v manévrovaní rovným súperom pre neidentifikované objekty.


„Kapitán, nestrasiem ich!“ hlas Liu Pei znel naliehavo, ale veľmi pokojne. Jej ťažší Vanguard nemal najmenšiu šancu vyhnúť sa dokonale manévrujúcim objektom.

McArthurov palubný počítač zaznamenal akumuláciu energie v každej z gulí.

„Počítač, identifikuj typ energie!“ zavelil McArthur a odistil zbraňový systém.

„Nedostatočné dáta,“ odpovedal počítač. Kvôli zníženej efektívnosti senzorov, by sa kapitán musel ku jednej z gulí priblížiť takmer na kontakt. Ak nabíjajú zbraň, bude strieľať skôr, než počítač vypľuje výsledok. McArthur pohybom voľnej ruky otvoril všetky komunikačné kanály, metódy a frekvencie.

„Hovorí kapitán McArthur, deenergizujte svoje zbraňové systémy. Nepredstavujeme hrozbu!“


Guľové objekty nereagovali.


„Opakujem, okamžite ukončite ofenzívne manévre, inak začneme s preventívnou paľbou!“


Bez reakcie.


„Kapitán?! Máme povolenie strieľať?“ hlas patril Shishkine.

„Nemôžeme strieľať, kým...“


Jeden z guľových objektov vyslal oranžový pulz proti Alfe šesť. Obranný systém interceptora okamžite vyslal protipulz energie, avšak bez akéhokoľvek efektu. Zasiahnutý Eclipse plynulo zastavil a s tlmeným dunením sa vznášal vysoko nad oceánom.


„Dostali Wonga!“ ozvala sa v komunikátore Liu Pei.

„Spustiť paľbu!“ zavelil McArthur a sám zovretím päste vyslal prvú salvu.

„Čím?!“ ozval sa zúfalo podporučík Zeman, ktorého jedinou výzbrojou bol zásobník navigačných bójí a niekoľko rakiet s priamou dráhou letu.


Na nebi nereálnej planéty pod purpurovou hmlovinou sa rozpútalo peklo. Záblesky výbojov z neba súperili so svetelnou salvou odrážajúcou sa od vodnej hladiny. Krídlo Alfa opätovalo paľbu.

McArthurov Eclipse sa okamžite niekoľkými dávkami energetických projektilov zahryzol do gule pred sebou a napriek akémusi druhu štítov ho rozmetal na kusy.

Alfa dva, vyletela z pomyselného bojiska a veľkým oblúkom si nadletela na útok zvrchu. V dokonalej súhre sa minula s Alfou štyri a značne poškodila jej prenasledovateľa.

Guľové objekty boli chránené silovým poľom, ale tie pod zúrivou paľbou štvorice stíhačov veľmi rýchlo povoľovali. Neznáme objekty mali na svojej strane rýchlosť a obratnosť, vojaci v jeho letke však na rozdiel od lietajúcich gulí spolupracovali. Kapitánov displej stavu stíhačov pekne odzrkadľoval myšlienkové pochody ich pilotov. Energia zo štítov bola okamžite prevedená do zbraňových systémov. Ofenzíva na úkor defenzívy. Napokon, Alfa šesť mala štíty a obranné systémy v plnej pohotovosti a jediný zásah ju aj tak vyradil.

Počty boli na strane letky Alfa. Jeden nepriateľský objekt zničený, druhý vyradený z boja. Guľovité objekty sa sústredili na ťažkopádnejšie Vanguardy, tie však vďaka otočnému trupu mohli vysielať salvu za salvou aj voči súperovi, ktorý sa im dostal za chrbát. Obratné Eclipsy tak jednoducho dokončovali poškodené nepriateľské objekty.

Po niekoľkých šialených momentoch vzdušnej akrobacie a presnej streľby sa aj zvyšné gule bez akéhokoľvek ohňa či dymu zrútili do oceánu.


„Hláste sa!“

„Alfa dva, bez poškodenia.“

„Alfa tri, ani škrabanec.“

„Alfa štyri, prehriaty raketový nosník. V tomto počasí by to malo byť v poriadku behom pár sekúnd.“

Alfa šesť?“

Wong neodpovedal. Kapitán sa pokúsil otvoriť stíhač na hlavný displej a skontrolovať jeho pilota, avšak údaje sa odmietali obnoviť.

„Má ešte niekto komunikačný problém so šestkou?“ spýtal sa McArthur a zamračil sa. Situácia bola zlá. Prišiel o jedného z mužov a traja ďalší teraz zrejme bez senzorov a bez akejkoľvek podpory prístrojov čelia tým guliam v strede hmloviny.

„Pozitívne, bez odozvy,“ potvrdila nadporučíčka z Alfy dva.

„Kakogo Čorta zdes’proishodit, Kapitan?“ ozvala sa Shishkina. Ako bolo jej zvykom, plynulo prešla do materčiny.

Netuším, poručíčka.“

„Mali by sme sa odtiaľto stiahnuť, podať hlásenie,“ vmiesil sa do konverzácie Zeman.

„Formácia na mojom krídle. Alfa dva a tri, senzory nasmerovať na morskú hladinu. Už žiadne prekvapenia.“

„Rozkaz, pane.“

„Kurz ku Alfe šesť. Ešte stále je vo vzduchu. A zistite mi či je tá kvapalia pod nami naozaj voda.“


Alfa jeden sa priblížila ku Alfe šesť a prevrátila sa dolu hlavou. Vďaka obratnému manévrovaniu sa ich kokpity priblížili dostatočne blízko na to, aby mohol McArthur nahliadnuť dnu. Alfa tri sa oddelila od skupiny a absolvovala krátky prelet ponad hladinu oceánu.


„Ako je na tom, pane?“ zaujímala sa Liu Pei. Pozemštania z Ázijského regiónu zvykli často držať spolu. Napriek veľkým kultúrnym rozdielom a sporom v ich spoločnej minulosti, od sformovania aliancie neexistoval iný svetový región, ktorého obyvatelia by držali spolu viac ako Ázijci.

Nehýbe sa. Žiadne známky života.“

„Zrejme to teraz nie je vhodná téma,“ ozvala sa Shishkina, podľa tónu hlasu mierne zmätená. „Ale kvapalina pod nami je z deväťdesiatich ôsmych percent čistá voda. Dve percentá tvorí akási prísada, ktorej zloženie nemám v databáze. Jej teplota je nad nulou. Senzory dosiahnu sotva pod hladinu ale teplota nižšie rapídne rastie. Je to... Akoby ten chlad kryl zvyšok. Niekde v jadre bude zdroj tepla.“

„Niekto si dal veľkú prácu s tým, aby nikto nezistil čo tu je,“ okomentoval McArthur. „Hmlovina rušiaca skenery, teplotné snímanie nič nezachytí. Energetické výboje prehlušia akékoľvek pokusy o odrazové meranie. Navyše je stále v pohybe a to podstatne sťažuje akékoľvek pokusy o...“

„Kapitán, čo s Wongom?“ vstúpila do diskusie Liu.

„Mali by sme ho... Vot dermo!“ zanadávala Shishkina.

Poručík?“

„Nárast energie! Mimo stupnice!“

Kapitán niekoľkými pohybmi vyladil svoje senzory tak, aby zodpovedali nastaveniam Alfy tri. Skala pod nimi sa pomaly začala rozsvecovať.

„Mám asi osem druhov energie, subpriestorové vlnenie... Tá vec ožíva!“

Kapitán pri pohľade na svoj displej zabudol zatvoriť ústa. Všetky snímané hodnoty prekračovali stupnice.

McArthur pozrel nad seba smerom na oceán. Keďže bol so stíhačom dole hlavou, mal dokonalý výhľad.


Vrchol jednej z desiatky skál sa pomaly pokresľoval svetelnou pavučinou. Bez akéhokoľvek zvuku sa vynárala z planetárneho oceánu.

Jej povrch bol rovnako hladký a lesklý ako povrch každej z gulí, s ktorými pred krátkou chvíľou zviedli vzdušný súboj. Veľkosť senzory nedokázali presne určiť, rozhodne však nebola o nič menšia než krížnik triedy Leviathan. A bolo ich tu veľa.

„Ústup!“ zavelil kapitán, predtým ako sa objekt vynoril v celej svojej majestátnej veľkosti.


Napriek teplote na planéte voda na povrchu objektu nezamŕzala. Zlievala sa po dokonale hladkom povrchu a nezanechávala po sebe ani najmenšiu stopu. Ostré, žltozelené svetlo na vrchole plavidla kontrastovalo s tlmeným purpurovým jasom hmloviny.


„Všetci von z hmloviny!“

„A Wong?“ spýtal sa Liu Pei, jej stíhač bol však už pripravený na opustenie planéty. McArthur v duchu zanadával. Naklonil svoj interceptor na stranu a krídlom postrčil Alfu šesť. Wong nereagoval.

„Nemáme ako... Musíme varovať zvyšok flotily.“

„Vojenské „Nenechaj žiadneho muža za sebou?“ neplatí?“ skúsila naposledy Liu.

„Platí spojenecké „Potreby kolektívu sú nadradené potrebám jednotlivca,“ odpovedal McArthur a štvorica stíhačov s treskotom vyrazila oproti hmlovine.

„Ak sa rozdelíme, každý na vlastnú päsť. Jeden z nás musí varovať admirála,“ dokončil McArthur a prevzal manuálne ovládanie.


*


„Echo, tu Reginald,“ prehovoril admirál Nabokov. „Nejaké stopy po našich chlapcoch?“

„Negatívne, pane,“ odpovedal hlas z komunikátora. „Neopustili hmlovinu. Ale niečo sa tam rozhodne deje.“


*

McArthur presmeroval všetku energiu zo štítov a zbraňových systémov do motorov. Prídavný pohon pracoval na plný výkon. Formácia Alfa sa rozpadla, v hmlovine a pri plnej rýchlosti nebolo bezpečné udržiavať kontaktnú vzdialenosť. A nebolo to potrebné, ani dôležité. Jediným na čom záležalo, bola rýchlosť. Dostať sa z hmloviny skôr ako čierne plavidlo.

Stíhací kapitán pozrel nad seba. Cigarovitý objekt ho pomaly predbiehal. Napriek svojej kolosálnej veľkosti nemal problém vyvinúť vyššiu rýchlosť, než maličký interceptor.

McArthur voľnou rukou presmeroval zostávajúcu energiu z podporných systémov a posilnil tak výkon motorov. Tento rýchlostný pretek bol možno tým najdôležitejším súbojom v jeho živote.


*


Admirál si povzdychol.

„Skúste definovať „Niečo sa tam deje.“, Echo.“

„Masívny objekt, neznáma konfigurácia. Vystupuje z hmloviny...“


Pohyb purpurových mrakov sa zastavil. Pomaly sa začali rozostupovať a voľným okom bolo možné rozoznať lesklý, čierny, cigarovitý objekt. Jeho nos bol pokreslený žiarivou, žlto-zelenou pavučinou. Plavidlo tvarom vzdialene pripomínalo ponorky používané počas dvadsiateho prvého storočia. Bolo však po celej dĺžke dokonale hladké, bez akýchkoľvek výčnelkov.


„Admirál Nabokov zvyšku flotily, pripraviť zbraňové systémy. Nikto nevystrelí, kým nedám povel.“


Trojica krížnikov sa mierne vytočila do strany, aby zvýšila počet veží a diel mieriacich na neidentifikovaný objekt. Tento jednoduchý manéver bol mnohonásobne sťažený skutočnosťou, že plavidlá museli neustále udržiavať rýchlosť s hmlovinou.


„Admirál Nabokov, tu kapitán Smith!“ hlas mladého dôstojníka znel nervózne.

„Počúvam, kapitán.“

„Naše senzory zachytávajú nárast energie. Nepriateľské plavidlo pripravuje zbrane.“

„Strieľať môžeme len v prípade, že zaútočia ako prví,“ poznamenal admirál. „Ak ste si nevšimli, zbrane sme pripravili aj my. Neznamená to, že budú útočiť.“

„Môže ich tam byť viac.“

„Kapitán Smith, tejto operácii stále velím ja. Zodpovednosť je na mojich ramenách,“ uzavrel diskusiu Nabokov.

„Otvorte mi komunikačné kanály, pokúste sa spojiť s tým plavidlom.“

„Plavidlo nereaguje na žiadnej známej frekvencii,“ zamračil sa komunikačný dôstojník. Jeden krátky moment trvalo kým prebehol stavové hlásenie hlavného počítača a následne dodal. „Pokusy o nadviazanie spojenia sú neúspešné.“


Eclipse kapitána McArthura vyletel z hmloviny. Takmer súčasne s ním ponorkovité plavidlo vyslalo energetický pulz smerom ku krížniku Duster. Vlna preletela priamo skrz masívnu loď a rozplynula sa niekoľko klikov za ňou.


Admirál sa postavil zo svojho kresla.

„Duster, tu Reginald. Hláste poškodenie!“

Duster neodpovedá, pane,“ oznámil Scott. Hlas sa mu triasol. „Senzory ale zachytili Alfu jeden.“

„Admirál,“ z komunikátora sa ozval McArthurov hlas. „Hovorí stíhací kapitán McArthur, v hmlovine je planéta plná týchto vecí. Rovnakým...“

Pýcha hviezdnej flotily a vesmírneho zboru sa mierne vychýlila z kurzu. Enormný energetický výdaj dočasne oslabil motory. Krížnik Ramses jedinou salvou potvrdil svoju vládu nad vesmírnym priestorom. Séria lúčov zasiahla povrch čierneho cigarovitého plavidla a zatlačila ho naspäť do hmloviny. Krížnik Potemkin III sa pridal s plnou salvou z opačnej strany. Neznáme plavidlo sa pod tlakom lúčov rozpadlo na kusy. Väčšinu úlomkov citlivo pohltila hmlovina, iné sa rozleteli do vesmíru. Plavidlo však rozhodne nebolo duté. Nemalo žiadne paluby, žiadne priestory pre posádku. Bolo jedným, čiernym, celistvým kusom.


Kapitán McArthur sa odmlčal. So zatajeným dychom sledoval nemú skazu neznámeho objektu. Reginald neodpovedal na jeho správu. Nestihol ju ani dohovoriť.

„Kapitán,“ ozvalo sa z komunikátora. Palubný počítač pípol. Zobrazenie letky Alfa ukazovalo prítomnosť Alfy šesť. „Tu Wong, musíte ma prepojiť s velením!“

„Wong?!“ McArthur otočil svoj Eclipse.


Alfa Šesť sa vznášala tesne za Alfou jeden.


McArthur neveriacky zameral Wongov interceptor.

„Čo do riti sa tu deje?“

„Oni neútočili! Snažili sa komunikovať!“

„Tým že vás od...?“

„Nie je čas!“ prerušil ho Wong. „Už teraz môže byť neskoro! Velenie musí zastaviť útok!“

*


Admirál stál v strede mostíka a neveriacky sledoval rozpadajúci sa čierny objekt.

„Kapitán Smith, okamžite ukončite toto šialenstvo!“

„So všetkou úctou, admirál, zaútočili ako prví. Opätovanie paľby je v súlade s inštrukciami.“

„Moje inštrukcie zneli: Neútočiť bez priameho rozkazu.“

„Inštrukcie Manuálu sú nadriadené inštrukciám veliacich dôstojníkov,“ odrecitoval Smith.

„Podľa správy od prieskumného krídla, ktorú som si práve vypočul, sa ten objekt pokúšal komunikovať. Škody na plášti krížnika Duster sú nulové! S okamžitou platnosťou vás zbavujem velenia! Ak ste práve rozpútali vojnu, osobne sa postarám o to, aby ste boli vojenským súdom odsúdený na pozbavenie života.“

So všetkou úctou, admirál...“

„Opakujem rozkaz,“ Nabokov takmer zavrčal. „S okamžitou platnosťou vás zbavujem velenia.“

Admirál dal Scottovi povel, aby uzavrel komunikačný kanál a potom sa s ťažkým povzdychom posadil do svojho kresla.

„Ohlásil sa už Duster?“

„Negatívne admirál, stále bez odozvy.“

„Pokračujte v pokusoch nadviazať spojenie. A spojte ma s Echom. Potrebujem hovoriť s veliteľstvom flotily.“


Kapitán Smith neveriacky pozeral na komunikačný displej pred sebou. Prvý dôstojník Nakabuto trpezlivo čakal vedľa neho.

„Pred súd pôjdeme všetci,“ zašepkal Smith.

„Pane, musím vás vystriedať na veliteľskom poste,“ zopakoval trpezlivo dôstojník.

„Neuposlúchnutie rozkazu...“

„Pane, my sme len nasledovali vaše rozkazy.“

„To nikoho zaujímať nebude.“

Nakabuto neodpovedal.

„Manuál jasne hovorí...“

„So všetkou úctou kapitán,“ Nakabutov hlas bol strohý, ale veľmi pokojný. „Ak neopustíte mostík, dám vás vyviesť. Zachovajte si aspoň tie zvyšky vojenskej cti, ktoré vám zostali.“


*


Nabokov si zložil z hlavy komunikačnú helmu. Celá posádka výskumného plavidla Reginald čakala na jeho slová. Admirál práve ukončil komunikáciu s velením flotily, s velením krížnika Duster, ktoré medzičasom obnovilo spojenie, a následne znovu s velením flotily. Vzhľadom na citlivosť témy nevyužil otvorený komunikačný kanál, ale komunikačnú prilbu. Nikto na mostíku tak nevedel, aké sú ďalšie inštrukcie. Komunikačný dôstojník Scott ako prvý prerušil ticho.

„Aké sú rozkazy, pane?“

„Otvorte komunikačný kanál s transportérom Echo,“ odpovedal Nabokov.

Jeho povel bol vyplnený takmer okamžite.

„Komunikačný transport Echo, tu Reginald.“

„Rozumiem, Reginald. Tu Echo,“ major Sanchez odpovedal okamžite, avšak v jeho hlase bola jasne počuť bezradnosť.

„Nariaďujem okamžité opustenie plavidla. Všetok personál opustí transportér Echo v záchranných moduloch do dvoch časových jednotiek.“

„Reginald, tu Echo. Zopakujte rozkaz.“

„Echo, počuli ste dobre. Opustite loď. Ak neuposlúchnete, alebo nesplníte časový limit, dostanete sa do život ohrozujúcej situácie,“ uzavrel kapitán a kývol komunikačnému dôstojníkovi aby zatvoril kanál. V žargóne vesmírneho zboru bola formulácia „dostanete sa do život ohrozujúcej situácie“ identická s formuláciou „zomriete“.

Spojte ma s krížnikom Potemkin,“ pokračoval Nabokov. Jeho povel bol vyplnený dosť rýchlo na to, aby veliteľ bojového krížniku zachytil aj admirálov nádych pred správou.

„Potemkin, tu Reginald. Pripravte zbraňové systémy. Na môj povel zaútočíte dvomi salvami na ôsmu palubu krížnika Ramses a barážou striel na transportér Echo.“

„Čože?!“ ozval sa z komunikátora kapitán Zweistein.

„Vzhľadom na neobvyklosť rozkazu sa budem tváriť, že ste odpovedali „áno pane“. Vyplňte rozkaz.“

Scott nasucho preglgol a uzavrel komunikačný kanál. Na mostíku výskumného plavidla vládlo absolútne ticho. Dôstojníci nemo sledovali admirála, napriek tomu si ani jeden z nich nevšimol, ako sa starému pánovi pri vydávaní rozkazov trasie ruka.

„Ramses,“ povedal Nabokov a dôstojník pochopil. „Hovorí admirál Nabokov.“

„Pokračujte, admirál,“ odpovedal Nakabuto.

„Evakuujte personál z paluby šesť až desať. Celú sekciu tri vzduchotesne uzavrite. Deenergizujte zbrane a pripravte sa na zásah od krížnika Potemkin.“

„Rozkaz, pane.“

Nakabuto neprotestoval.

„Pane, aké sú presne rozkazy od velenia?“ spýtal sa Scott po krátkej chvíli ticha.

Nabokov sledoval projekciu flotily. Ukazovateľ aktivity zbraňových systémov na palube krížnika Ramses klesala. Potemkin bol plne pripravený na boj a transportér opúšťali posledné záchranné moduly. Duster sa držal v bezpečnej vzdialenosti. Starý dôstojník vstal, chytil si ruky za chrbtom a takmer šeptom odpovedal.

Máme urobiť to, čo ľudia vedia najlepšie...“


* * *


Dnešný deň, je dňom osláv,“ usmial sa muž na levitujúcom pódiu a dvihol ruky k nebu. Obklopený desiatkami tisícok divákov a stovkami poletujúcich kamier, musel precízne predviesť každé gesto. Nezáležalo na tom, kto sa pozerá, ani na tom, či ho majú radi. Dôležité bolo, aby sa pozerali.

„Dnešný deň, je dňom radosti,“ pokračoval moderátor. „Je však taktiež dňom, pietnej spomienky. Pripomíname si udalosti, ktoré takmer rozpútali vojnu. Ničivý konflikt, o akom náš druh ešte nechyroval.“

Dav súhlasne zašumel.

„Pred desiatimi pozemskými rokmi sa ľudstvo po prvýkrát stretlo s nomádmi. A ja mám tú česť, predstaviť vám hrdinu tých dní. Hrdinu, ktorého sláva presiahla hranice nášho, ľudského druhu. Stal sa symbolom spolupráce, symbolom ľudskosti.“

Dav zaburácal. Niekoľko tisíc divákov začalo spontánne skandovať „Na-bo-kov“. Trvalo niekoľko časových jednotiek, kým mohol moderátor pokračovať.

„Dámy a páni, veliteľ vesmírnej flotily, admirál Nabokov!“

Odkiaľsi sa zniesla levitujúca plošinka a na pódium priviezla dôstojného starého muža v admirálskej uniforme. Moderátor k nemu pristúpil a úctivo mu potriasol rukou. Poletujúce kamery sa okamžite zamerali na Nabokova.

„Je mi cťou,“ prehovoril admirál, keď sa oslavný chorál davu znovu utíšil.

„Admirál,“ prehovoril moderátor. „Udalosti spred desiatich rokov, ktoré sa odohrali na tomto mieste, definovali ďalšie smerovanie celého ľudstva. Vzhľadom na okolnosti v ten deň, médiá nestihli doraziť na miesto včas, aby tento okamih zaznamenali. Jediný záznam je teda v spomienkach účastníkov. Vo vašich spomienkach. Doteraz ste na otázky, ako sa to v ten osudný deň stalo, odpovedali len, že ste si robili svoju prácu,“ dav znovu zašumel a staručký admirál dvihol hlavu. Cez obrovskú kupolu videl jasne tisíce hviezd. Akokoľvek nezmyselné sa to zdá, dodnes by toto miesto spoznal. Tie isté súhvezdia videl cez zobrazovací displej pred desiatimi rokmi. Dve desiatky čiernych, cigarovitých objektov sa nehlučne vznášali tesne nad kopulou a purpurová hmlovina v pozadí len umocňovala admirálove spomienky.

„Som si istý,“ pokračoval moderátor a vyrušil Nabokova z rozjímania, „že desať rokov po tých udalostiach by ste nám mohli povedať viac. Ako ste to prežívali? Na čo ste v ten deň mysleli?“

Admirál sa pomaly poobzeral. Dav divákov okolo neho stíchol. Jediným zvukom bolo hučanie motorov krížniku Thor, na ktorého plášti bol celý disk s kupolou pripevnený práve pre oslavy slávneho dňa. Nikto ani nedýchal. Nabokov zamliaskal a vopchal ruku do vrecka na uniforme. Nahmatal projekčnú kartu. Celý prejav mu vopred napísali. Pamäť mu ešte slúžila a vedel ho naspamäť. Tak veľmi však chcel povedať pravdu. Keď otvoril ústa, po líci sa mu rozbehla slza.

„Zblížila nás tragédia,“ povedal. „Nomádov a ľudí. Dva druhy, ktoré spája obrovská bolesť zo straty.“

Kamery zaostrovali admirálovu tvár. Slza v oku hrdinu je pôsobivá. Ľudia ju chcú vidieť zblízka. Niektorí by ju najradšej ochutnali.

„Ľudia kedysi boli násilným druhom. Ako veľmi nás bavilo ničiť, a ako veľmi nás nudilo tvoriť. Tisícročia sme sa tohto prekliatia nedokázali zbaviť. Ale dnes... Dnes sme slobodní. Aj vďaka Dňu Spojenia.“

Dav zaburácal. Niekoľko ľudí podľa očakávaní omdlelo a automatizovaní boti ich okamžite odniesli do bezpečia.

„Ako viete zo správ a dnes už aj z učebníc. Krížniky Boneheart, Duster, Potemkin tretí a Ramses spolu s výskumným plavidlom Reginald a transportérom Echo pred desiatimi pozemskými rokmi zaujali pozíciu za domovinou nomádov, ktorú sme považovali za vesmírnu anomáliu. Za putujúcu hmlovinu. Keď sa prvá loď, prvý Hlas nomádov vynoril...“ admirál sa odmlčal. Moderátor ku nemu okamžite prikročil a položil mu ruku na rameno.

Ťažko sa mi spomína na dni, kedy som stratil priateľov,“ pokračoval Nabokov, presne podľa scenára. „Krížnik Boneheart neuposlúchol rozkaz a spustil paľbu. Ramses nabíjal zbrane. Kapitán Smith vypol komunikačný kanál, jeho posádka netušila, aké sú rozkazy. Vydal som povel zaútočiť na Ramses. Dúfal som...“

Dav stíchol. Všetci vedeli, že admirál musel vydať ten rozkaz. Nevyhnutnosť jeho konania bola vysvetlená snáď tisíc krát. V knihách, v analýzach, v správach... Admirál obetoval niekoľko životov, aby zabránil katastrofe. Stal sa tak hrdinom, ktorý nesie vlastné bremeno. Vlastný hriech. Médiá to živilo takmer celé dva pozemské roky.

„Na palube Ramsesu sa okamžite rozpútal súboj dôstojníkov s kapitánom Smithom. Pochopili, že koná proti rozkazom,“ admirál sa odmlčal, aby nabral dych.

„Ten deň bol súbojom ľudskosti proti krutosti. Dodnes si pamätám, ako mi poručík Sanchez oznámil, že...“

Ďalšia admirálova odmlka znamenala ešte intenzívnejší záujem kamier. Nenásytne nasávali každú emóciu z Nabokovej tváre. Veliteľstvo pripravilo scenár tohto podujatia do najmenšieho detailu.

„Transportér Echo sa pokúsil vlastným trupom chrániť neznáme plavidlo. Prvý dôstojník Nakabuto prevzal velenie na krížniku Ramses a urobil, čo mohol, aby neutralizoval palebnú silu Bonehearta. Ale už bolo neskoro. V krížnej paľbe sa rozplynul transportér Echo, Boneheart sa doslova vyparil pod priamou paľbou a Hlas nomádov... Jeho kúsky pohltila hmlovina.“

„Ako všetci vieme,“ ozval sa moderátor a s vážnym výrazom tváre sa poobzeral po tvárach v dave. „Celý útok nebol len zlyhaním niekoľkých ľudí. Už celé roky sa do našej armády infiltrovali členovia hnutia Čistoty. Fanatici, ktorí nedokázali zniesť predstavu, že sa ľudia budú o svet deliť s iným druhom. Verili v ľudskú dokonalosť,“ muž sa mierne pousmial, a nechal napätie v dave vygradovať.

„Desať rokov bojov prinieslo ovocie. Veliteľstvo flotily dnes potvrdilo zajatie Akheema al Saifa a Hang Chong Illa, vodcov tohto extrémistického hnutia. Ľudstvo sa navždy zbavilo svojho prekliatia a môže slobodne vykročiť ku svetlejšej budúcnosti po boku našich spojencov a učiteľov. Po boku nomádov,“ muž sa otočil na Nabokova. Dav burácal. Nová informácia bola ďalším dôvodom na spontánny prejav radosti. „Admirál, aký je to pocit?“

Dôstojník sa zahľadel moderátorovi priamo do očí. On vedel. Vedel, že je to celé klamstvo. Vedel, že bez tejto „tragédie, ktorá spája“ by ľudia dnes nemali ani zlomok technológií, o ktoré sa nomádi podelili. Možno by boli vo vojne ktorú nemožno vyhrať. Mohli by zostreliť všetky ich Hlasy, ale samotní nomádi sú subpriestorovými bytosťami. Neexistujú v našom priestore, dokážu sa v ňom však manifestovať. Hlasy používajú na uvedenie ľudí do iného stavu vedomia. Stavu, v ktorom sú s nimi schopní komunikovať.

„Oslobodzujúci,“ odpovedal po chvíli admirál, presne podľa inštrukcií.

„Ďakujem vám, admirál Nabokov. Je ešte niečo, o čo by ste sa chceli s nami podeliť?“

Teraz by sa mal poďakovať veleniu za dôveru, ktorú mu pred desiatimi rokmi vložilo do rúk. Keď ho vybrali ako veliteľa misie. Tak to stálo v scenári. Pamätal si presné znenie tej vety...

„V ten deň,“ prikývol admirál. „Ľudia urobili to, čo je v nich zakorenené. To, čo vedia najlepšie.“

Moderátor prešiel zmenu scenára bez akejkoľvek zmeny výrazu. Bol predsa profesionál.

Klamali. A vytvorili si vlastnú realitu,“ dokončil admirál v duchu.



Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 70503

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 
 1 2 další > :: (1 - 20 z 40) :: od nejstarších :: úrovňově :: zobrazit vše
squire - 2011-01-19 22:45:06

Na principu termitiště fungují Borgové. Star trekoví. Borgští \"drones\" jsou unifikovaní, většinou bezpohlavní (Sedmá z devíti je úlet), bez vlastní identity, jejich myšlenky víří v unimatrici a řád do tohoto chaosu, který by je byl schopen zahubit, vnáší Borgská královna. Ta je řídí, uklidňuje a je pro ně životně důležitá.

saschia - 2011-01-19 22:37:04

Hm, no, zas az tak hrozne to nieje. Mozno by to nebolo zaujimave pre vacsinu, ale dobre napisana poviedka o mimozemstanoch, ktori by mali podobne hodnoty ako iny typ ekologickych strategov ako su ludia, by mohol byt zaroven aj iny, aj zrozumitelny. Asi by som mala pozerat Star Trek, lebo fakt netusim, ci take nieco nebolo pouziote v Klingonoch a Romulanoch a ja neviem kom, ale predstavte si hodnoty civilizacie, ktora by vychadzala napriklad zo socialnej struktury levej svorky. Alebo termitiska. Zabudnime na mentalitu otroka co sa stale snazi o vyslobodenie. Robotnici a vojaci v hmyzich spolocenstvach su neplodni a ich motivacia je jedina - udrzat v spokojnosti kralovnu - zdroj feromonov. Doslova bez stastnej kralovnej nemozu zit.

Rhun - 2011-01-19 21:01:52

No, těžší. Autor by vytvářel hodnoty na základě své, tj. lidské představivosti a jak by pak mohl docílit hodnot zcela jiných, nemajících s lidmi nic společného, když by v každém případě vycházel z vlastní, lidské fantazie? Antiteze by byla dobrým základem, z nějž by případně mohl autor vyjít. Vyjít ve specifickém významu toho slova - on by antitezi musel převzít jako své myšlení, vžít se do ní a začít uvažovat v jejím souladu. Tím by dosáhl toho, že by byl dokonale vzdálený lidem - byl by úvahami na jejich druhém pólu. A potom, z onoho druhého konce, by mohl začít tvořit. Kdyby vycházel z převrácených hodnot, z hodnot, které pro lidi neexistují, pak by se mu podařilo vytvořit něco pro lidi JINÉ a zároveň už ne jen lidský protipól. Takhle jsem to předtím myslel, že by z antiteze jen vycházel, byla by počátkem, ne východiskem jeho práce. Problém je, že ten druhý pól je asi z našeho pohledu za hranicí šílenství.

Err, snad je to aspoň trochu srozumitelné. :)

squire - 2011-01-19 20:25:14

No, minimálně by děj té povídky mohl být o konfrontaci civilizace jejich a naší, takže třeba půlce textu by rozumět šlo:)

Ale obávám se, že to opravdu není možné. Škoda.

Jinak jinakost ještě nemusí znamenat antitezi. O to je to těžší - neudělat ty hodnoty jenom převrácené, ale prostě JINÉ.

Rhun - 2011-01-19 20:11:03

Něco podobného podle mne stvořit ani nejde. Autor by vždycky byl člověk, ona povídka by byla výsledkem lidského myšlení, a proto by těžko mohla obsahovat dočista jinou logiku, atd.. I kdyby autor napsal všechno jako antitezi k lidstvu, všechny lidské hodnoty převrátil a vycházel z takto pokroucených základních údajů, pořád by u kořenů byli lidé. Nebo jinak, mohla by taková povídka vůbec mít děj, tak jak ho chápeme my? Nebylo by to popření smyslu té povídky? A bez něj by to zas povídka nebyla... Přijde mi to jako Hlava XXII.

squire - 2011-01-19 19:25:16

Začnu nové vlákno, ať se nám to neúží:

Rozhodně už jsem za ty roky četla ve sci-fi všelijaké pokusy o co největší odchylku od pozemského života. Energetické bytosti s psionickou komunikací. Mimozemské triploidní hady (potřebovali tři jedince na rozmnožování). Křemíkové emzáky, pohybující se v naší atmosféře ve skafandrech.

A všechno to vládlo podobným systémem myšlení jako lidi, navazovalo to přátelství, aliance, mstilo se to, nenávidělo, obchodovalo.

Jendou bych strašně ráda četla povídku, kde by autor dokázal stvořit emzáka vypadajícího klidně jako kdokoliv z nás, protože teorii konvergentního vývoje v podobných podmínkách lze obhájit, ale s úplně, úplně jiným myšlením. Nové emoce. Dočista jiná logika. Něco jako neeuklidovská geometrie konfrontovaná s pravítkem a listem papíru.

Otázkou ovšem je, zda-li by taková povídka byla pro čtenáře stravitelná a nespadla by spíše do žánru filosofického eseje.

saschia - 2011-01-19 19:06:26

A mimochodom, co mas proti inteligentnemu odtienu modrej? Ked potrebuje, tak sa zalomi do hranola, a inak si len tak vlni a prerozdeluje energiu medzi fotonmi, aby zabezpecil zvyseny podiel svojej vlastnej frekvencie... Velmi inteligentny sposob mnozenia, kam sa hrabe nase funenie do ucha ;o)

saschia - 2011-01-19 20:10:54

squee ciste ako citoslovce bolo myslene ;o)

Je pravda. Ale jednak tie podmienky su velmi ojedinele. Jednak dnes DNA zajtra aj ostatne (niesom chemik takze neviem ako skoro, ale verim ze nejak si to poradi).

Ano, inteligentne meduzy v tave aj v odysei boli... Sak prave. Ale ja som na vlastne oci stretla inteligentnu chobotnicu. V akvarku v Kodani blikala na bordovo, tak raz za 10 sekund mozno. Fakt len blik. Kukala som na nu, totalne fascinovana a potom som sla zavolat kamosku ze nech cumi aj ona. Kamoska moc nemala interes a chobitnica cusala a neblikala. Tak to kamosku prestalo bavit, v momente ked odisla tak chobotnica blikla dvakrat ;o) Potvora. Skoda ze som tam nemohla ostat dlhsie...

squire - 2011-01-19 19:19:58

Citoslovce SQUEE dává naprosto nový rozměr mému nicku. SQUEE, squire se nám rozkecala!:-D

Tu náhradu fosforu arsenem, to narážíš na ty bakterie ze solného jezera? Tak ty nahrazovaly arsenem jen malé procento ze svých fosforových atomů, rozhodně se na něj neadaptovaly plně; a jak říkám, zase jsou to mizerné bakterie, kdyby to bylo tak evolučně výhodné, jaktože tu nemáme dvě paralelní linie vývoje?

Civilizace v nějakém oceánském světě, kde plavou inteligentní medůzy s roztroušenou nervovou soustavou, hele, nemáme to náhodou letos v soutěži? :))






saschia - 2011-01-19 18:52:54

SQUEE, teoreticka debata!

No ale uz sa medzicasom zistilo, ze to ide napriklad bez fosforu. Takze ja by som na uplnej podobnosti nebazirovala.
Celkovo treba povedat, ze zivot je jedna prisposobiva entita, a ak je comu sa prisposobovat, tak ta cesta sa vacsinou skor ci neskor najde. OK, moze to dlhsie trvat, OK moze to davat inteligentne vysledky az po podstatne dlhsom obdobi prisposobovania sa...

Inak, ze bude mat mimozemstan mozog v hlave by som nutne neocakavala. Preco nie v chrbte/bruchu? Preco nie niekolko specializovanych uzlin po ose tela? V hustej atmosfere / len tekutom povrchu je vyhodnejsi postoj horizontalny ako vertikalny (aj na susi je vertikalny postoj kapco problematicky a prinasa vela uskali pre prezivanie - napriklad velku umrtnost matiek pri porode). Ono naozaj sa nam javi ze civilizacia musi ist systemom nastroje-ohen-technologie, co vyzaduje rozhranie vsetkych skupenstiev. Lenze my si nikdy nevieme predstavit nic insie az kym to nezbadame. Donedavna sme si nevedeli predstavit zivot na inej baze ako fotosynteticko/oxidacnej, zivot v prostredi kde bezne proteiny beznadejne koaguluju, este dlhsie sme netusili ze fosfor sa da nahradit. Ako dlho sme netusili ze geneticke ochorenia sa casto vyskytuju preto, ze prinasaju aj vyhody svojmu nositelovi. Bohvie co jednoznacne v skutocnosti jednoznacne nieje.

Tae - 2011-01-19 18:45:32

Predpoklad ze prva komunikacia s mimozemstanmi bude zalozena na zakladnych zakonoch matematiky sa mi zda realny. Myslim, ze uz to aj nejaky ten film zapracoval. Napada ma *Kontakt*.

squire - 2011-01-19 18:11:55

Koral: Což o to, IQ se měřit dá u kohokoliv, četla jsem jednou hlášku, že bakterie reagující na světlo má IQ hodnotu = 4 :-D

Tae: Tak o duchovní sféře samozřejmě ani popel, už jen to, že budou schopni vyslat mezihvězdnou misi, bude svědčit o tom, že jsou mnohem méně hádaví a malicherní než lidstvo:) Jinak bych ale neviděla bledě jakýkoliv pokus o komunikaci, kdo někdy četl Chomského, chová v tomto směru celkem nadějné vyhlídky, a i když jejich jazyk nebude alespoň bazálně podobný (tzn. že nebude využívat pojmy a subjekt-objektovou větnou stavbu jako všechny lidské jazyky), máme vždycky po ruce matematiku a docela věřím hlášce naší matikářky, že řada přirozených čísel pochází od Boha - protože ji neodvodíš, naopak všechno lze odvodit z ní:)

Koral - 2011-01-19 16:56:58

Dostalas mě, definovat vědeckým způsobem energii si netroufám. Ale vzpomínám si na jakousi úvahu kohosi vzdělanějšího než já. Ten se pokoušel obhájit čtvrtou a další dimenzi těm, co chápali rozměry tři. Mají si představit Plošňany, co žijí na dvojrozměrných útvarech a smějí se svým vědcům, kteří teoreticky uvažují o pro ně nepředstavitelné rovině třetí. Je to mimo hlavní téma, ale tak nějak zatraceně mlhavě si dokážu představit mimozemce.
Jenže já vůbec sprostě využívám své nevzdělanosti. Obávám se, že kdybych se vědě věnovala a rozuměla jí, spoustu námětů bych zahlušila hned po narození jako neduživé tvory bez nároku na život. Vám, co máte solidní základy a na nich stavíte, závidím.
Jasno nemám ani v tom, kdy by lidstvo mohlo mimozenšťany jakýchkoliv tvarů a podstat považovat za myslící tvory. Od inteligence delfína? Pokud by se to vůbec dalo změřit.

saschia - 2011-01-19 18:59:27

nie sira namiesto uhlika ale sira namiesto kyslika

namiesto uhlika sa da ocakavat kremik, ale zatial je len v inteligencii umelej a ako dobra ochrana - a inak hen na dve vetvy - prvoustovce pouzivaju na schranky kremik, druhoustovce vapnik. Prvoustovce polysacharidy (chitin), druhoustovce proteiny (kolagen), prvoustovce exoskeleton, druhoustovce endskeleton. Prenos kyslika - prvoustovce med (Cu, nie to sladke fajne), sruhoustovce zelezo...

Tae - 2011-01-19 16:25:37

Mozno je ten iny zivot natolko odlisny, ze ho jednoducho nasimi receptormi nedokazeme vnimat. V tom pripade by si samozrejme mala pravdu, ze zivot ktory budeme schopny vnimat sa s najvacsou pravdepodobnostou bude podobat na ten nas. (logicky)

A ku zivote na inej bazi nez uhlikovej. Mne sa mari, ze som niekde cital nejaku vedecku pracu o objavenych organizmoch na baze siry. (ale tu ruku do ohna nedam, mozno sa mi to len snivalo :) )

Ale rozhodne mas pravdu. Ak medzi ludmi a emzakmi pride ku skutocnemu kontaktu (nehovorim, ze sa to uz nestalo, nech ma tu niekto neobvini z bezverstva :) ) - s najvacsou pravdepodobnostou budu velmi podobni nam.
Napriek fyzickej podobe vsak mozu byt velmi, velmi odlisni na duchovnej urovni. Staci si porovnat odlisnosti v jednotlivych vyvojovych fazach cloveka. Pripadne archetypy - jaskynný muž vs súčasný muž, feudálny samuraj verzus indián, kresťan verzus moslim.

Ak sa v takmer identických podmienkach človek profiloval takým diametrálne odlišným spôsobom, čo na to mimozemštania v odlišných podmienkach?

squire - 2011-01-19 16:00:50

Samozřejmě, oba dva říkáte přesně to, co jsem napsala, jenže pořád přehlížíte, že jí píšu o míře pravděpodobnosti:)

Může být život diametrálně odlišný, jenže prostě nejpravděpodobnější bude,že bude velmi podobný.

Není žádný důkaz, že by to bez uhlíku nešlo, jenže taky není důkaz, že by to bez uhlíku šlo. To je důležité. Neexistence důkazu sice není důkazem neexistence, to ale obstojí jen v metafyzice, nikoliv v pořádné vědě.

Silně oxidační atmosféra na naší planetě je důsledkem přítomnosti fotosyntetizujících organismů, všechno ostatní se na ni adaptovalo, protože oxidace je mimochodem velmi vhodným zdrojem energie. Bez využití kyslíku pro metabolismus to jde taky, ale nikdy to nedošlo dál než za jednoduché bakterie, takže to nebude asi žádná sláva.

Stejně tak vlastnosti vody, která je z fyzikálního hlediska naprosto unikátním prostředím a proto astromové už léta letoucí hledají ve vesmíru vodu jako předpoklad života.

Rozmanitých bytostí je plný star trek, ale v realitě se obávám, že pokud se už vůbec někde mimo Zemi vyvinul život, bude tomu našemu pravděpodobně velmi podobný.

Koral: Jenom tak polopaticky, energie je co? Elektromagnetická? Jaderné interakce? Nebo si pro energetický život vymyslíš ještě nějakou, a rovnou pro ni ještě další vesmír se scela speciálními vlastnostmi? Protože energie jsou vlny, částice, fotony, fonony, gravitony, a tyhle mají tu vlastnost, že je něco musí produkovat a jsou v pohybu odněkud někam - osobně si nedovedu představit jejich spontánní samoorganizaci.

Alyssa - 2011-01-19 14:14:49

To si teda myslím, že to dost zjednodušuješ. Podle mě spíš není žádnej důkaz, že by to bez uhlíku nešlo. A prvků, co vytvářejí složitější struktury je poměrně dost, jenom většina z nich není stabilní v pozemské (silně oxidační) atmosféře. Která ale na jiných planetách být jaksi nemusí...

Koral - 2011-01-19 13:49:24

Příroda je mazaná a ráda experimentuje. Co když obejde celou periodickou soustavu a založí si formu života na docela jiném principu? Třeba energie,

squire - 2011-01-19 10:31:33

Mně by zas zajímalo - ale reálně! - nakolik je pravděpodobné, že budou až tak odlišní.

Protože přiznejme si, periodická tabulka prvků moc možností na stabilní polymolekuly nedává. Pokud pomineme možnosti \"inteligentních krystalů\" a \"bytostí na bázi čisté energie\", evoluce života je dost konzervativní věc. Zatím nemáme jediný příklad toho, že by to šlo bez uhlíku.

Předpoklad, že emzáci budou z masa a kostí, není až tak drzý. Je prostě nejpravděpodobnější.

Stejně tak se dá předpokládat, že vývoj orgánů půjde vždycky tou nejefektivnější cestou, u nervové soustavy tudíž skončí nějakou centrální zauzlinou tvořenou neurony. Můžou mít jiné smysly, ale pravděpodobné je, že je budou zpracovávat stejným mechanismem.

Je to všechno čiré cucání si z prstu, ale osobně a soukromě si myslím, že emzáci nám nebudou až tak nepochopitelní. Ostatně, někteří porotci si jistě vzpomenou na \"člobrdo s emzákama\" - moje:)

Cellindra - 2011-01-19 09:40:45

Já bych ráda zvedla autorovi sebevědomí tím, že většinu toho, co popsal v komentářích níže, jsem pochopila a z textu si vyvodila - a kdyby to bylo polopatičtěji napsané, zřejmě bych povídce vyčetla, že dělá ze čtenářů blbce. :)
Taky jsem zastáncem toho, že mimozemšťani nemusí být - a nejspíš taky nebudou - pro lidi vůbec pochopitelní. Doufám, že se na toto téma někdy dočkáme ve Vidoucích nějaké pořádné povídky. I když ono to má své nevýhody - těžko lidského čtenáře zaujmout příběhy bytostí, které jsou mu bytostně cizí...


 1 2 další > :: (1 - 20 z 40) :: od nejstarších :: úrovňově :: zobrazit vše

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.