Palantir
oddělovač

VOTRELEC

Literatura > Povídky > Vidoucí 2009 | 31. 07. 2009 23:59:59 | autor: Harv

VOTRELEC

V ten deň nič nenasvedčovalo tomu, že sa stane niečo špeciálne.

Veliteľ výskumu priložil kartu s hologramovým kódom k čítačke a dvere sa otvorili. Miestnosť s maximálnym stupňom zabezpečenia. Bol pyšný, že sa mu podarilo prepracovať sa až sem. Pamätal sa na staré časy, keď mal oveľa nižšiu funkciu, pracoval na banálnych projektoch a o týchto priestoroch mohol len snívať. A teraz je tu, síce desiatky metrov pod zemou, ale to mu bolo jedno; chápal, že len v takejto hĺbke je zaručená bezpečnosť. Mimo iného tu boli aj spisy, ktoré verejnosť nesmela nikdy vidieť.

Sadol si za svoj supervýkonný multifunkčný panel a začal stroju diktovať svoje najnovšie pozorovania o dianí vo vesmíre. V poslednej dobe sa toho ani veľa zaujímavého neudialo, a tak keď k nemu vtrhol jeho osobný asistent, bol mu vlastne vďačný.

„Pane, mám pocit, že je to tu!“ Mladík bol očividne vzrušený, keďže doteraz vždy dbal na slušnosť a zdržanlivosť vo vyjadrovaní.

„A čo je tu?“ opýtal sa ho s pokojom sebe vlastným jeho nadriadený.

„Neďaleko odtiaľto niečo spadlo! Najprv sme si mysleli, že je to nejaký asteroid alebo tak, ale s najväčšou pravdepodobnosťou je to vesmírna loď! Okamžite vás mám zavolať na jej preskúmanie!“

Veliteľ vyskočil zo stoličky: „ČOŽE?! Rýchlo ma tam zaveďte! Žije niekto z posádky?“

„Nevieme, pane, zatiaľ sa čaká na vaše pokyny!“

° ° °

Ešte ani poriadne nezastali a kapitán už vyskakoval von. Bol rozrušený ako ešte nikdy. Už veľmi dlhú dobu sa nestalo nič takéto, vlastne odkedy bol vo svojej vedúcej pozícii, tak ani raz. Prepadla ho neistota – ako postupovať? Keď sa však priblížil na pár krokov od obrovitánskej lesklej „veci“, zabudol na všetko a ostal mu len úžas.

Plavidlo bolo zo striebristého kovu a dívať sa priamo naň spôsobovalo jeho citlivým očiam utrpenie; slnečné lúče sa od zdeformovaného povrchu odrážali a oslepovali ho. Asi štvrtina lode bola zarytá v piesčitej pôde a stúpal z nej ľahký dym. Z jej veľkosti usudzoval, že dnu sú asi štyria pasažieri, samozrejme za predpokladu, že sú rovnako vysokí ako on. Okolo stálo zo dvadsať jeho podriadených.

„Otvoriť,“ prikázal im a mykol hlavou k dverám vesmírneho korábu – boli obdĺžnikového tvaru a náraz spôsobil, že už boli čiastočne odchlipnuté. Našťastie neboli vysoko nad zemou a tak si s nimi pracovníci za pomoci všakovakého náčinia ľahko poradili. Pánty zaškrípali, povolili a dvere s tupým žuchnutím padli do piesku. Dvihlo sa malé mračno zvíreného prachu.

Teraz sa pred veliteľom otvárala veľká čierna diera. Spýtavo sa pozrel na technika, ktorý držal v ruke malé oválne zariadenie.

„Prístroj nesignalizuje žiadne známky života ani žiadne vírusy. Môžeme vstúpiť.“

To veliteľovi netrebalo dvakrát hovoriť. Chytil sa rámu dverí a vyšvihol sa dovnútra. Odvážnejší a zvedavší ho nasledovali. To, že prístroje nič nezaznamenali, nepresvedčilo každého. Dnu mohla byť bytosť, ktorej životné funkcie boli také bizarné, že by na nich žiaden stroj nereagoval. Čo sa chorôb týka, hneď po prieskume budú musieť absolvovať zdĺhavé kontroly všetkých orgánov, hĺbkové očisty a istý čas pobudnú v karanténe a na pozorovaní. Toto však teraz išlo bokom. Kto sa bojí, nech nejde do lesa – či v tomto prípade do vesmírneho plavidla.

Prvá miestnosť vlastne ani nebola ničím zaujímavá, bola to len vstupná komora. Obloženie stien bolo podobné ako zvonku. Tento kov budú musieť podrobne preskúmať, keďže sa zdalo, že pre „tých druhých“ je na medziplanetárne lety ako stvorený. Ale toto bol koniec koncov len nudný šrot a veliteľ tu bol predsa kvôli niečomu inému. Chcel vidieť telo, konečne si skrz-naskrz prezrieť tých votrelcov, o ktorých tušil, že ich sem chodia sledovať, aj keď o tom neboli temer žiadne presvedčivé dôkazy.

Napriek tomu pred dverami vedúcimi hlbšie do lode zaváhal. Nevyrúti sa odtiaľ na neho niečo? Snažil sa ticho načúvať v nádeji, že začuje nejaký šramot, aj keď dvere boli istotne zvukotesné. Vlastne to bolo jedno, podriadení za ním znepokojene šuchotali a šepkali si. Pocit, že bude vyzerať ako padavka, bol silnejší ako pod sebazáchovy, preto kapitán vložil ruku do čohosi, čo asi bola kľučka, a prudko potiahol, čo jednoznačne nemal robiť.

Dvere sa zasunuli do ľavej strany zárubne a z miestnosti sa naňho bleskovo vyvalilo čosi obrovské a čierne. Bol to len dym, lenže tá tma, ktorá tu panovala a k tomu napätie, ktoré tu vládlo, spôsobili, že veliteľ trošku zvýskol. Vlastne viac než trošku, a hoci sa to hneď pokúsil zamaskovať prudkým kašľom, ktorý ani nebol až taký hraný, nepríjemný pocit poníženia sa v ňom už usadil. Dym o pár sekúnd zredol, a keďže nikde nevidel plamene, dalo sa predpokladať, že vychádza len z nejakého poškodeného kontrolného panela alebo niečoho na ten spôsob.

Vstúpil dnu, ešte sa nenápadne poobzeral, či niečo nečíha v slepých uhloch pri stene, a až potom sa nechal omráčiť rozlohou miestnosti. Bola natoľko veľká, že sa zdalo, že zaberá celý vnútrajšok lode. Všade samé zložité prístroje pracujúce na princípe, ktorému vôbec nerozumel. Všetko z nalešteného kovu, väčšina zariadení však rozbitá.

Jeho domnienka o zdroji dymu sa potvrdila. Veliteľove malé nozdry sa rozšírili pri vzrušujúcej myšlienke, že keď sa nejakým spôsobom podarí zistiť, ako všetky tieto mechanizmy fungujú, bude to veľký pokrok pre celú planétu. S takými informáciami by možno aj oni mohli uskutočniť podobný let, pravda, nie s takýmto neželateľným koncom.

Veď tu sa píše história! JA píšem históriu!

Zdalo sa, že nie je sám, kto sa dal opantať takýmito veľkolepými plánmi. V pomerne veľkej tme počul vzrušené diskusie jeho asistentov, videl ich prízračné siluety behať od jedného počítača k druhému. Teórie, ktoré zachytil, boli mnohokrát ešte divokejšie, hlasy zneli nadšene...

Zrazu to všetko preťal ostrý sykot a výkrik.

Ktosi zamieril svetelným kužeľom k predpokladanému zdroju a veliteľ uvidel, že to bol jeden z jeho podriadených. Nerozvážne sa pokúsil ovládať akýsi prístroj a iskry, ktoré naňho stroj vychrlil, ho zasiahli priamo do jeho veľkej hlúpej plešatej hlavy. Teraz ticho bedákal a tenkými prstami si masíroval oči. Aj v slabom svetle bolo vidieť, že je popálený.

„Vy idiot, choďte von, nech vás rýchlo niekto ošetrí! Zdalo sa vám múdre hocičo tu len tak chytať?“ vyletel naňho znepokojený veliteľ. Pomocník sa stále ochkajúc a jojkajúc pobral v sprievode kolegu smerom von.

Veliteľ si uvedomil, že už zďaleka nie je taký nadšený, ako bol ešte len pred malou chvíľou. Čakal, že tu nájde nejaké telá, ktoré by mohol skúmať. Teraz skôr mal pocit, akoby celá táto loď skúmala jeho. Zrazu cítil priam nepriateľské fluidum, ktoré z nej vyžarovalo. Hlasy podriadených tiež zneli pochmúrne a akoby tlmene, vzdialene. Svetelný kužeľ behal cikcakovito po stenách, zemi, strope, prístrojoch a veliteľ mal sto chutí zakričať, nech nerobia tie zmätočné pohyby, ale nechcel prispievať k čoraz citeľnejšiemu napätiu. Dokonca ešte aj chôdza bola nepríjemná, celá loď bola totiž naklonená a všetci neustále zakopávali, čo vydávalo zlý plechový zvuk podobný smiechu.

Na tomto smiechu ale nič veselé nebolo.

Na jednej obrazovke blikali akési kliky háky a ornamenty. Veliteľ im vôbec nerozumel a to ho rozčuľovalo ešte väčšmi. Neuspokojila ho ani teória, že by sa mohlo jednať o informácie o domovskej planéte posádky.

A propos: posádka. Kde je? Nikde žiadne telá, ani pozostatky, ak by loď letela dlhú dobu nekontrolovane. A čo ak je to presne naopak, čo ak bola po celý čas kontrolovaná cez nejaké riadiace centrum na svojej planéte, a to až do takej miery, že nepotrebovala posádku? Veď to by bol celý tento cirkus zbytočný! Alebo ešte horšie: čo ak je samotná loď votrelec, obrovský narušiteľ, do ktorého vstúpili papuľou, mysliac si, že sú to dvere?

Pri tejto myšlienke si veliteľ mimovoľne prikryl dlaňou svoje malé, nevýrazné ústa. Toto je už choré, vravel mu jeho vnútorný hlas, ak ti podriadení čítajú myšlienky, majú ťa za najväčšieho zbabelca vo vesmíre.

Myšlienka na planétu obývanú obživlými raketami bola vo svojej podstate skutočne komická. Ako sa asi rozmnožujú? Vymieňajú si palivo? Ale veliteľ si nemohol pomôcť, všetko naňho pôsobilo zlovestne – zlovestne sa lesknúci strop, hoci bola tma; zlovestne žmurkajúce oko monitora, alebo čokoľvek to bolo; zlovestne šikmá podlaha; zlovestné hlasy; zlovestní podriadení zlovestne číhajúci, kedy sa zrúti, aby ho mohli nahradiť a pripísať si jeho zásluhy; zlovestné úzke nenápadné dvierka... až s ním myklo, keď zistil, čo práve v tej tme našiel. Pritom stál tak blízko nich!

Pomaly pristupoval ku štvorcovitému zárezu v stene. Dvere boli skutočne celkom nenápadné a to ešte viac dráždilo veliteľovu zvedavosť.

Čiže loď má predsa len ešte nejaké tajomstvo, myslel si, opäť cítiac narastajúcu nedoč-kavosť. Obzrel sa, no nikto si ho tej tme nevšímal. Prišiel čas na skutočný objav. Opatrne sa dotkol dverí a tie sa začali samé pomaly kruhovito roztvárať. Veliteľ urobil krok dozadu, pre prípad, že by sa naňho znovu plánoval vyvaliť nejaký dym, nič sa však nestalo. Za temným otvorom číhala akurát veľká tma.

Miestnosť bola malá, pôdorys v tvare elipsy, obložená belavým kovom. To všetko si uvedomil až dodatočne, keďže zízal na veľkú truhlu s priesvitným vekom, ktorá kradla celú jeho pozornosť. Lepšie povedané, kradol ju ten, ktorý v nej ležal.

Veliteľove beztak malé nozdry sa ešte zúžili, keď si celý vzrušený prezeral telo za sklom. Vždy veril na civilizácie na iných planétach, no vždy si ich predstavoval nejako... inak. Že tamojší obyvatelia budú priesvitní, že budú mať miesto tiel hmlovinu, a to boli ešte jedny z jeho krotkejších predpokladov, lenže telo v truhle bolo vlastne celkom normálne. Tvar hlavy nebol neobyčajný, možno ho len zaujal trochu iný odtieň pokožky a mozgová časť (ak to malo mozog, alebo ak to malo mozog v hlave), ktorá bola prekvapivo menšia, rovnako ako nečakane maličké oči. Oproti tomu bol nos až bizarne veľký, o ústach nehovoriac – tiahli sa takmer cez celú spodnú časť tváre a pôsobili nečakane smiešne. trup bol trochu mohutnejší, počet končatín sedel, ale počet prstov na nich nie; s tým však akosi podvedome rátal.

Pre tmu nevidel detaily. Vybehol z maličkej miestnosti, bez slova vytrhol komusi z ruky svietidlo a rýchlo sa vrátil naspäť. Rozhorčení podriadení ho nasledovali a nespokojne si mrmlali.

Keď veliteľ namieril svetelný kužeľ na telo, už poniekoľkýkrát v ten deň pocítil neistotu. Nepohlo sa to stvorenie, kým bol preč? Mal pocit, že hlava je teraz mierne pootočená na opačnú stranu. Či sa to s ním zahráva len jeho myseľ? Dnes bola skúšaná viac než dosť, takže by to bolo celkom prirodzené. Aj keď... Truhla, v ktorej toto stvorenie ležalo, mala za úlohu zásobovať telo živinami počas jeho spánku, ktorý asi trval väčšinu cesty, tým si bol istý. Videl hadičky a cievky vybiehajúce zo stien sarkofágu, ktoré končili niekde v útrobách tej bytosti. Veliteľ po krátkej úvahe nepredpokladal, že by to boli nejaké chápadlá tvoriace súčasť tela.

V tom prípade ale tvor mohol žiť!

Nie, vylúčené, náraz nemohol prežiť, teraz pri lepšom svetle videl, že sklo je popraskané a mnoho hadičiek je pretrhnutých, či dokonca vytrhnutých. Ani telo nepôsobilo živo. Čiže nie, NEMOHLO sa hýbať. Chcel sa zase zahĺbiť do skúmania a porovnávania, ale veľmi sa mu nedarilo. Medzitým dorazili ostatní a teraz stáli okolo truhly s prekvapenými výrazmi a neprestajne si vymieňali svoje bláznivé siahodlhé vedecké teórie.

Vidiac ich neistotu, veliteľ konečne cítil zadosťučinenie.

° ° °

Na druhý deň už telo čakalo na operačnom stole.

Veliteľ sa rozhodol, že pitvu povedie on. Chcel ako prvý preniknúť do tajov vesmírneho života.

Podľa stavby tela usudzoval, že je z rovnakej, prípadne neďalekej galaxie. Ale je rovnaký aj vo vnútri? Koľko má sŕdc, ak vôbec nejaké má? Ako spracúva okolité plyny? Na akom princípe funguje jeho metabolizmus? S hlavou plnou myšlienok veliteľ chytil do rúk laserový skalpel a zamrel.

Mŕtvola otvorila oči, hoci predtým, než sa otočil, ich mala zavreté!

„Dotýkal sa niekto tela bez môjho súhlasu?“ opýtal sa hromovým hlasom. Nikto sa ani nepohol. Prístroje nesignalizovali život, ale to bolo jedno, veliteľa sa zmocnila panika: „Zavolajte stráž!“ kričal. „Veď on otvoril oči!“

Všetci naňho hľadeli v nemom úžase, takto rozrušeného ho ešte nevideli.

Jeden zo zúčastnených nesmelo vystúpil dopredu: „Prepáčte, ja som mu ich otvoril. Myslel som, že pôjdeme podľa plánu a odoberieme očný mok.“

„Tak láskavo nemyslite, keď vám nekážem! A vôbec, kto ste? Nikdy som vás nevidel! Vypadnite!!“ Veliteľ výskumu očividne strácal kontrolu a cítil to. Keď skončí túto pitvu, pôjde si oddýchnuť niekam veľmi ďaleko. Každá čiastočka jeho Ja cítila tlak zodpovednosti, ktorú tu podstupoval a tí idioti sa ho snažia ešte viac vystrašiť. Ale on sa nenechá. Toto je jeho deň, vďaka ktorému ho spoznajú na celej planéte a on si ho zobrať nenechá. Veru nie.

Odložil laser, ktorý ani nepoužil a schmatol nasávaciu ihlu. Ten horlivec mal pravdu, treba zobrať vzorku z oka.

Pomaly sa blížil k buľva a tak veľmi sa snažil netriasť, až sa triasol ešte väčšmi. Kolegovia to buď nevnímali, alebo ho chápali, alebo sa ho báli.

Mŕtve oko sa skladalo z troch farebných kruhov, a keď sa naňho veliteľ díval, mal pocit, že ho hypnotizuje.

Hrot ihly sa blížil a oko sa vyčítavo dívalo.

„Nežije, nežije, nežije...“ mrmlal si dookola.

Ruka sa trasie.

Oko sa díva, oko rozumie, oko žaluje, oko má odpovede, oko žije, celý svet je veľké oko skladajúce sa z malých očí.

Hrot ihly je presne milimeter od jedného z nich.

BUCH.

Všetci zborovo vykríkli.

To sa prudko odsunuli dvere do operačky. Stál v nich hlavný navigant a bol očividne rozrušený.

Veliteľ ho chcel okríknuť, ale nemohol; jednak preto, že z toho šoku na chvíľu načisto stratil hlas a jednak preto, že hlavný navigant mal rovnaké postavenie ako on, veliteľ výskumu.

Narušiteľ operácie neistým krokom prešiel do stredu miestnosti a nečakane pevným, až slávnostným hlasom prehlásil: „Vyhodnotili sme záznamy z lode. Vieme, odkiaľ to k nám prišlo!“

Túto otázku si kládol veliteľ celú predošlú noc a bol odhodlaný dozvedieť sa ju ako prvý, alebo aspoň skôr, ako jeho úbohí kolegovia.

´Povedz mi telepaticky,´ rýchlo mu vyslal myšlienku, dúfajúc, že ostatní sa v tom šoku nedokážu naladiť na ich vlnu. Obe jeho srdcia bili ako nikdy doteraz.

´Akási Zem,´ znela odpoveď.



Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 13101

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 
:: (1 - 8 z 8) :: od nejstarších :: úrovňově ::
saschia - 2010-01-14 14:45:40

Mne ani tak nevadila preflaknuta pointa a slabsi sloh, ale najma konanie postav. Teda najma hlavnej postavy. Sa mi nechce verit ze by v civilizacii, ktora je schopna robit hologramove kody, multifunkcne panely a extremne vysoky stupen zabezpecenia, pracovali ako veduci vyskumu ludia (ehm, pardon, emzaci), ktori nie su ani dobri organizatori, ani dobri vedci...

Cellindra - 2010-01-14 12:14:29

Humorná??? Tak to mě tedy asi úplně minulo.
Mně by ani tak ta zřetelná pointa nevadila, kdyby to nebylo tak blbě napsaný...:) Obzvlášť úvod se fakt nepovedl.

Bluebluesky - 2010-01-13 22:15:16

Brr, zaměřit se na to, jak nás vnímají mimozemšťané... Neměla to být humorná povídka? V takové se filozofie jiného pohledu bere jen z hlediska \"je to jedlé\" či \"není to jedlé\". Já vytýkám hlavně jinou věc, délku. Já bych to dost proškrtala a zkrátila, aby ta pointa byla údernější.

Cellindra - 2010-01-12 09:38:16

Já souhlasím s Alyssou. Je to velmi, velmi začátečnicky napsané a pointa je taaak provařená... Osobně si ale dovedu představit, jak tohle téma pojmout zajímavěji. Například se autor mohl zaměřit na to, jak mimozemšťané vidí a vnímají lidské bytosti - a tím poskytnout nový pohled nás na sebe sama.

bluebluesky - 2010-01-13 22:11:54

Já přece nemůžu za to, že se mi líbí sci-fi povídky. Tahle má sice provařenou pointu, ale je to taková ta klasika ve stylu českých povídek 80.let, na kterých jsem vyrůstala. Je to pro mne daleko zajímavější než většina jiných druhého kola. Od toho je v soutěži více porotců, aby se byl výsledek přesnější, ne? Kdyby byla opravdu špatně napsaná, tak bych pro ni nehlasovala, ať by byla jakéhokoliv žánru. A vzhledem k tomu, že postoupila, evidentně si myslí něco podobného více lidí.




Harv - 2010-01-11 22:24:09

Tohle je trochu aspekt, kterého bych se chtěl vyvarovat. Hlasovat pro povídku, hlavně protože je v jiném žánru než ostatní, mi přijde, no...

Bluebluesky - 2010-01-11 15:04:31

Díky bohu za alespoň jednu čistou sci-fi povídku! I když to není zrovna výtvor světového formátu, zahřálo mne u srdce, že se vůbec někdo o sci-fi pokouší. Já jsem měla v hodnocení prvního kola skoro polovinu postupujících povídek a tohle byla jedna ze dvou, které jsem (i přes několik závažných výhrad) doporučila postup. Možná nuda nuda šeď šeď, ale ctí žánr.
Možná je to nápověda pro autory do příštího ročníku. Sice chceme sex, ale sci-fi má taky něco do sebe. Za sebe raději pěknou sci-fi povídku než fantasy plnou souložících temných rytířů.

Alyssa - 2010-01-10 21:59:26

Tak tohle podle mě nemělo vůbec být v druhém kole. Ne, že by to byla nějaká velká tragédie, ale pointu pochopí i mírně zkušený čtenář v polovině a nic jiného tam prostě není. Nuda nuda šeď šeď.


:: (1 - 8 z 8) :: od nejstarších :: úrovňově ::

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.