Palantir
oddělovač

Súmrak bohov

Literatura > Povídky > Vidoucí 2002 | 31. 12. 2002 19:56:16 | autor:

Súmrak bohov
   
    MUSÍM S TEBOU HOVORIŤ!
    Chvíľu som nedôverčivo pozeral na monitor, kde práve naskočil tento text, ktorý nemal nič spoločné s mojou prácou. Pretrel som si oči, ale bol tam stále. Veľkým písmom. Že by som nechtiac vyvolal úryvok z nejakého dávno napísaného...
    NIČ SI NEVYVOLAL! JEDNODUCHO S TEBOU POTREBUJEM HOVORIŤ!
    Oči mi povyliezli z jamôk. Buď môj počítač ožil a v tom prípade - hajde k psychiatrovi, alebo neožil a v tom prípade...
    TVOJ POČÍTAČ JE OK. NEVIEM AKO INÁČ S TEBOU NADVIAZAŤ KONTAKT. KEBY SOM ŤA OSLOVIL PRIAMO, ZAMIERIŠ ROVNO KU PSYCHIATROVI!
    "To sa ešte vždy môže stať," pomyslel som si. "Technika kráča aj v schizofrénii kupredu míľovými krokmi! Nemyslím, že by psychiater zásadne rozlišoval medzi hlasmi v hlave a na monitore počítača. Pokrok je pokrok!"
    NETÁRAJ! SOM S TEBOU ODKEDY SI NA SVETE. SPÚSTA ĽUDÍ MÁ HOSŤA AKO SOM JA. SME S VAMI UŽ TISÍCE ROKOV!
    "Ale kde si, dofrasa?" vyrazil som podráždene.
    V TVOJEJ HLAVE, KAMARÁT! SOM SÚČASŤOU TVOJHO MALÉHO MOZGU. NEMÁM VLASTNÉ TELO - POZERÁM TVOJIMI OČAMI, POČUJEM TVOJIMI UŠAMI. NARODIL SOM SA S TEBOU A S TEBOU AJ ZOMRIEM, CHÁPEŠ?
    "Nechápem!"
    DOČERTA, TOTO JE HROZNE ZDĹHAVÉ! NEZĽAKNI SA, POKÚSIM SA OSLOVIŤ ŤA PRIAMO.
    Kdesi vnútri hlavy sa mi zrazu ozval hlas. Vlastne som ho nepočul, iba vnímal. Pri prvých slovách som mimovoľne zatriasol hlavou.
    "Čo je? Tak počuješ ma?" spytoval sa hlas v mojej hlave.
    "Počujem," odpovedal som váhavo. Kdesi v kútiku mojej duše sa znovu ohlásil malý skeptik, posielajúci ma dôrazne k priateľovi Cupákovi na psychiatriu.
    "Nejaš sa!" povedal hlas. "Vypni počítač - dnes už toho veľa neurobíš - a poď na balkón."
    "Načo?"
    "Nevypytuj sa a poď. Uvidíš sám. Vonku ti to vysvetlím."
    Je to čudné, počúvať pokyny, ktoré ti ktosi dáva v hlave. Všetky moje inštinkty sa proti tomu búrili - ale na druhej strane zvedavosť....
    Bola jasná noc a nad hlavou, kde nedosahovalo mestské osvetlenie, sa dali rozoznať hviezdy. Vysoko nad nami sa rovnomerne pohyboval svietiaci bod.
    "Lietadlo, alebo družica - najskôr družica, podľa farby." pomyslel som si.
    "Ani jedni, ani druhé," opravil ma môj - povedzme hosť. "Je to UFO a prelieta tadeto každý večer o tomto čase už asi týždeň."
   
    Bolo to zložitejšie, než som očakával. Môj hostiteľ bol neobyčajne tvrdohlavý, podozrievavý a nie príliš naklonený ku spolupráci - o priamych pokynoch nemohlo byť ani reči. A ja som tak veľmi potreboval jeho spoluprácu! Bez nej sa mi nikdy nepodarí splniť veľký sen nás -Xintov. Tak sa totiž nazývame. Sme príliš slabí, než aby sme sami nadviazali kontakt s bytosťami, ktoré už desaťročia krúžia nad našimi hlavami - teda nad hlavami našich hostiteľov. Len oni by nám mohli pomôcť vrátiť sa domov.
    "Prosím ťa, sústreď myšlienky na ten pohyblivý bod a snaž sa ho zastaviť. Presvedč ho, aby zostúpil k nám dole!"
    "Načo?"
    "Ber to ako experiment, či naše spoločné úsilie dokážu ich prístroje zachytiť."
    "To myslíš vážne?"
    "Jednoducho to skús - prosím ťa!"
    "Teda neviem, k čomu to bude dobré, ale keď myslíš!"
    "Výborne! Sústreď sa na mňa a pošleme im posolstvo." Zvedavosť urobila svoje a skutočne sa sústredil.
    "Vráťte sa! Príďte sem a nadviažte s nami kontakt!"
    Sila jeho myšlienky bola obrovská. Vedel som, že bude silná, ale až tak...
    Bod na nebi sa zastavil, potom zažiaril silnejšie, zablikal a začal sa vracať. Nad našou hlavou (absurdný pojem!) sa zastavil, jeho svetlo zoslablo a stratil sa medzi hviezdami.
   
    Zmena smeru pohybu a jasnosti toho bodu ma prekvapili. Že by hlas v mojej hlave - ten čudný hosť, o ktorom stále ešte nič neviem - mal predsa pravdu?
    "Jasné, že mám pravdu! Moja časť mozgu je schopná telepatickej komunikácie. Jedine tak dokážem komunikovať s mojimi bratmi v mozgoch ostatných ľudí."
    Naštvane som sa obrátil nazad do izby. Nemal som chuť zvyšok večera čučať na nejaký kmitajúci bod na oblohe. UFO - to určite! Odtiahol som záves proti komárom a zastal ako pribitý. Uprostred izby stáli traja úplne cudzí muži.
    Keď nás/mňa (dočerta - už ma to začína mýliť!) uvideli, zdvorilo sa uklonili. Dopredu vykročil malý okrúhly chlapík a široko sa usmial.
    "Dobrý večer!" vyhlásil srdečne. "Sme nesmierne šťastní, že ste nás konečne výslovne pozvali - po toľkých rokoch čakania!"
    "Vidíš, podarilo sa!" ozval sa mi v hlave môj hosť. "Že sme to neskúsili už dávno!"
    Okrúhly muž si nesprávne vysvetlil moju pomlčku.
    "Prosím, nemajte obavy! Nie sme v žiadnom prípade - ako to voláte -lupiči, alebo zlodeji! Sme predstavitelia Galaktickej federácie a už roky máme záujem s vami spolupracovať. Mohli by sme vám poskytnúť obrovské výhody našej civilizácie - teraz, keď ste nás konečne pozvali!"
    "Chcete povedať, že ste zaregistrovali našu...hm...moju myšlienku a na základe..."
    "Presne tak!" vyhlásil malý mužík radostne, akoby práve vyhral jackpot v športke. "Dovoľte, aby sme sa vám predstavili: pán Alfa," útly starší muž po jeho pravici sa uklonil. "Pán Beta," teraz sa uklonil vysoký štíhly muž po jeho ľavici. "No a ja som Gama." Uklonil sa tiež.
    "Teší ma. Martin Poldauf," Potriasli sme si rukami a usadili sa.
    "Máte zvláštne mená," poznamenal som. Gama, ktorý bol zrejme hovorcom sa usmial. Usmieval sa skoro stále.
    "Naše skutočné mená sú samozrejme odlišné, ovšem na ich vyslovenie by sme potrebovali celkom inú hlasovú aparatúru, takže považujme to za optimálne riešenie."
    "Chcete povedať, že toto nie je vaša obvyklá podoba?"
    "Samozrejme, že nie! Viete, keď monitorujeme nové planéty, vždy máme v zásobe niekoľko podôb domácich obyvateľov, aby sme nevyvolávali zbytočne paniku. Ale aby sme sa vrátili k účelu nášho príchodu..." pokračoval Gama hladko. "Monitorujeme planétu Zem už viac než päť desaťročí a situácia je čoraz horšia."
    "V tom s vami úplne súhlasím," povedal som zdvorilo. "Lenže nie som v hierarchii tejto spoločnosti dosť vysoko postavený, aby som mohol robiť akékoľvek rozhodnutia. Myslím, že by bolo vhodnejšie, keby ste nadviazali kontakt s vládou..."
    "Určite nadviažeme, ale až v neskoršom štádiu. Viete, my zvyčajne volíme iný postup. Spočiatku sa snažíme zistiť názory čo najširšieho spektra inteligentných ľudí. Robíme veľmi rozsiahle prieskumy verejnej mienky, podľa vlastných metodík. Získaný materiál vyhodnotíme, konfrontujeme s názormi renomovaných odborníkov a napokon spracujeme vo forme návrhov, ktoré môžeme predkladať oficiálnym orgánom."
    Uškrnul som sa.
    "Obávam sa, že oficiálne orgány nie sú vždy takým postupom nadšené!"
    "Oficiálne orgány sú zriedkakedy nadšené inými než vlastnými návrhmi." pousmial sa pán Alfa, ktorý dosiaľ mlčal. "Napriek tomu má náš postup svoju logiku a osvedčil sa nám. Ale my vás teraz opustíme. Navštívime vás ešte raz a potom sa porozprávame o situácii na Zemi a vašich názoroch na jej riešenie. Bude to iste veľmi zaujímavé."
    Bol som rád. Musím si predovšetkým vyjasniť vzájomné vzťahy s tajomným hlasom v mojej hlave. Dnes už toho bolo na mňa dosť, takže perspektíva priateľa Cupáka z psychiatrie na mňa ešte stále v pozadí prívetivo kývala.
   
    Čo som mu mal povedať? Že my, Xintovia sme vlastne parazitmi ľudí? To nie je príjemné priznanie pre inteligentnú bytosť. Dávame prednosť termínu symbiont - to znie už lepšie, že?
    "Tak hovor!" povedal mi Martin pevne. "Ako si sa mi dostal do hlavy a čo tam robíš?"
    Bola to veľmi - veľmi stará história o stroskotanej výskumnej kozmickej lodi, ktorá mala obrovské šťastie, že nablízku bola planéta Zem s kyslíkovou atmosférou. Žili sme vtedy v neúplnej symbióze s kosimantami, veľkými, silnými a veľmi šikovnými osminohými tvormi, ktoré sme si pre naše potreby špeciálne v priebehu vekov vyšľachtili. Vtedy sme ešte boli väčší a schopní samostatného pohybu. Väčšinu času sme však trávili v dutine hlavy kosimanta, ktorý nás chránil, živil a vykonával všetku fyzickú prácu. My sme kosimantom poskytovali zasa výhody života v civilizovanom svete, zdravie a dlhovekosť.
    Keď sme núdzovo pristali na Zemi, nastala katastrofa. Kosimanti začali podliehať neznámej infekcii, proti ktorej sme boli bezmocní. Pritom my sami sme sa nakazili tiež, ale zakrátko sme sa uzdravili. Kosimanti však umierali.
    Keď situácia začala byť kritická, objavili sme ľudí. Boli to primitívne kmene lovcov, potulujúce sa po území terajšej Európy. Už prvý prieskum ukázal, že sú pre nás kompatibilnejší, než kosimanti. Ovšem nemali sme k dispozícii tisíce rokov, aby sme prispôsobili telá ľudí pre naše potreby - zostávalo nám len niekoľko týždňov života.
    Nakoniec sme sa rozhodli. Formou klonovania sme vytvorili dostatočný počet našich potomkov a pod rúškou noci sme ich postupne vkladali do tiel čo najväčšieho počtu primitívnych ľudí, ktorých sme dokázali nájsť, pretože ľudia boli tak zraniteľní a žili tak krátko!
    Naši potomci sa usadili v malom mozgu ľudí a prežili s nimi celý ich život. Keď človek zomrel, zahynul s ním aj jeho Xint. Dúfali sme, že Xintovia s ľuďmi dokážu vytvoriť na Zemi takú civilizáciu, ktorá by mohla vyslať poslov do našej domoviny a zabezpečiť náš návrat.
    Zrástli sme s vami, používame vaše zmysly aj maličkú časť z obrovskej kapacity vášho mozgu. Pomohli sme vám vo vývoji, zámerne sme vo vás pestovali túžbu po poznaní. Ale na rozdiel od kosimantov sme vás nikdy nedokázali ovládnuť, ani v tom najprimitívnejšom štádiu vášho vývoja. Kosimanti nemali vlastnú identitu, ale ľudia áno - a veľmi výraznú.
    "Takže na zemi teraz žije šesť miliard Xintov spolu s ľuďmi?" spýtal sa zvedavo Martin.
    "Vôbec nie! Naučili sme sa síce s ľuďmi rozmnožovať, ale Xint vznikne s novým človekom len vtedy, ak obaja rodičia sú hostiteľmi Xintov. Keďže pôvodný počet bol obmedzený, žijú Xintovia väčšinou v Európe a časť spolu s prisťahovalcami aj na iných kontinentoch."
    Martin sa poctivo snažil, aby strávil všetko, čo som mu povedal, ale ešte stále mal pochybnosti.
    "Aj iní Xintovia rozprávajú so svojimi ľuďmi?"
    "Preboha - nie! To by nemuselo dobre skončiť!"
    "Tak prečo si oslovil ty mňa - teraz, keď so mnou žiješ už vyše tridsať rokov?"
    Musel som s pravdou von.
    "Je v tom to UFO! Vieš - viacerí sme sa pokúšali s nimi spojiť, pretože ich registrujeme už veľmi dávno, ale naše telepatické schopnosti sú slabé. Dokážeme komunikovať navzájom, ale to je všetko. Dúfali sme, že ich vyspelá civilizácia by nám mohla pomôcť dostať sa domov, alebo aspoň poslať domov správu. Naši vedci by určite prišli na spôsob, ako nás vrátiť bez toho, že by sme vám ublížili. Zem je síce prekrásna, ale my potrebujeme našu vlasť, našu civilizáciu. Vás sme nikdy neovládli, naopak, máme dojem, že sa začíname vo vašej identite rozpúšťať. Je nás čoraz menej a niektorí z nás začínajú prepadať beznádeji. Neviem, či mi rozumieš..."
   
    Rozumel som mu a bolo mi ho ľúto - svojím spôsobom. Na druhej strane ani mne nebolo príjemné pomyslenie, že mi v hlave sedí iná bytosť a že ja som vlastne ona a ona je vlastne ja...
    "Ale nie!" ozval sa Xint unavene. "Každý sme naprosto oddelene sám sebou. Pozri sa, vysvetlím ti to na príklade. Tvoj mozog je ako obrovská budova, v ktorej ty sám využívaš iba jeden byt. Zvyšok je nevyužitý - ešte ho nedokážeš využiť. No a v tej veľkej budove ja mám kdesi dolu jednu garsónku - uzavretú, sám pre seba, chápeš?"
    "Keď máme také obrovské rezervy , prečo ste z nás už dávno neurobili supergéniov?"
   
   
    Xint v mojej hlave zaúpel.
    "Počúvaj ma dobre! Už hodinu sa ti snažím vysvetliť, že my váš mozog neovládame - absolútne neovládame, ani trocha! Naša komunikácia s vami spočíva asi v tom, že zazvoníme pri dverách vášho bytu a zdvorile vám niečo navrhneme. Vy to prijmete, alebo nie - veľmi často nie. Medzi sebou komunikujeme telepaticky, ale vlastne ani toto sme vám nedokázali úplne odovzdať - v tých prípadoch, kde sme sa o to snažili. Po tých desiatkach tisíc rokov, ktoré sme s vami, je pre nás váš mozog ešte stále záhadou."
    Chvíľu som nad tým uvažoval.
    "Prečo vlastne chcete od nás preč - po takom čase? Myslíš, že sa dokážete adaptovať na svoju civilizáciu? Spolužitie s nami hádam nebolo až také strašné - alebo áno?" Po dlhšej pomlčke sa Xint váhavo ozval.
    "Nie je to len náš problém. Začíname mať pocit, že ostatní obyvatelia Zeme vo vás cítia niečo cudzie. Hovorí sa o xenofóbii, rasizme, ale je to presne naopak! Ty a ja, my a vy - spoločne, tvoríme niečo cudzie, ostatní to cítia a podvedome to vnímajú veľmi negatívne."
    "Chceš povedať, že prejavy xenofóbie z našej strany sú vlastne vyjadrením preventívneho postoja proti všeobjímajúcej xenofóbii voči nám?" Panebože - čo je toto za blábol?
    "Neviem - skutočne neviem." Xintove myšlienky vyznievali nešťastne. "Hovorím ti, že nedokážeme zvládnuť vaše správanie - a už vôbec nie vašu agresivitu. Ľudská rasa je nesmierne agresívna - s nami, aj bez nás!"
    Chvíľu sme obaja mlčali. Potom som zasa pocítil absurditu toho, že v mojej hlave rozmýšľajú dve úplne samostatné osoby, každá o niečom inom. Obávam sa, že by mi už ani psychiater nepomohol. Potom ma čosi napadlo.
    "Čo keď nebude nikto ochotný s vami odletieť?"
    "To by nesmeli byť ľudia s ich zvedavosťou. Niekto sa nájde - určite. Koniec-koncov všetci by aj tak odletieť nemohli, stačilo by posolstvo."
    Prenikol ma pocit smútku nad čímsi navždy strateným a v mysli sa mihol obraz podivnej krajiny a čudných tvorov. Iba mihol.
    "Už nie som schopný predstaviť si ani svoju vlasť," povedal Xint smutne.
    "Vieš čo? Choď spať a dobrú noc!"
    V ten deň som ho už nedokázal prinútiť ku kontaktu. Aj ďalšie dni a týždne bol málovravný, ako keby sa bol zľakol toho náhleho nadbytku komunikácie.
    Potom sa vrátili páni Alfa, Beta a Gama. Jedného dňa po návrate z práce, som ich našiel sedieť v obývačke.
    "Čakáme na vás," povedal Gama ospravedlňujúco.
    "Naši ľudia spravili veľký kus práce." ujal sa slova Alfa. "Všetky naše obavy ohľadne budúcnosti Zeme sa v bezprostrednom prieskume plne potvrdili. Galaktická federácia by vám rada pomohla. Vy sám - rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako by sa dala kritická situácia na Zemi vyriešiť? Berte to ako hru typu čoby - keby."
    "Obávam sa, že pri súčasných veľkých rozdieloch v životnej úrovni, vzdelaní a životnej filozofii - s náboženským alebo nacionálnym podtextom, je na rýchle zlepšenie dosť malá šanca."
    "Keby ste mali - čiste hypoteticky - k dispozícii neobmedzené možnosti, vedeli by ste si také riešenie predstaviť? Myslím rýchle riešenie zabraňujúce katastrofe!"
    Mierne som prižmúril oči. Tak teda dobre emzáci - keď chcete! Naštopem vás pozemskou fantastikou.
    "Hej, brzdi trocha!" ozval sa odrazu Xint v mojej hlave. "Nevieš čo..."
    "Ale viem! Daj mi pokoj!" odsekol som v duchu.
    "Jedným z riešení by bolo drastické obmedzenie pôrodnosti v rozvojových krajinách. To by však vyvolalo obrovskú vlnu nenávisti, ktorá by nás - a nielen nás - asi zmietla. Navyše by nastali po určitom čase neriešiteľné generačné problémy. Násilné riešenia do úvahy neberiem. Zostáva teda jediná hypotetická možnosť - oddeliť jednotlivé problematické skupiny od seba, ovšem nie vysokým múrom, ktorý len zvýši nenávisť, ale úplne."
    "Ako si to predstavujete?"
    "Jednoducho. Dať veľkým uceleným skupinám, ktoré majú silného spoločného menovateľa, k dispozícii osobitnú planétu a poskytnúť im určitý počiatočný, štartovací servis. Tam by mali možnosť vytvoriť si civilizáciu podľa vlastných predstáv, bez rušivých vplyvov tých ostatných, ktorých nenávidia a proti ktorým bojujú." Pozrel som sa po očku na hostí, ktorí sedeli mlčky a zdalo sa, že pozorne počúvajú.
    "Na Zemi by zostala len jedna rasa, určená losovaním. Platí to ovšem len v prípade, že vo vesmíre sú neobývané planéty s kyslíkovou atmosférou."
    "Takých planét je dosť dokonca aj v našej galaxii. Nájdu sa aj také, ktoré majú vhodnú kombináciu gravitácia - radiácia - kyslík - voda. Kolonizovať ich by však znamenalo doviezť tam s kolonistami absolútne všetko - rastliny, živočíchy, materiál na stavby, pretože kým dorastú stromy..."
    "Chceli ste čoby-keby, budete to mať!" pomyslel som si zlomyseľne.
    "Ani to by nebol problém, keby bola k dispozícii možnosť presunu v čase! Predstavujem si to asi takto: Na Zemi sa vrátite o nejaký ten milión rokov späť, naberiete časti ucelených ekosystémov a presadíte ich na požadované planéty. Presadené jadrá by sa mali pod dozorom biológov dostatočne rozmnožiť a potom zazveriť a vody zarybniť atď. K tomu termínu kedy budeme planéty potrebovať, t.j. ku dnešnému dňu, by sme mali k dispozíci dostatočný počet pripravených planét pozemského typu. Na Zemi by sa jazvy za tak dlhý čas pravdepodobne bez stopy zacelili."
    Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozval Beta.
    "Teoreticky je to...je to zaujímavé. Bol by tu však ešte jeden problém. Presídlené národy by zanechali na Zemi všetko a pritom by potrebovali prakticky ihneď rôzne stavby - nemocnice, zariadenia pre postihnutých, starých, bezvládnych, pre opustené deti... To všetko by sa muselo priviezť spolu s nimi. Buď by to bolo primitívne, alebo príliš nákladné, nemyslíte?"
    "Je čas, vypustiť na nich starého dobrého Lema," pomyslel som si.
    "Viete, mám taký tajný sen," pokračoval som nahlas zasnene. "Predstavte si vajíčko, ktoré zasadíte do zeme a aktivujete ho. Vajíčko začne rásť. Smerom hore v požadovanú budovu, smerom dolu korene, ktorými čerpá zo zeme potrebné materiály. Keď vyrastie budova, ktorá bola vo vajíčku naprogramovaná, korene vytvoria také základy, ktoré znesú aj zemetrasenie. Zasadia sa okná a dvere, zapojí sa voda, prúd a kanalizácia a máte čo ste chceli - nemocnicu, školu, alebo továrenskú halu, podľa toho, aké vajíčko ste zasadili."
    Hostia sedeli ticho s nehybnými tvárami.
    "Asi som to prehnal!" povedal som v duchu Xintovi. "Považujú ma za cvoka!"
    "Myslím, že nie. Sú ohromení, ale neviem prečo."
    Gama si odkašľal.
    "Nad tými návrhmi už asi pracujete veľmi dlho, že?"
    "Prosím vás - kto by mal na to čas?" začudoval som sa. "Väčšinu z toho som vyčítal z literatúry zvanej fantastika. Niečo som pospájal, niečo domyslel..."
    "Myslím, že pôjdeme," povedal Gama chystal sa vstať. "Do budúcej návštevy ešte pre nás vymyslite nejaký jednoduchý spôsob presunu tak obrovského množstva ľudí na nové planéty!" povzbudivo sa na mňa usmial.
    "Jeden variant vám môžem povedať hneď. Potrebujete k tomu dostatočne veľké zariadenie na kopírovanie hmotných predmetov. Vyrobíte po jednom robotovi, ktorý by bol schopný teleportovať jedného človeka na požadované miesto. Koľko destinácií - toľko druhov robotov. Originály rozmnožíte podľa potreby a po prenose zasa zlikvidujete."
    "Pozoruhodné, pozoruhodné," mrmľal pán Beta.
    Hostia sa stručne rozlúčili, ubezpečiac ma o svojom návrate. Potom sa postavili vedľa seba a zrazu zmizli, ako keď šťukneš vypínačom.
    "To sú triky ako zo Star Treku," povedal som znechutene Xintovi.
    "Hej, si tam?"
    "Nevyrušuj, rozmýšľam!" odsekol Xint.
   
    Bol som na Martina dopálený.
    "To si sa musel pred nimi tak predvádzať?"
    "Chceli šou - dostali šou. Mimo to by som radšej ďalší priebeh sledoval z televíznej obrazovky. Mali by sa už kontaktovať s vládou!"
    "Myslel som, že by si bol ochotný spraviť si výlet naprieč galaxiou!" povedal som nesmelo. Hádam by ma Martin tak nepodrazil!
    "To áno," povedal Martin. "Rád by som ale vedel, čo vlastne chcú so Zemou a prečo. To sa ich zodpovedne môžu spýtať len oficiálne osobnosti - ale nie ja."
    Tentokrát sme čakali na ich návštevu oveľa dlhšie. Až po dvoch mesiacoch sa objavili a boli štyria. Prišla s nimi aj postaršia pani s umne naaranžovanou hrivou modrostrieborných vlasov.
    "Toto je pani Delta, splnomocnenkyňa Galaktickej rady pre nové svety." predstavil ju Gama. Pani Delta zažiarila na Martina belostným úsmevom.
    "V mene Rady vám musím poblahoželať! Všetky vaše pozoruhodné návrhy sa ukázali ako použiteľné a perspektívne. Tímy našich popredných vedcov ich už rozpracovávajú a v krátkom čase budú pripravené k realizácii."
    "K realizácii - moje návrhy?" zdesil sa Martin. "Veď ja som to považoval za recesiu, koľko dokážem za čo najkratší čas vymyslieť absurdít."
    "To neboli absurdity! Veď sa všetko z toho dalo použiť! Navyše to
    podnietilo vznik celého radu ďalších, náväzných výsledkov, ktoré sú skutočne pozoruhodné!"
    "Načo to všetko potrebujete?" naliehal Martin. Ani mne sa to už nepáčilo.
    "Bude sa predsa realizovať variant, ktorý ste navrhli nielen vy, ale veľké množstvo ďalších respondentov zo všetkých rás a etník - rozdelenie ľudstva na pripravené planéty podľa kritérií, ktoré zabezpečia každému presťahovanému celku optimálny vývoj a minimum konfliktov.
    Príslušné planéty už boli pripravené podľa vášho návrhu a výsledky sú obdivuhodné. Ešte posledná bakteriologická a virologická kontrola a všetko je hotové!"
   
    Bolo to ako blesk z jasného neba. Čo majú vlastne v úmysle? Taký projekt predsa znamená náklady naprosto nepredstaviteľné! Navyše - ja som to tak predsa nemyslel! Úprimne povedané, predvádzal som sa a to, čo som povedal bola čistá fantastika! Predpokladal som, že to tak aj zostane.
    Slova sa pre zmenu ujal pán Alfa. Po obecných frázach o cennosti zachovania rozvíjajúceho sa rozumu kdekoľvek...blablabla...pristúpil k veci.
    "Pri prieskume galaxie sme prišli na zaujímavú zákonitosť. Tam, kde civilizácia spočíva na jedinej rase prebieha vždy viac-menej harmonický vývoj . Po prekonaní individuálnych detských chorôb dosiahne vysoký stupeň a bez problémov sa zaradí medzi planéty Galaktickej federácie, takže pojem xenofóbie je u nich prakticky neznámy. Zato na planétach, kde žije vedľa seba viac rás, vždy dochádza ku samovražednej situácii. Rozdiely medzi rasami - či už je to farba, tvar, kultúrne zázemie, náboženstvo, hierarchia hodnôt a v neposlednej miere životná úroveň - prechádzajú od nezvyklosti ku nepríjemnosti, odporu a končia neprekonateľnou nenávisťou, ktorá nepozná kompromis. Všetko sa potom končí záhubou všetkých bez rozdielu. Máme svedectvá z planét, na ktorých nenávisť medzi rasami vyhubila všetko živé tak dokonale, že zostala len pustatina bez života. Neprežili ani baktérie.
    Vaša Zem sa žiaľ nachádza na rozhraní. Jeden krok nesprávnym smerom a z vašej krásnej planéty zostane púšť.
    Vy sami podvedome vidíte jediné reálne riešenie - a nielen vy! Podobný návrh sme dostali od obrovského množstva zodpovedne uvažujúcich ľudí zo všetkých kontinentov. My vám ponúkame pomocnú ruku na jeho realizáciu."
    "Čo z toho budete mať vy? Tie náklady sa vám nevrátia ani za tisíc rokov!"
    Pani Delta sa zatvárila vážne.
    "Vaša technológia je na prahu kozmických letov. Ak by niečo z vašej civilizácie prežilo a vy by ste zaniesli nákazu prvotnej xenofóbie medzi naše národy, neboli by sme šťastní! Museli by sme zasiahnuť silou - a to je riešenie, ku ktorému sme sa už po tisícročia neuchýlili.
    Berte to teda takto: Galaktická federácia má z vášho pohľadu nepredstaviteľné zdroje a vykoná experiment, či sa dá zachrániť v tomto štádiu niekoľko nadaných ľudských rás. Sme zvedaví, či konflikt, ktorý sa už dlho stupňuje, ovplyvní ďalší vývoj osamostatnených etnických skupín. Rozhodne dúfame, že sa každá z osídlených planét stane po čase naším členom a obohatí galaktickú kultúru." Pani Delta preladila tvár do slniečkova a pokračovala:
    "Samozrejme, že očakávame vašu bezprostrednú účasť na realizácii celého plánu - so širokým tímom spolupracovníkov. Dostali sme celý rad najrôznejších návrhov a námetov od obrovského počtu ľudí, ale vaše návrhy boli najrýchlejšie, najkonkrétnejšie a pre nás najprijateľnejšie. Sme pevne presvedčení, že budete aktívne spolupracovať pre úspech celej akcie!"
    "Konečne - prečo nie! Ak sa má plán realizovať - a zrejme sa realizovať bude, lepšie so mnou, ako bezo mňa."
    "Martin, uvedom si, to ťa úplne vyťaží na desiatky rokov! Myslel som...dúfal som, že mi pomôžeš nájsť moju rodnú planétu!" zaznel vyčítavý Xintov hlas.
    "Čo sa bojíš? Takto predsa bude oveľa pravdepodobnejšie, že sa dostaneme von. Ktovie - možno je vaša planéte už členom Federácie. Ak nechceš pred nimi odhaliť svoju, alebo vašu totožnosť, tak to je prakticky jediná možnosť!"
   
    Zdá sa mi, že od toho pamätného dňa uplynuli veky. Martin sa do novej práce vrhol po hlave a s obrovským tímom, ktorý si sčasti vybral sám a sčasti mu ho doporučili naši noví spojenci a pracoval často dvadsať hodín denne.
    Losovanie určilo, že na Zemi zostane biela rasa, ale bol to danajský dar, pretože naši galaktickí sponzori trvali na tom, že sa Zem musí uviesť do skoro pôvodného stavu. A tak sme likvidovali, čistili, likvidovali, čistili, hľadali a znovu likvidovali. Bez technológií a zariadení z Galaktickej federácie by to ani snáď nebolo možné. Vezmite si len také čistenie zamorených oblastí! Keď sme si zúfali už pri samotnom plánovaní, dostali sme zásielky semien fytobiorobotov, ktoré stačilo na zamorenú oblasť zasiať a zavlažiť. To bolo všetko! V krátkom čase bola celá oblasť pokrytá rastlinami, ktoré pomocou vody a slnečného žiarenia dokázali rozložiť akékoľvek nečistoty a vyrobiť z nich v konečnom dôsledku živiny pre pôdu. Tieto malé zázraky snáď obsahovali stredoveký kameň mudrcov, pretože si dokázali poradiť aj s rádioaktívnym zamorením a to už zaváňa transmutáciou prvkov! Po skončení práce rozkvitli a vytvorili semená, ktoré sme museli starostlivo pozberať a vrátiť. Zvyšok rastlín sa v pôde rozložil a oblasť sa mohla využiť ľubovoľným spôsobom. Takýchto malých zázrakov sme mohli využívať stovky - prakticky pri všetkých prácach kdekoľvek bolo potrebné.
    Ku tomu všetkému sme museli prekonávať obrovské problémy medzi ľuďmi, pretože sa ukázalo, že je nutné zlikvidovať úplne všetky armády a zbrojný priemysel, zlikvidovať nepotrebné priemyselné odvetvia a ostatné obmedziť a zmeniť na bezodpadové, úplne zmeniť poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, dopravu... a vysporiadať sa s psychologickými problémami, ktoré z toho všetkého vyplývali. Bolo to veľmi zložité a bolestné.
    Martin navštívil celý rad planét - tie, ktoré sa následne osídlili pozemšťanmi, ale aj mnohé planéty Federácie. Nakoniec sme našli aj moju rodnú planétu. Pri náhodnej diskúzii o tom, ako príroda účelne konštruuje živé organizmy, poznamenal biológ z Federácie, že zatiaľ objavili iba jednu planétu, obývanú polointeligentnými osminohými tvormi, ktoré majú hlavu zdeformovanú spôsobom, ktorý sa nedá vysvetliť prirodzeným vývojom.
    Spozornel som a bez veľkej námahy som prinútil Martina, aby požiadal o návštevu tejto planéty. Vyhoveli nám bez problémov. A tak som sa dostal konečne domov! Domov?
    Planéta bola pokrytá púšťami a polopúšťami. Moria väčšinou zmizli a sladká voda bola ukrytá v hlbokých jaskynných systémoch, alebo úplne pochovaná v kilometrových hĺbkach. Čoskoro sme narazili na prvých osminohých - boli obrovskí! Ľudí z Federácie sa báli, ale ku Martinovi ako keby ich niečo priťahovalo.
    Prinútil som Martina, aby prekonal odpor a priblížil sa k nemu. Osminohý stál ako socha a jeho šesť očí nás zvedavo pozorovalo. Snažil som sa telepaticky osloviť Xinta, ktorý mal sedieť v jeho obrovskej vypuklej hlave. Márne! Osminohý však pristúpil bližšie, naklonil hlavu nabok a vtedy som to zbadal!
    Dutina na jeho hlave ešte stále bola, ale zdeformovaná, otvorená - a prázdna! Nebolo pochýb - boli to kosimanti, ale bez Xintov.
    Telepatické výzvy zostali bez odpovedi. Môj národ zmizol! Čo sa s nimi stalo aj s celou planétou, ktorá bola kedysi zelená a plná života, sa už asi nikdy nedozvieme.
   
    Bolo mi Xinta ľúto, ale pomôcť som mu nemohol. Vrátili sme sa na Zem a pokračovali v hektickej práci.
    Odvtedy uplynulo už stotridsať rokov a môžem povedať, že sme približne na dohľad zavŕšenia našich snáh.
    Zem je znovu nádherná! Obludné preplnené mestské aglomerácie a priemyselné centrá zmizli. Zostali len turisticky atraktívne historické pamiatky, starostlivo rekonštruované podľa originálov. Turisti obdivujú sedem antických divov sveta v pôvodnej kráse. Chrámy, mestá a pyramídy Aztékov, Mayov a Inkov sa práve dokončujú. Zachránili sme pred požiarom všetky poklady Alexandrijskej knižnice pre jej neskorú kópiu. Benátky, Florencia, rovnako ako stredoveké katedrály či hrady, čínsky cisársky palác alebo Angkor Vat - to všetko svojou krásou láka turistov. A oni prichádzajú, niektorí hluční, iní tichí, u niektorých vôbec nevieme, čím sa pozerajú, alebo čo vlastne vnímajú, ale prichádzajú v obrovských počtoch. Zem je teraz skrátka "in"!
    Väčšina ľudí, ktorí ešte na Zemi zostali, sa živí turistickým ruchom, zopár ľudí obsluhuje automatické továrne, časť sa venuje ekopoľnohospodárstvu a zvyšok v systéme vzdelávania a vo výskume.
    Naše univerzitné mestá hostia študentov a pedagógov z celej galaxie. Aj naše deti sa rozpŕchli do celej galaxie. Výskum a veda urobili obrovský skok vpred. Dĺžka produktívneho života sa zdvojnásobila a ekonomická situácia ľudí a ich možnosti sú také, o akých sa nám spočiatku ani nesnívalo.
    Ja teraz žijem sám, len s mojím Xintom v poslednom dome na Považí. Väčšinu Európy znovu pokrývajú lesy plné zveri a rieky sú plné rýb. Lososy tiahnu po svojich starých trasách proti prúdu a medvede sa ich znovu naučili loviť.
    Moje vznášadlo sa nehlučne pohybuje nad ohybom rieky a ja s potešením sledujem večerné hry rodinky vydier v tôni pod brehom. Z vody sa dvíha chladný opar a moje vznášadlo mieri tíško domov.
    Xint mlčí. Teraz väčšinu času mlčí. Definitívna strata domova ho zronila viac, než som očakával. Posledný zmysel života nachádzal zrejme v spolupráci so mnou na budovaní nového sveta. Už sme ale skončili. Náš čas sa pominul.
    Pripadali sme si vtedy ako bohovia - mávnutím ruky sme menili osudy národov a vytvárali nové svety. Teraz nastal náš súmrak. Nová generácia je presvedčená, že by to bola spravila lepšie, efektívnejšie a sediac na antigravitačných sedačkách nám blahosklonne vysvetľuje, v čom sme robili chyby a potom odchádza najbližším transgalaktickým spojom na Primu Thetis pokračovať v doktorandskej stáži.
    Zostali nám len spomienky a tichý pocit horkosti, vlastne to posledné, čo máme s Xintom spoločné.
    Zaujímavé - my, pozemšťania, ktorí priam fanaticky všetko pomenúvame, sme nikdy nikomu z našich Xintov nedali meno.
    "Čo myslíš, čím to je?" spýtal som sa svojho Xinta, keď som sa pohodlne usadil so staromódnou knihou vedľa kozuba.
    "Počuješ, Xint? Xint, ozvi sa!" Dlhá pauza plná ticha.
    "Xint, si tam?"
    Počujem údery svojho srdca, ale nepočujem Xinta.
    "Som...tak...unavený..." zachvelo sa v mojom mozgu, ako keď sa v dlani zatrepoce malá rybička.
    "Xint!"
    Prečo mám zrazu tak prázdnu myseľ? Všetko sa tam ozýva ako v byte, z ktorého vysťahovali nábytok. Xint!
    Prečo sa tak zotmelo?
   
    Konziliárna rada Galaktickej federácie konečne definitívne uzatvorila kapitolu Zem - sťahovanie národov.
    Na mnohorozmerných monitoroch členov rady sa mihali informácie.
    "Uznávam, že si mala pravdu!" obrátil sa predseda na ženu, ktorú pozemšťania poznali ako pani Delta. Sedela uvoľnene vo svojej kapsuli a štyrmi pármi očí pozorovala rôzne úrovne monitora. Zvyškom očí vnímala predsedu a ostatných členov Rady.
    Predseda bol najstarší. Jeho presný vek nikto nepoznal a nebolo slušné sa vypytovať. Rozhodne sa rátal na tisícročia.
    Už nekonečne dlho na Ústredných planétach Federácie nikto nezomieral - ak neberieme do úvahy zriedkavé nehody a časté samovraždy. Báječný projekt nesmrteľnosti ukazoval svoju odvrátenú tvár: depresie, úpadok záujmov, totálny kolaps invencie a tvorivého ducha. Prevládala dekadencia a - nazvime to priamo - začínajúca degenerácia.
    Vtedy Federácia objavila Zem a zdesila sa! Vývoj, ktorý v najlepších časoch Federácie trval desiatky tisíc rokov, prebehol na Zemi za pár storočí. Bolo treba konať!
    Našťastie Zemi skutočne hrozilo nebezpečenstvo záhuby v dôsledku rasovej nenávisti a tak pani Delta prišla s návrhom - pomôcť im rozdeliť sa a potom profitovať z ich postupnej asimilácie do Federácie. Vynaložené prostriedky boli síce obrovské, ale Federácia disponovala nepredstaviteľnými zdrojmi! Operácia bola úspešná.
    Predseda zodvihol masívnu hlavu, obklopenú veľkým počtom miniatúrnych špecializovaných chápadiel a múdrymi očami si premeral členov rady. "Eliminovali sme možnú konkurenciu a získali novú krv, nové impulzy. Vývoj sa znovu pohol dopredu, stagnácia sa prerušila. Ďalšie prínosy možno očakávať, keď na nových planétach osadníci prekonajú asimilačný šok a začnú sa rozvíjať."
    Všetci členovia rady vyžarovali uspokojenie a obrovská kozmická loď ako kolíska unášala ich znetvorené a zdegenerované telíčka, tvoriace púhy servisný systém ich obrovských mozgov, po nekonečnej okružnej ceste galaxiou plnou hviezd.
    KONIEC
   

Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 2495

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.