Palantir
oddělovač

Rozhovor zo Smrťom

Literatura > Povídky > Vidoucí 2002 | 31. 12. 2002 19:54:12 | autor:

Rozhovor zo Smrťom
    ( Pratchettovanie )
   
    Predstavte si jedno veľké mesto. Toto mesto si nepredstavujte čisté ani krásne - nebuďte optimisti - toto mesto je naopak špinavé, nečisté a nájdete v ňom všetko, o čom sa vám nezdalo ani v najčiernejších snoch. V tomto meste si predstavte ulicu, tá ulica je pustá, obklopujú ju len domy, no a v jednom s tých domov bývam. To však nieje teraz dôležité. Dôležité je to, čo sa odohráva v mysli človeka ...
    Keď som sa tu do tohto mesta dostal, bol som nadšený, po troch dňoch zničený a po týždni zúfalý. Začal som veľa čítať a vytvárať si svoj vlastný svet. Mnohým sa to nepodarí, ale ja som svoj svet cibril do najmenších podrobností, až sa mi stalo, že ma úplne pohltil. Okolo mňa sa vytvoril následovný príbeh.
    Stával som ako obvykle o pol siedmej. Zazvonil budík a ja som zistil, že som úplne niekde inde, ako som zaspal. Otvoril som teda oči široko dokorán a zistil, že strop je úplne iný. Pootočil som hlavu na pravo a pozrel sa na zem, kde stávali moje šľapky. Neboli tam. Vlastne boli, ale ako by som vám to vysvetlil, boli čierne. Nebola to však obyčajná čerň akú poznáme. Toto by mohla byť jej prababička z čias, keď ešte na svete nebolo svetlo iba číra tma. Po okrajoch mali vzor lebiek, hnátov a kostičiek. Postavil som sa. V celej izbe bolo šero. Neisto som prešliapol na mieste a rukami sa snažil nahmatať niečo, čoho by som sa zachytil. Po kratšom úsilí (a narazenom palci na nohe), som nahmatal niečo tvrdé, podľa môjho odhadu to bol stôl. Hľadal som ďalej a na stole nahmatal krabičku zápaliek. Jednu som rozškrkol a posvietil si s ňou pred seba. Bol to stôl, nemýlil som sa. Na pracovnej doske bola malá petrolejová lampička , ktorú sa mi podarilo
   
   
    po troch zlomených zápalkách rozsvietiť. Izbou sa rozlialo matné svetlo, v ktorom som začal rozpoznávať predmety. Bola tu posteľ, polička s knihami, stôl so stoličkou a v rohu miestnosti umývadlo. Pritiahol som si stoličku a sadol za stôl. V mojej mysli mi však stále niečo nesedelo. Niečo mi tu nehrá a pretože keď si neviem s niečím rady, väčšinou si píšem. Zobral som teda pierko ležiace predomnou na stole a chcel som začať písať. Naklonil som sa cez dosku stola, aby som si ho namáčal atramente , ten bol však tuhý ako kov. V tej chvíli mi to začalo dochádzať - pozrel som sa na petrolejku. Boli na nej vyobrazené , tak isto ako na pierku, vzory malých lebiek a kostičiek. Vstal som od stola a šiel k umývadlu. Umyl som si tvár a chcel som si ju utrieť do uteráku ( na ktorom boli, samozrejme, tiež vzory kostičiek) , ten bol však rovnako tuhý ako atrament na stole. Áno, už viem, túto izbu mohol vytvoriť iba niekto, kto tieto veci mnohokrát videl, ale nikdy nepochopil ich význam. Môže to byť jedine Smrť*. Tak a je to tu! Dlho som čakal, aby som sa s ním mohol stretnúť, a podarilo sa. Uvedomil som si, že doteraz chodím po izbe v pyžame ( s nám už známym vzorom). Chcel som si obliecť svoje šaty, ale namiesto nich tam teraz viselo čierne rúcho. Pomyslel som si: bude mi vôbec dobré, keď Smrť je taký kosť (bez kože)? Podišiel som k vešiaku a zvesil rúcho. Vyzeralo byť dosť veľké. Obliekol som sa doň, padne mi ako uliate. V tej chvíli vstúpil do izby Albert. Prekvapilo vás, odkiaľ poznám jeho meno? Ani ja som to nevedel. Prosto mi to vniklo do hlavy a držalo sa to tam s myšlienkou, že Albert je Smrťovým sluhom už dlhé roky a teda niet sa čomu diviť. "Dobrý deň - povedal - pán vás už očakáva vo svojej pracovni. Ráčte ma nasledovať." Prikývol som na súhlas. Vyšli sme z izby a vstúpili rovno na chodbu, v ktorej stáli staré kyvadlové hodiny, viseli rôzne obrazy.
   
   
    V rohu stál stojan na dáždniky, na ktorom visela kosa s čepeľou tak tenkou, že žiarila na modro. Bolo tam ďalej mnoho iných vecí , ale mňa zaujal strop. Tento dom vlastne žiaden nemal. Namiesto neho sa tam skvela jasná obloha s miliónmi hviezdičiek. Albert mi po ceste rozprával niečo o pražení pudingu , ale ja som ho nepočúval. Bol som očarený tým všetkým okolo mňa a keď sme prechádzali okolo dverí na konci chodby, kde Albert zastal , bol som v pokušení pokračovať ďalej a sledovať všetko, čo ma tu ešte
    prekvapí. Albert zaklopal, otvoril dvere, postrčil ma dnu, niečo zašomral a zmizol. Ocitol som sa v miestnosti miliónov presýpacích hodín. Keď som sa rozhliadol lepšie, blízko okna som zbadal stôl a veľké kreslo otočené do okna. "Vidím, že sa ti tu páči" - povedalo zrazu kreslo a keď sa ku mne otočilo, sedel v ňom sám Smrť. Jeho hlas akoby prenikol celou mojou hlavou. "Áno" - bolo jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohol. "Posaď sa" - povedal a ponúkol mi stoličku vedľa seba. Na stole bol zmenšený model nášho sveta , dokonca našej ulice, na ktorej som rozoznal drobných ľudí. Prechádzali hore - dolu či už za prácou alebo len tak popred náš dom. Vlastne to nebol náš dom, ale internát, ktorému sme pre nedostatok iných výrazov hovorili dom. Smrť sa ku mne naklonil a hovorí : "iste vieš , prečo si tu." Samozrejme že to viem, pomyslel som si, od svojich desiatich rokov som sa s ním chcel porozprávať. "Áno, viem to" - povedal som rozvážne. "Tak ty sa chceš stať mojím pomocníkom" - povedal a pozrel na mňa. Spod tmavej kapucne rúcha mu bolo vidieť iba očné dierky, v ktorých sa mu modro zaiskrilo. "Veľmi" - povedal som. Niečo ti ukážem. Ukázal na model, v ktorom sa zjavila moja izba . Videl som v nej aj sám seba ako ležím na posteli. "Pozri" -zahrmel - "už sa do toho sveta nemusíš nikdy vrátiť. Stačí len povedať , nebudeš musieť znášať urážky, posmešky a trápiť sa všetkým tým pozemským." V jeho hlase som však
   
    rozpoznal odtieň smútku . "Ja to však nechcem. Chcem aby si tam ešte nejaký čas ostal, potrebujem vedieť všetko o ľuďoch. Ty sám dobre vieš, ako ma zaujíma všetko ľudské
    ( hlavou mi ako vlak prebehli všetky tie veci ako nepoužiteľný uterák, atrament a všetky tie vzory kostičiek na lampách a vlastne všade) a najmä ľudská povaha**."
    "To máš pravdu, ale čo tam budem robiť, veď všetko je tam také hlúpe, nečisté, neúprimné a nenormálne." " Všetko je zložité - povedal. Videl si už mojich kolegov Vojnu, Mor a Hlad? Ty mi potom hovor niečo o tom, kde je to nenormálne! Veď nás štyroch volajú jazdci Apokalypsy a pritom: Vojna má úchylku neustáleho ocumľávania si palca, Hlad za posledné tri storočia pribral 146 kíl, takže musí chodiť na dvoch koňoch a Mor si zamiloval svoje zlaté rybičky tak, že sa bez nich nepohne ani na krok." V hlave mi zažiarila po tomto rozhovore myšlienka. "Ja tam ostanem , ale nemohol by si prednostne odstrániť pár ľudí?" "To ja nemôžem - povedal. Mal by som po tom opletačky s Ministerstvom pre plynulý chod dejín." "Aspoň dvoch-troch" prerušil som ho. "Nemôžem!" - povedal. "Aha, tak nič. Ale aj tak budem rád, keď ma prídeš niekedy, samozrejme neformálne, navštíviť." " S tým počítaj. Čakaj ma čoskoro" - povedal a luskol prstami Zrazu som sa prebral u seba v mojej izbe s ošúpaným stropom, rozbitým nábytkom a škrípucimi dverami. "Škoda" - povedal som nahlas. Vedľa mňa na druhej posteli zavrnel v spánku Samo a obrátil sa na druhý bok. Ani nevie, čo sa tu mohlo práve udiať, pomyslel som si. Vstal som z postele a šiel sa poobliekať. Keď som stál pri zrkadle, zazdalo sa mi, že na mňa žmurkla kostlivá tvár v kapucni.
    Od tej doby, keď si občas večer idem zafajčiť pred dom, pripojí sa ku mne postava v čiernom rúchu, s ktorou potom dlho do noci preberáme galaxie, životy, uteráky...
   
   
    A keď ma pri tom náhodou niekto vidí, pomyslí si - to je ale blbec, hovorí sám so sebou. (Lebo nie každý vidí Smrťa. Dokážu to len mačky a Mágovia.) Pomyslím si - však my sa spolu skôr či neskôr ešte uvidíme -HAHAHAHA
   
   
   
   
   
   
   
   
   
    *Pre tých, ktorí nevedia, prečo píšem Smrť s veľkým začiatočným písmenom, doporučujem knihu Terryho Pratchetta Sekáč.
    ** Smrť sa snažil byť znalcom ľudských pováh. Mal však smolu , že žiaden človek sa s ním nechcel porozprávať, väčšinou len vykrikovali, omdlievali, nadávali, alebo sa snažili utiecť
    +bezvýsledne

   
   
   
   
   
   
   


Průměrné hodnocení: 0 :: Počet zobrazení: 2394

Přidat komentář Přidat komentář:

Jméno:
*

E-mail:


Hodnocení:
Na obrázku je...
kontrolní obrázek

=*
Komentář:



* povinný údaj
 

oddělovač
Stránky běží na redakčním systému Rivendell v2.0 -- Jarník, 2006
Tyto stránky jsou uvedeny bez jakýchkoliv záruk, co se spolehlivosti, přesnosti, trvanlivosti a dalších biomagických funkcí týče, a rádi bychom vás upozornili, že SFK Palantír zvláště neodpovídá, nezaručuje, ani nedoporučuje nějaké, respektive jakékoliv, shlížení těchto stránek a odmítá nést zodpovědnost za jejich použití jak návštěvníkem, tak jakoukoliv jinou osobou, entitou či božstvem.